Oceliarom sa nepáči, že od vlaňajšieho Nového roka musia platiť plné poplatky za prenos a distribúciu spotrebovanej elektriny. Ešte v roku 2011 totiž platili iba tridsať percent z poplatku, pretože asi dve tretiny elektriny si vyrobia sami. Denník Pravda o arbitráži informoval ako prvý už v stredajšom vydaní.
Zvýšenie poplatkov pripustil vlani regulačný úrad vedený Jozefom Holjenčíkom (vtedy nominant Smeru). Ten naznačuje, že možnosť prípadnej prehry štátu a vyplácania odškodného sa blíži k nule. „Konali sme úplne transparentne, pričom sme nikoho nediskriminovali a všetky naše predpisy sú v súlade s európskou legislatívou,“ zdôvodňuje Holjenčík a dodáva, že keby poplatky zostali nezmenené, bola by to dvojitá podpora. „Už na elektrinu, ktorú sami vyrobia, totiž dostávajú podporu v podobe výkupných cien elektriny,“ argumentuje šéf regulačného úradu.
Je však faktom, že pre samotnú fabriku znamenalo zvýšenie poplatkov nárast platieb za elektrinu zhruba o 20 miliónov eur ročne. Časť z tohto objemu inkasuje aj štátna Slovenská elektrizačná prenosová sústava, ktorej jediným akcionárom je štát. Podľa dobre informovaného zdroja z energetického prostredia mal údajne byť práve toto skutočný dôvod na zvýšenie poplatkov počas Radičovej vlády. Kabinet totiž vo veľkom konsolidoval verejné financie. Zvyšovanie príjmov z podnikov, ktorých akcie vlastní štát, bol jeden z využitých spôsobov plátania diery v štátnej kase.
Vtedajší minister financií Ivan Mikloš (SDKÚ) na otázky Pravdy neodpovedal. Jeho vtedajší štátny tajomník Vladimír Tvaroška (SDKÚ) odmieta, že by rezort o zvýšenie požiadal regulačný úrad.
„Regulačný úrad je nezávislý a my sme to vždy rešpektovali. Toto ustanovenie sme ani nepripomienkovali,“ podotýka Tvaroška. Tvrdenie o politickej objednávke odmieta aj šéf regulačného úradu.
„S pánom Miklošom som nikdy nerokoval a vyhlášku, ktorá poplatky zvýšila, sme s ministerstvom financií nekonzultovali,“ mieni Jozef Holjenčík. Za spotrebovanú elektrinu totiž podľa neho platia podniky všade v Európe, pretože využívajú služby nadradenej elektrizačnej sústavy, ktorá reguluje napätie i frekvenciu v sieti.
Poplatky za elektrinu však v roku 2012 nestúpli iba košickým železiarňam, ale aj ďalším veľkoodberateľom. Celkový prínos peňazí do štátnej kasy zatiaľ nie je jasný. Slovenská elektrizačná prenosová sústava totiž ešte vlaňajšie účtovníctvo neuzavrela.
„Výsledky hospodárenia akciovej spoločnosti Slovenská elektrizačná prenosová sústava za rok 2012 budú predmetom schvaľovania v orgánoch spoločnosti v priebehu apríla 2013,“ spresnil hovorca spoločnosti Norbert Deák.
Zvýšenie nákladov na elektrinu bolo jedným z okrajových dôvodov, prečo americká centrála U. S. Steelu začala uvažovať o predaji košických železiarní. Hlavným motívom mali byť tvrdšie ekologické limity Bruselu a kríza v európskom priemysle spojená s pádom cien ocele. Koncom vlaňajšieho roka centrála U. S. Steelu oznámila, že už dostala ponuky na kúpu fabriky, ktorá spolu s dcérskymi spoločnosťami v súčasnosti zamestnáva asi 12,5 tisíca ľudí na východe Slovenska. Mená záujemcov ani sumy, ktoré ponúkajú, síce manažéri neprezradili. Vzápätí však na verejnosť prenikli informácie, že záujem o najväčšieho zamestnávateľa v regióne majú Ukrajinci zo spoločnosti, ktorá patrí do skupiny System Capital Management oceliarskeho magnáta Rinata Achmetovova. Medzi záujemcami mal byť aj ruský Evraz či ruský oceliarsky líder spoločnosť Severstal. Keby sa Američania rozhodli z Košíc odísť, minimálne siedmim tisíckam zamestnancov vo výrobe by vraj hrozilo prepustenie.
Utorkovým podpisom memoranda o porozumení sa hrozba odchodu zastavila. Americký oceliarsky gigant totiž deklaroval, že v Košiciach zostane najmenej päť rokov. Memorandum však prebiehajúcu arbitráž nezastavilo.