Podľa historika Dušana Kováča je to škoda. „Je úplne namieste, aby napríklad velitelia, ktorí sa priamo podieľali na oslobodzovacích bojoch, mali v Bratislave svoju ulicu,“ myslí si. Platí to napríklad o maršalovi Rodionovi Malinovskom, vodcovi bratislavsko-brnianskej operácie, v rámci ktorej bola 4. apríla 1945 oslobodená aj Bratislava.
Malinovskij ulicu v meste dlho mal. Po roku 1989 sa z nej však stala Šancová, čo je odvodenina pôvodného názvu Valy, používaného za prvej ČSR.
„Premenovávanie ulíc po nežnej vôbec nespochybňujem. Bývalý režim nemal právo prekryť históriu v štýle, ako keď sa zamaľuje stará freska,“ vysvetľuje Kováč. Podľa neho sa však Malinovského ulica mohla „presunúť“. Napríklad do Petržalky, postavenej za socializmu.
„Nebolo kde!“ odpovedá na otázku, prečo Malinovskij nedostal petržalskú ulicu, historik Štefan Holčík, člen štátnej názvoslovnej komisie, ktorá po novembri 1989 rozhodovala pri rozsiahlom premenovávaní. Pritom v Petržalke sa po revolúcii v tomto smere „uvoľnilo“ dosť miesta. Zažila doslova názvoslovný očistec, keď z jej ulíc zmizli mená desiatok súdruhov, ktorí možno ani netušili, že nejaká Bratislava existuje. Premenovávanie sa však zároveň dialo v čase, keď v meste malo silnú prevahu KDH, ktoré sa vtedy zaoberalo myšlienkou revízie slovenského štátu.
„Žiaľ, stále sa nevieme zbaviť nedobrej tradície upravovať a retušovať historické vedomie,“ reaguje Kováč. Pripúšťa, že odmietanie všetkého sovietskeho prirodzene súvisí s emóciami z roku 1968, keď sa z „osloboditeľskej“ armády stala „okupačná“. A tiež z roku 1989, keď sa dôsledne poprelo všetko, čo súviselo s bývalým režimom. Ťažko však podľa neho z tohto vývinu dejín viniť Malinovského.
Z Bratislavy po novembrovej revolúcii bez náhrady zmizlo Námestie 4. apríla aj ulica Červenej armády, ktoré podľa vtedajších otcov mesta vznikli „ideologickým rozhodnutím“. Tiež sa im vrátili historické pomenovania Hlavné námestie a Grösslingová. Podľa Kováča opäť celkom férovo, hoci, ako dodáva, aj odstránené názvy by si možno rovnako zaslúžili ekvivalent v iných štvrtiach mesta. „S iniciatívou by mali prísť mestskí poslanci,“ mieni historik. Ako dodáva, vo svete sa rôzne pamätníky považujú za dokumenty svojej doby. Aj vo Viedni, ktorú takisto oslobodili Sovieti, je ich súsošie vždy upravené a uchovávané v čistote.
Na fasáde Starej radnice síce v roku 1991 osadili spomienkovú tabuľku, ktorá poukazovala na význam 4. apríla 1945 a pripomínala, že Hlavné námestie určitý čas bolo Námestím 4. apríla. Po rekonštrukcii spred niekoľkých rokov však zmizla.
Najstarší, momentálne rekonštruovaný bratislavský most, zborený ustupujúcimi nemeckými vojskami a v rekordnom čase opravený červenoarmejcami, prišiel po roku 1989 o názov Most Červenej armády. Názov Starý most pritom nie je v tomto prípade ani historickým pomenovaním. Pred vojnou sa premostenie volalo po cisárovi Františkovi Jozefovi a neskôr po generálovi M. R. Štefánikovi. „Nazvať ho Mostom Červenej armády nikdy nebolo vhodné. Veď po vojne ho v skutočnosti neobnovili sovietski vojaci, ale nemeckí zajatci,“ oponuje Holčík.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Podľa riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislava Mičeva by Bratislava nemala zabúdať ani na fakt, že je hlavným mestom celého štátu. „Preto by v nej nemali chýbať ani pamiatky na SNP či Karpatsko-dukliansku operáciu,“ domnieva sa.
Z Bratislavy sa však obdobne stratila Duklianska ulica, bývalý dunajský Most hrdinov Dukly premenovali na Prístavný a Novému mostu sa len nedávno podarilo vrátiť jeho pôvodný názov Most SNP, ktorý dostal po otvorení v roku 1972. Osobitnou kapitolou sú ulice bez náhrady odobraté politickým väzňom, ktorých zavraždili v nacistických koncentračných táboroch, a padlým partizánom, ľuďom ako boli profesori Ladislav Sára a Alexander Markuš, kapitán Ján Nálepka či študent Mirko Nešpor, ktorí vo vojne zahynuli spolu s ďalšími asi 150-tisíc Slovákmi.
Dnešní mladí netušia, že na Račianskom mýte bol kedysi frontový cintorín a hroby sa kopali aj pred dnešným Prezidentským palácom. Mnohé pamätné tabule súvisiace s vojnou skončili v zberni surovín. Zmizli kedysi zákonom chránené žulové smerníky, ktoré vyznačovali postup vojsk. Starší Bratislavčania si ešte pamätajú takisto chránenú kultúrnu pamiatku, tabuľu s nápisom „Provereno – min njet!“ v azbuke, ktorá bola chránená plexisklom na fasáde policajnej budovy „u dvoch levov“.
K lepšiemu sa však mení Slavín, vojenský cintorín s ústredným pamätníkom, ktorému na začiatku tisícročia hrozilo až zrútenie. Pamätník postavili v rokoch 1957 až 1960 a o dva roky neskôr vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. V rokoch 2002 až 2003 si jeho rozsiahla oprava vyžiadala 44 miliónov korún (asi pol druha milióna eur), ktoré išli zo štátneho rozpočtu. Aktuálne sa o areál stará mesto Bratislava.
Slavín dnes už nie je miestom pompéznych socialistických osláv oslobodenia či skladania pionierskych sľubov ani porevolučným rajom skejtbordistov. Pribudol tam pravoslávny kríž a mestské pohrebníctvo Marianum dokončuje osadzovanie 32 pamätných tabúľ s menami stoviek pochovaných vojakov. „Vojaci, ktorých sa podarí identifikovať následne, budú na tabule pripisovaní nie v abecednom poradí, ale z hľadiska dátumu ich identifikácie,“ hovorí šéf pohrebníctva Miloslav Hrádek.
Kontroverzné reakcie však pred časom vyvolali výroky nového primátora Bratislavy Iva Nesrovnala o Slavíne. „Hlavnému mestu samostatnej Slovenskej republiky kraľuje osvetlená zástava Sovietskeho zväzu. Aj s červenoarmejcom," napísal ešte pred zvolením do funkcie na svojom blogu. Slavín takto, ako tvrdí, „ukazuje svetu, kto je tu pánom“. Fakt, že jeho predchodca Milan Ftáčnik vlani, keď sa začal konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, povolil nasvietenie pamätníka, svedčí podľa Nesrovnala o "hodnotovom chaose“ exprimátora.
Podobne chátrajúce bratislavské súsošie SNP na rovnomennom námestí označil Nesrovnal za „pamätník komunistickej lži“.