Kvalitu aj zdravotnú neškodnosť týchto produktov spochybňujú výrobcovia potravín v celej EÚ a apelujú na spotrebiteľov, aby cielene nakupovali čerstvé domáce výrobky. Hrá sa o budúcnosť nielen európskeho ale aj slovenského poľnohospodárstva a celej krajiny. „Slováci si musia uvedomiť, že tým, čo konzumujú, ovplyvňujú svoje zdravie, vitalitu, psychický stav a dlhovekosť.“ V rozhovore pre Pravdu to hovorí Andrej Gajdoš, predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.
V rozhovore s Andrejom Gajdošom sa dozviete:
- čo mu prekáža na dohode s Mercosur,
- ktoré odvetvia agropotravinárstva sú najviac ohrozené,
- či je pre SR väčšou výzvou produkcia z Ukrajiny alebo Mercosur,
- ako reagujú slovenskí výrobcovia,
- čo môžu urobiť spotrebitelia.
Čítajte viac Mercosur a šachy s farmármi. Zanikne európske poľnohospodárstvo úplne?
Vravíte, že jedlo robí človeka. Aká je z tohto pohľadu súčasnosť a budúcnosť Slovenska a jeho obyvateľov? Čo hovorí o samotnom slovenskom poľnohospodárstve a potravinárstve, ktoré sa nevie presadiť tam, kde by malo byť dominantné, teda na domácom trhu?
Slabé zastúpenie slovenských výrobkov na domácom trhu máme, žiaľ, dlhodobo, nie je to novinka. Z tejto línie sa treba raz konečne vymaniť. Nedávno podpísaná dohoda s krajinami Mercosur, rastúci ukrajinsky export, ako aj nová Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) naše vyhliadky vôbec nezlepšujú. Realitou je právna neistota, dohoda Mercosur aj pod tlakom búrlivých protestov farmárov šla na posúdenie Súdnemu dvoru EÚ. SPP sa mení a skrýva viacero nášľapných mín. Slovensku nezostáva nič iné, len primerane reagovať na výzvy doby, aby sme sa dostali z nie ľahkej situácie. Nejde len o záležitosť poľnohospodárov, vlády, ale všetkých občanov. Agropolitika sa dotýka každého.
Jedno je isté, bez jedla sa nezaobídeme. Prečo v tejto chvíli tak rezonuje obchodná dohoda s krajinami Mercosur? Ležia na druhom konci sveta, nekvári nás viac vari Ukrajina a najmä ohlásené nižšie podpory Bruselu pre poľnohospodárov, veľké slovenské farmy obzvlášť?
To je pravda, ale všetko so všetkým súvisí. Globalizácia urobila zo sveta jednu veľkú dedinu. Tisícky kilometrov vzdialená Latinská Amerika sa v ostatných troch desaťročiach stala mimoriadne výkonným producentom potravín. Juhoamerický trh je Brazílii, Argentíne, Uruguaju a Paraguaju priúzky. Otázka znie, aké potraviny tieto krajiny ponúkajú. Ako producenti plniaci prísne ekologické, bezpečnostné štandardy EÚ máme voči výrobcom z Mercosur obrovské výhrady. Päť štrajkov za posledných 11 mesiacov najlepšie svedčí o našich obavách. Tým posledným sme síce dosiahli, že nedošlo k ratifikácii dohody v Európskom parlamente a celý schvaľovací proces sa zrejme oddiali o zhruba poldruha roka. Lenže predsedníčka Európskej komisie (EK) Ursula von der Leyenová už vyhlásila, že akonáhle jedna zo strán Mercosur notifikuje dohodu, EK začne implementovať jednotlivé časti zmluvy. Absolútne nepočúva volanie Európskeho parlamentu, teda hlas európskych občanov, čo je veľmi zvláštny prístup.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Čo vám na dohode s Mercosur najviac prekáža?
Máme veľa výhrad, dohoda pošliapava predovšetkým základné princípy SPP. Brusel je veľkým zástancom krátkeho dodávateľského reťazca kvôli zníženiu uhlíkovej stopy, pri dodávkach produktov z krajín Mercosur to odrazu vôbec nevadí. Ideme dovážať agrokomodity cez celý Atlantický oceán. Do Európy sa plavia v kontajnerových lodiach dlhé týždne, potom ich preložia do kamiónov, aby ich distribuovali stovky až tisícky kilometrov ďalej. Akú to má logiku? Nehovoriac o tom, že sa majú dovážať rastlinné či živočíšne produkty, pri výrobe ktorých sú používané v EÚ zakázané prípravky. Paradoxne ich Európa stále vyrába. Vyvezieme ich do Latinskej Ameriky, kde potom nakúpime potraviny, ktoré boli vyrobené s použitím týchto prípravkov. To je absolútne choré.
EK chlácholí európskych spotrebiteľov aj poľnohospodárov, že vyjednala záruky ohľadom bezpečnosti potravín dovážaných z Latinskej Ameriky. Okrídleným sa stal výrok, že dva brazílske či argentínske stejky na jedného obyvateľa EÚ nikomu neublížia. Čo vy na to?
Naozaj od politikov počúvame, že vyjednané garancie sú dostatočné. Írski poľnohospodári sa vybrali aj s novinármi do Brazílie, aby si overili, či sa tam dajú kúpiť antibiotiká, ktoré obsahujú rastové hormóny pre zvieratá. V obchode pre farmárov ich bez problémov kúpili, nepožadovali od nich žiaden doklad, kto sú, načo to potrebujú. Rastové hormóny sú tam voľnopredajné! Ako máme dôverovať dohode, ktorú vyjednala EK, keď to tam takto chodí?! Keby v krajinách Mercosur fungovali kontrolné inštitúcie ako v EÚ a najmä na Slovensku, mohla by nejaká dôvera vznikať, ale je veľa dôvodov na pochybnosti. Pokiaľ ide o množstvo dovážanej hovädziny, EK tvrdí, že ide iba o 1,5 percenta z produkcie celej EÚ, ale nepovie B. Keď totiž posúdime mäsové importy jedno či hovädziny alebo hydiny cez prizmu jednotlivých partií mäsa – sviečkovice, či kuracích pŕs, potom podľa našich výpočtov, pôjde už o desať percent produkcie hovädziny v EÚ. Obdobne to vychádza pri kuracom mäse prerátanom na kuracie prsia.
Hovoríme o Európe, ale jej súčasťou je aj Slovensko. Ktoré odvetvia agropotravinárstva SR sú najviac ohrozené? Produkcia cukru, chov dobytka, hydiny?
Tieto produkty juhoamerickú konkurenciu určite pocítia. V cukre sme až doteraz boli sebestační, ale príval lacnej produkcie z krajín Mercosur dostane pod enormný tlak aj naše cukrovary. To naozaj môže zmeniť pomery na Slovensku, kde cukor, ak nerátame obilniny, je poslednou z komodít, v ktorej sme sebestační. V Česku vlani už jeden moderný cukrovar zatvorili, v Európe ich za posledných osem rokov padlo cez 20, Mercosur a Ukrajina boj o trhy vystupňujú do krajnosti.
Nie je pre Slovensko väčšou výzvou ukrajinské agropotravinárstvo ako produkcia z Mercosur?
Z krátkodobého hľadiska celkom určite komplikuje situáciu Slovensku viac Ukrajina, je obilnicou Európy. Mercosur ohrozí v prvej vlne skôr západnú časť EÚ, kde sú prístavy, ale je iba otázkou času, kedy sa tovar dostane do strednej a východnej Európy. Tlak agrokomodít z Ukrajiny, na ktoré sa do začiatku vojny hľadelo ako na produkty z tretích krajín, už reálne cítime. Je to dôsledok liberalizácie agroobchodu s Ukrajinou, lenže podobne ako pri Mercosure nejde len o cenu, ale aj o plnenie zdravotno-bezpečnostných štandardov. Mali a majú ich iné ako v EÚ. Ukrajinské obilie rozvracia trh, stlačilo cenu potravinárskej pšenice na úroveň, za akú sa nepredáva ani kŕmna. Realitou sú dovozy ukrajinskej hydiny a vajíčok, ich spracovanie a či prebaľovanie do slovenských obalov, čím sa stráca ich pôvodná identita. Je to samozrejme spotrebiteľ, ktorý rozhodne, čo si kúpi a dá na tanier, či si dá námahu a vystopuje, odkiaľ mäso pochádza. Ak si kúpite bravčové karé alebo pliecko, tam jasne vidíte, v ktorej krajine bolo zviera chované, kde zabité. Pri spracovaných potravinách, ktoré majú väčšie zastúpenie v sortimente potravín, však nemáte šancu zistiť pôvod výrobku.
Budúcnosť slovenského poľnohospodárstva nevyzerá ružovo. Ako reštrukturalizovať agropotravinárstvo, aby vlastnou produkciou čelilo dovozom? Čo preto môžu urobiť spotrebitelia?
O našej potravinovej budúcnosti rozhodne súhra spotrebiteľov s poľnohospodármi a potravinármi. Prajeme si, aby slovenskí spotrebitelia vyhľadávali lokálne produkty, aby boli lokálni potravinoví patrioti, ktorí zvíťazia nad cenovými patriotmi. V rámci výroby potravín ide o to, aby sa u nás čo najviac surovín finalizovalo. Jedna vec je ovocie a zelenina, ktoré možno ponúkať čerstvé rovno po zbere, ale z rajčín vieme urobiť pretlak. Treba spracovať a tým zvýšiť pridanú hodnotu čo najväčšieho množstva vitamínov. Ide samozrejme aj o oživenie živočíšnej výroby a s ňou spojeného spracovateľského priemyslu, aby sa nevyvážali živé zvieratá či surové mlieko a potom dovážali jogurty či rôzne iné živočíšne výrobky. To znamená posilniť finalizáciu na Slovensku. Chce to veľa peňazí, ale najmä potrebujeme dopyt po slovenských výrobkoch.
Ako reagujú výrobcovia na zmenené podmienky, aby boli efektívnejší – lacnejší a pritom kvalitnejší, čerstvejší? Veď ako inak si majú získať spotrebiteľa.
Reagujú, ale je to veľmi individuálne. Za posledné obdobie sa spustilo napríklad niekoľko moderných mliečnych fariem. Pripomínajú továrne, kde je všetko automatizované. No nejde len o prvovýrobu. Musíme modernizovať spracovateľský priemysel. Kýžený posun vpred zabezpečia rentabilné podniky, ale aj pomoc štátu. Prakticky v celej EÚ agropotravinárstvo šikovne podporujú vlády, bez podpory štátu zmenu nedosiahneme.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Kde na modernizáciu zobrať peniaze, keď Brusel ide krátiť výdavky do poľnohospodárstva?
To je skutočnosť, s ktorou sa musíme popasovať. V diskusii o budúcej SPP trochu zaniká, že sa otvára možnosť čerpať zdroje aj z ostatných kohéznych fondov, čo znamená, že do poľnohospodárstva by sa dalo naliať ešte viac zdrojov ako doteraz. Má to však háčik. V krajine na to musí byť politická vôľa. O tieto peniaze bude veľká súťaž a ťažko povedať, koho vláda, ktorá bude pri moci, uprednostní. Nový superfond teda otvára isté možnosti, ale skrýva aj veľké riziká. Doteraz sme kritizovali dvojrýchlostnú EÚ, superfond však vytvára podmienky pre vznik viacrýchlostnej Európy v dôsledku rozdielnej podpory agropotravinárstva v tej či onej krajine. To už vôbec nebude férová hospodárska súťaž, trh síce bude jednotný, ale s nejednotnými – nerovnakými možnosťami podpôr. Nožnice medzi bohatými a menej rozvinutými krajinami sa budú roztvárať. V konečnom dôsledku sa EÚ odkláňa od princípov, na ktorých vznikla. Smutné, kam sa uberáme.
Ďalším problémom je veľkosť slovenských fariem. Degresia a stropovanie dotácií sú čiernou morou pre slovenské družstvá či akciové spoločnosti s výmerou nad niekoľko tisíc hektárov.
Sú naozaj veľké? EÚ priodvážne uvoľňuje obchod s krajinami Mercosur, kde veľké farmy hospodária na 100-, 200– až 500-tisíc hektárových výmerách. Obdobne veľké podniky nájdeme na Ukrajine. EÚ i Slovensko je v zovretí super veľkopodnikov, ale Bruselu kolú oči slovenské družstvá či akciové spoločnosti alebo aj rodinné farmy s výmerou od tisíc do päť tisíc hektárov. Je to normálne?
Prostredníctvom stropovania dotácií pre veľké podniky chce Brusel presmerovať prostriedky v prospech rozvoja malých rodinných fariem, pretože väčšie podniky by mali ťažiť z výhod hospodárenia na veľkých plochách.
Tejto filozofii EK, ktorá prerástla do fetišu, nerozumieme. Súhlasíme, aby podpory nedostávali tzv. gaučoví farmári, ktorí nevytvárajú pridanú hodnotu, ale tí, čo produkujú to, čo potrebuje krajina – mäso, ovocie, zeleninu, tí, čo zamestnávajú ľudí, výrobu finalizujú, nemajú byť prenasledovaní. Chápem, že Brusel podporuje zachovanie tradície malých rodinných fariem. Ak to však tvorcovia eurostratégií nepostrehli, farmy na celom svete sa zväčšujú, aj v západnej Európe. Zúčastnil som sa protestu v Štrasburgu, kde bolo vari 1000 traktorov. Až na zopár veteránov, šlo všetko o veľmi veľké a výkonné stroje, aké používame aj u nás. Tristo až päťstokoňový traktor si nedovolí desať- až 15-hektárový farmár. Aj Francúzi odmietajú stropovanie a degresiu, lebo im to nevychádza. Rozhodnutie politikov od stola, ich predstava a vízia sú vzdialené realite. Nemôže fungovať to, čo nezodpovedá skutočnosti, napriek tomu nám to chcú nanútiť. Mali by tu byť pre nás, nie my pre nich.
Andrej Gajdoš (1977)
Vyštudoval SPU v Nitre. Jeho kariéra je spojená s dlhoročnou prácou v Pôdohospodárskej platobnej agentúre. Bol štátnym tajomníkom na rezorte pôdohospodárstva, ale pre rozdielne názory na manažovanie a smerovanie poľnohospodárstva po desiatich mesiacoch abdikoval. V máji 2024 ho zvolili za predsedu SPPK, najväčšej samosprávnej organizácie poľnohospodárov a potravinárov.
