Marián Šicko v rozhovore hovorí:
- či pred fotením prikrmuje zvieratá,
- ako sa maskuje pred fotením v lese,
- prečo vietor počas fotenia spôsobuje „problémy“,
- ktoré svoje zábery považuje za najvzácnejšie,
- pri ktorých druhoch je najľahšie sa prezradiť,
- ktoré zviera je takmer nemožné v regióne, kde žije, odfotiť,
- ako stretol v lese vlka.
Mnohí vás poznajú skôr ako fotografa spoločenských akcií. V poslednom čase však skôr zverejňujete zábery divých zvierat. Prečo ste „vymenili“ ľudí za zvieratá?
Nedá sa povedať, že som vymenil ľudí za zvieratá. Stále fotím spoločenské akcie. Do prírody chodím už si ani nepamätám, ako je to dlho. Je to stále rovnaké, čas na prírodu sa vždy nájde.
Počula som, že niektorí fotografi prikrmujú zver na konkrétnom mieste jedlom. Dá sa zachytiť divé zviera aj bez toho, aby ho fotograf lákal na potravu?
Áno, dá sa to. Ja osobne neprikrmujem vôbec. Iba v zime vtáčikov slnečnicou. Fotografovať alebo nakrúcať videá je možné aj bez prikrmovania. Treba poznať, kam zver chodí, kde je zaľahnutá, obdobie, kedy je viac na nohách, ako je napríklad ruja, kde zvieratá viac behajú po lese.
Ako si teda vyberáte miesto a lokalitu na fotenie, čo rozhoduje pri výbere? Máte svoje vytipované miesta, kam chodíte zvieratá čakať a fotiť alebo je to vždy iné?
Viac je to „už nájdenom“ mieste . Zvieratá majú svoje chodníky, trasy a miesta, kde sa najviac zdržiavajú. Treba vedieť, kam ísť, kedy a v ktorom období.
Maskovanie zrejme nie je len o oblečení, ale aj o technike. Čo všetko musí fotograf v lese riešiť, aby zostal „neviditeľný“ – od maskovania, oblečenia až po výbavu?
Áno, maskovanie je najdôležitejšie. Nosievam oblečenie a rôzne maskovacie siete. Dôležité je aj to, ako fúka vietor, aby vás zver nezacítila. Dôležité je tiež robiť, čo najmenej pohybov.
Je cesta do lesa vždy zárukou, že natrafíte na zviera, alebo sa stane, že žiadne nestretnete?
Sú dni, kedy počas celého dňa nevidíte nič, niekedy sa vôbec nepodarí odfotiť nič aj počas celého týždňa. Na druhej strane, prechádzka lesom je veľký relax.
Ako dlho ste najdlhšie čakali na príchod zveri? Ktoré svoje zábery z tohto hľadiska považujete za najvzácnejšie?
Najskôr si treba zistiť a „vychodiť“ lokalitu. Kde sa čo nachádza, kadiaľ a kedy zver chodí a počkať na správne počasie. Najvzácnejší záber asi ani nemám. Všetko má svoje čaro. Ale keby som mal zaloviť v mysli, tak sú to asi zábery kuvičoka vrabčieho – našej najmenšej sovy, ktorá meria niečo cez desať centimetrov. Hľadal som ju popri prechádzkach u nás na Považskom Inovci asi dva až tri roky.
Stalo sa vám, že ste prišli o záber, na ktorý ste dlho čakali, lebo ste sa pohli a zvieratá vyplašili?
Toto sa stane pri dravcoch, stačí malý pohyb objektívom a dravec uletí. Treba byť poriadne pripravený a počkať, kým ešte skúma okolie a bezpečnosť, a až potom fotiť. Je to veľmi náročné, keď vám po troch dňoch priletí, nefotiť a počkať.
Zvažujete pri zverejňovaní fotografií aj to, aby ste neprezradili lokalitu, kde sa zvieratá nachádzajú?
Lokalitu nepíšem nikdy. Fotím iba na našej strane Považského Inovca v okrese Nové Mesto nad Váhom. Konkrétne miesto, kde som zábery nafotil, nepíšem ani neprezrádzam.
S čím ako fotograf najviac v lese zápasíte, ktoré podmienky nie sú pre fotenie lesných zvierat vôbec vhodné?
Počasie je vždy vhodné, aspoň fotka alebo video vyzerajú inak. Najhoršie je najmä, čo sa týka techniky, keď prší, aby nezmokla. Inak je to viac-menej jedno. Na peknú prírodu ako námraza, hmla a iné, si však je treba vždy počkať.
V posledných rokoch sú oveľa frekventovanejšie správy o stretoch medveďa alebo diviaka s človekom. Máte pred niektorým zvieraťom nechcem povedať, že strach, ale povedzme väčší rešpekt?
Rešpekt mám pred diviakmi. Niektoré miesta ako sú húštiny netreba navštevovať. Sú tam zaľahnutí a odpočívajú. I tak by sa tam nedalo fotiť ani nakrúcať. Medveďa som u nás ešte nestretol.
Zaútočili na vás zvieratá niekedy, prípadne ste musel niekedy pred nimi utekať?
Zatiaľ nie. Nemal som ani príhodu, kedy by som musel utekať pred nimi. No keď sa zamyslím, vlastne jednu áno – „pri bažine“ ma skoro „zožrali“ komáre, tak som utekal preč. (Smiech)
Myslíte si, že sa divé zvieratá v niečom zbytočne bulvarizujú, napríklad, čo sa týka spomínaných útokov, a chyby, robia skôr ľudia?
Toto je veľmi náročná téma. Človek by sa tomu musel venovať, aby mal ako tak správny názor. Ja chodím prírodou a užívam si to, neviem k tejto téme povedať viac.
Vidíte pri svojej práci zmeny v správaní zvierat v porovnaní s minulosťou – napríklad v dôsledku turizmu, klímy alebo ľudskej prítomnosti?
U nás na Považskom Inovci ani nie, všetko je skoro tak, ako vždy bývalo. Skôr popri tých rokoch so zvieratami som sa naučil ich správanie, keď som si občas aj myslel, že všetko je inak, ale poznatky ukázali iné.
Čo vás teda najviac prekvapilo, čo zo správania zvierat je inak, ako ste si mysleli?
Napríklad, čo sa týka líšok. Líška sa stará o mladé, a myslel som si v minulosti, že lišiak sa túla lesom, keďže sa v nore neukáže. Ale je to tak, že na cestičkách nosí jedlo, vie kedy a kadiaľ líška chodí. Do nory nejde najmä kvôli parazitom.
Na vašom profile na sociálnych sieťach vidno, že fotíte nielen zvieratá na zemi, ale aj vtáctvo. Ktoré je ťažšie zachytiť a prečo? Čím vás fascinujú?
Je to najmä veľký relax v prírode, ak vás to baví, chceli by ste tam byť stále, najmä, ak máte aj čas. To je veľmi dôležité. Nemyslím si, že je niečo ťažšie alebo ľahšie, čo sa týka zvierat a vtáctva je to rovnaké, skôr ide o druhy. Napríklad taký rys. Sú u nás možno dva kusy, tak je veľmi zložité až nereálne ho v našom pohorí odfotiť.
Kde sa vám fotí najlepšie a prečo?
Fotím len u nás na Považskom Inovci zo západnej strany. Ani ma to neláka ísť „na zvieratá“ inde. Sú lokality, kde je aj veľa medveďov. Mal som ponuku od známeho, nech si nafotím, ale ja to mam rád iba u nás. Nemusím mat fotku medveďa. Počkám si na ňu v našom pohorí. Ak by sa mi aj nepodarila, prekážať mi to nebude.
Dá sa v súčasnosti uživiť ako fotograf divej zveri alebo je to skôr hobby?
Myslím si, že sa to dá, no je za tým veľmi veľa práce. Dostať sa do povedomia, mať založený YouTube kanál , pridávať videá, ale to musíte byt naozaj super. Ďalej spraviť kalendáre počas roka, predávať obrazy a podobne. Ak nie je človek náročný, možno by sa aj dalo. Ja sa živím fotením spoločenských akcií a prácou na sociálnych sieťach pre firmy. Výhodou je, že do prírody môžem ísť hocikedy, len potom do večera doma pracujem. (Smiech)
Ako vnímate, že dnes si mnohí ľudia kúpia dobrý foťák a nadobudnú dojem, že sú „profíci“? Čo vás posunulo ako fotografia najviac vpred?
Toto až tak nevnímam, či si niekto kúpi dobrý foťák a myslí si, že je profík. Mňa posunulo najmä to, že ak spravím chybu, zamyslím sa nad ňou, aby sa neopakovala. Dôležité je aj to, že vás to veľmi baví.
Máte osobnú hranicu, za ktorú by ste ako fotograf nikdy nešli, aj keby to znamenalo výnimočný záber?
Určite áno. Ak by to bola situácia, že nesmiem fotiť, tak by som nefotil. Počkám si radšej na záber a aj keby sa nepodaril, neprekáža to. Čakanie v lese na zvieratá človeka naučí trpezlivosti. Ak sa nedarí, už ste zvyknutý.
Ktorý moment z lesa vám dodnes najviac utkvel v pamäti, aj keby ste ho nemali zachytený na fotografii?
Bol to stret z vlkom. Stretli sme sa asi na pár metrov. Fotil som sovy, všetko som zbalil, dal na seba batoh a predo mnou vlk. Celkom som stuhol, ani som sa nepohol. Bolo to super zážitok.
Je niečo, čo by ste chceli odfotografovať, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?
Áno, je toho viac u nás v pohorí. Napríklad rysa, orla skalného alebo sovu, ktorý sa volá pôtik kapcavý. Toto sú pre mňa výzvy do budúcna.

