„Boli sme oslovení určitými záujemcami o kúpu U. S. Steelu Košice a vzhľadom na to, že sme akciovou firmou verejne obchodovanou na burze, mali sme povinnosť zhodnotiť, či je pre majiteľov výhodnejšie ponechať si podnik, alebo ho predať,“ povedal v rozhovore pre Pravdu David J. Rintoul, prezident U. S. Steelu Košice.
Kedy a hlavne prečo ste začali zvažovať odchod zo Slovenska?
To, čím sme za posledných päť mesiacov prešli, je v Severnej Amerike úplne bežný proces, aj keď tu na Slovensku sa s tým pre malý počet firiem obchodovaných na burze tak často nestretávate. Boli sme oslovení určitými záujemcami o kúpu U. S. Steelu Košice a vzhľadom na to, že sme akciovou firmou verejne obchodovanou na burze, máme povinnosť zhodnotiť, či je pre majiteľov výhodnejšie ponechať si podnik, alebo ho predať. V záujme najlepšieho rozhodnutia sme vykonali hĺbkovú analýzu možného rastu podniku a po vstupe slovenskej vlády nakoniec vzišlo rozhodnutie, ktoré už poznáte.
Vláda sa v podpísanom memorande zaviazala pomôcť oceliarňam pri čerpaní peňazí z eurofondov na zavádzanie takzvaných najlepších dostupných technológií. Podarí sa vám nakoniec získať z eurofondov plánovanú sumu vo výške 75,49 milióna eur?
V prvom rade chcem podotknúť, že legislatíva k najlepším dostupným technológiám bola sfinalizovaná až 15. marca. My sme si urobili náš vlastný odhad, čo všetko musíme stihnúť zmodernizovať do konca roka 2016. V rámci toho máme zoznam dvadsiatich projektov, na ktoré by sme mohli získať dotáciu z eurofondov vo výške 75,49 milióna eur. Ide napríklad o projekty na odprášenie koncov spekacích pásov. Slovenská vláda nám pomôže so všetkými administratívnymi detailmi projektov. V podstate bude našou spojkou s Bruselom a dúfame, že zvýši naše šance stať sa úspešnými žiadateľmi. Ku konkrétnym projektom sa tiež musia vyjadriť aj slovenské ministerstvá a ich pomoc nám určite pomôže, aby v žiadostiach o príspevok neboli zbytočné formálne chyby.
Ďalšou pomocou pre U. S. Steel Košice zo strany vlády Roberta Fica je podpora pri výrobe elektrickej energie v závode, pri výstavbe či rekonštrukcii kotlov. Oceliarne tak každý rok dostanú príspevok vo výške 14,7 milióna eur po dobu 15 rokov. Ako sa prišlo k tejto sume?
Na pochopenie stanovenia tejto sumy musím vysvetliť pozadie celého problému s výrobou elektriny. Európska únia sa približne pred piatimi rokmi rozhodla podporovať obnoviteľné zdroje energií. Problém slnečných, veterných a iných ekologických elektrární je, že ich výrobné náklady nedokážu ísť pod predajné ceny tradičných výrobcov elektrickej energie. Štát tak musí dotovať výrobu ekologickej elektriny. Európska únia tak vytvorila fond, do ktorého prispievajú všetci spotrebitelia elektrickej energie. U. S. Steel Košice len v tomto roku na obnoviteľné zdroje prispeje zhruba 40 miliónmi eur. Zdá sa nám teda fér, ak štát sumou 14,7 milióna eur ročne podporí aj našu ekologickú výrobu elektriny. Tú vyrábame z takzvaných metalurgických hutníckych plynov ako koksárenský plyn, vysokopecný a oceliarenský konvertorový plyn. Pri spaľovaní v našich kotloch tieto plyny vieme využiť tak, aby neunikli do ovzdušia, ale boli použité na výrobu elektrickej energie. My nepotrebujeme žiadne almužny ani nežiadame o nič špeciálne, chceme len, aby sme mali porovnateľné podmienky s našimi konkurentmi.
Prečo dnes nemáte porovnateľné podmienky so svojimi konkurentmi?
V Európskej únii si každý štát určuje samostatne výšku poplatkov na obnoviteľné zdroje energií. V niektorých štátoch poplatky premietnu čisto do cien elektrickej energie pre domácnosti, inde sú zas zaťažené len podniky. Kým pred pár rokmi nás poplatky na podporu zelených energií stáli za rok len 10 miliónov eur, v tomto roku to už bude spomínaných 40 miliónov eur. Keď to takto bude ďalej, tak o chvíľu budeme pre ne v strate. Oceliari podporujú zelené energie, ale poplatky musia ostať v takej výške, aby sme boli konkurencieschopní. Nikto predsa nechce, aby sme v kríze začali hľadať úspory na zamestnancoch a pristúpili k prepúšťaniu. Stále pritom nekritizujeme poplatky za dovoz elektriny, najviac nám prekáža nárast poplatkov za elektrinu vyrobenú priamo v závode.
Podľa šéfa regulačného úradu máte platiť plné poplatky za vyrobenú a spotrebovanú energiu, lebo využívate služby nadradenej elektrizačnej sústavy, ktorá reguluje napätie i frekvenciu v sieti. U.¤S. Steel Košice sa nakoniec rozhodol riešiť sporné poplatky súdnou cestou. Prečo si myslíte, že máte šancu uspieť v arbitráži?
V prvom rade musím podčiarknuť, že ide o prebiehajúci spor a z tohto dôvodu čokoľvek, čo by som k tomu povedal, by mohlo byť použité v prebiehajúcej arbitráži. Nemôžem teda komentovať detaily tohto sporu. Môžem len zopakovať, že naozaj považujeme na neférové, ak máme platiť plné poplatky za elektrinu vyrobenú a spotrebovanú priamo v železiarňach. Ešte by som chcel povedať, že s vládou SR máme dobré vzťahy a rozhodne s ňou nie sme na nože. V každom partnerstve však existujú veci, na ktoré sa nedá nájsť spoločný názor, a toto je práve jedna z nich.
Prečo sa pri podpise memoranda o porozumení nedalo dohodnúť aj na skončení arbitráže?
Podpis memoranda bol výsledkom vyriešenia udalostí spred pár mesiacov. Slovenská vláda pomohla pri rozhodnutí akcionárov ostať aj ďalej podnikať na Slovensku. Hneď pri otvorení rokovaní sme sa zhodli, že arbitráž sa týka minulosti a vzhľadom na úplne rozdielne názory v tejto veci bude najlepšie nechať rozhodnúť tento spor profesionálnym arbitrom.
V rozmedzí rokov 2014 až 2020 bude Slovensko kompenzovať U.¤S. Steel Košice za premietnutie nákladov spojených s emisiami skleníkových plynov do cien elektrickej energie. Odhadované náklady pre štát sú vo výške 1 milióna eur ročne. Vláda tak v priebehu najbližších rokov U.¤S. Steel Košice spolu s inými opatreniami podporí takmer 303 miliónmi eur. Koľko peňazí odhadujete, že nakoniec získate od štátu pri maximálnom využití všetkých dohodnutých podpôr?
Čo sa týka otázky spomínaného milióna eur, tu ide o úľavy pri zavádzaní európskej legislatívy o emisiách alebo o riziku odchodu prevádzok z titulu vyšších cien elektriny. Týka sa to všetkých veľkých producentov a rozhodne nejde o niečo špeciálne, čo by sme dostali len my. Čo sa týka vašej druhej otázky, tak celkovú sumu je dnes veľmi ťažké odhadnúť, keďže dnes nevieme povedať, akí úspešní budeme pri čerpaní eurofondov. Takisto nevieme predpovedať vývoj v oblasti tretej periódy obchodovania s CO2 a koľko peňazí nakoniec Slovensko získa z predaja emisií. Európska legislatíva síce hovorí, že peniaze získané z predaja CO2 by mali byť použité na ekologické projekty znižujúce emisie karbónu, ale takisto platí, že peniaze ostávajú v súčasnosti v štátnom rozpočte, pretože verejné financie sú dnes veľmi na tenko. Teda je veľmi veľa premenných, ktoré môžu výslednú podporu posunúť smerom dole alebo hore.
V médiách sa špekulovalo, že akcionári by boli ochotní U.¤S. Steel Košice predať za jednu miliardu eur. Môžete povedať, pri akej sume by bolo zaujímavé predať oceliareň a kto boli prípadní záujemcovia o kúpu?
Musím povedať, že vždy, keď sa takéto rokovania začínajú, prvá vec, ktorá sa podpíše, je dohoda o utajení. To znamená, že keby som vám čokoľvek o tomto povedal, tak by som porušil podpísanú zmluvu.
Koncom novembra 2010 sa skončili U. S. Steelu Košice desaťročné daňové prázdniny vo výške 430 miliónov eur, ktoré dohodla ešte pri kúpe fabriky v roku 2000 prvá vláda Mikuláša Dzurindu. Neboli skončené daňové prázdniny hlavným dôvodom zvažovaného odchodu?
Rád by som trošku vyjasnil fakty okolo daňových prázdnin. Daňové prázdniny dohodnuté pri kúpe podniku v roku 2000 sa začali znižovať už v roku 2004 a od roku 2008 platí U. S. Steel Košice plnú daňovú sadzbu. Keby nám skutočne prekážalo platenie daní, tak by nám netrvalo päť rokov, kým by sme sa rozkývali a o odchode by sme začali hovoriť oveľa skôr. Celý proces, ktorým sme za posledných päť mesiacov prešli, bol výsledkom konkrétnych ponúk na odkúpenie závodu.
Dzurindova vláda predala vtedajšie Východoslovenské železiarne za 400 miliónov eur, čo je však málo v porovnaní s budúcimi ziskmi oceliarne. U. S. Steel podľa výročných správ dosiahol v rozmedzí rokov 2004 až 2008 zisk takmer dve miliardy eur. Neboli pre vás železiarne len jednoduchou príležitosťou, ako zarobiť veľa peňazí?
Obdobie ktoré ste spomenuli, ale hlavne roky 2006, 2007 a prvá polovica 2008, boli skutočne najziskovejším obdobím pre oceliarenský biznis na celom svete. Takisto musím povedať, že v roku 2000, keď prebehla akvizícia Východoslovenských železiarní, nik nemal ani šajnu o tom, aká vysoká bude ziskovosť o pár rokov. Rovnako nikto ani len netušil, že v roku 2009 príde kríza, aká tu už desaťročia nebola a zisky začnú klesať k nule. Ak vychádzam z údajov Európskej asociácie ocele, tak momentálne je na trhu situácia taká, že v Európe sa predáva približne 140 miliónov ton ocele za rok, pričom výrobné kapacity sú na úrovni 200 miliónov ton. Výsledkom nízkej spotreby je aj úžasne malá ziskovosť a každá oceliareň je rada, keď sa jej podarí vyhnúť strate.
Čo vás teda motivovalo k príchodu na Slovensko?
Nemôžem sa označiť za odborníka na výklad histórie U. S. Steelu Košice na Slovensku. Čo viem, tak rozhodnutie o príchode bolo urobené hlavne preto, že už v roku 2000 tu bola fungujúca pocínovňa, ktorú spoločne vlastnili U. S. Steel Košice a bývalé Východoslovenské železiarne. Vtedajšie vedenie sa na základe vlastných skúseností presvedčilo, že investícia na Slovensku dáva zmysel pre kvalitné technológie, vzdelanú pracovnú silu a následné roky nakoniec potvrdili, že toto ich rozhodnutie bolo správne.
Ako ste spomínali, príchod krízy priniesol výrazné znižovanie ziskov, až ste nakoniec v roku 2011 dosiahli zatiaľ jedinú stratu vo výške 25 miliónov eur. Čo sa stalo?
S tou spomínanou výškou straty máte absolútnu pravdu. Kríza sa začala v roku 2008. Ďalší rok bol veľmi slabý a v roku 2010 sa začalo zdať, že vývoj sa pomaly obracia k lepšiemu, čo však netrvalo dlho a situácia sa opäť zhoršila. Výsledkom bolo, že v roku 2011 sme utrpeli spomínanú stratu 25 miliónov eur. Pre nadbytočné výrobné kapacity na európskom trhu s oceľou sa konkurencia veľmi zostrila a doslova sa bojuje o každú zákazku. To spôsobilo, že predajné ceny ocele začali výrazne klesať a do tejto hry vstúpila ešte aj Čína, ktorá začala tlačiť smerom nahor ceny strategických výrobných surovín. V stále rýchlo rastúcom čínskom hospodárstve dopyt po oceli vzrástol pre veľké investície do infraštruktúry. Dôsledkom čoho výrobné kapacity v krajine za niekoľko rokov vzrástli z 200 na 670 miliónov ton ocele za rok. To sa prejavilo na prudkom zdražovaní železnej rudy. Na jednej strate kríza znižuje predajné ceny ocele v Európe pomaly na úroveň výrobných nákladov a na druhej strane ceny železnej rudy tlačí prudko nahor dopyt z Číny. Tento vývoj sa najviac podpísal na negatívnom hospodárskom výsledku U.¤S. Steelu Košice v roku 2011.
Preto ste sa rozhodli dovážať železnú rudu priamo zo Severnej Ameriky?
Tradičnými zdrojmi železnej rudy sú dodávky od našich priateľov z Ukrajiny a Ruska. V biznise však vždy rozhoduje najvýhodnejšia cena a niekedy nám pripadá rozumné doviezť železnú rudu priamo zo Severnej Ameriky. Tu totiž koncern vlastní železné bane, čo nám umožňuje získať výhodnú nákupnú cenu. Tiež sme riešili, ako nájsť najlacnejší spôsob prepravy z poľských prístavov a v memorande o porozumení, podpísanom so súčasnou vládou, sme sa dohodli v prípade konkurenčných cien využiť služby štátneho nákladného vlakového prepravcu Cargo.
Vo výročných správach sa spomínalo, že strata bola dosiahnutá aj pre vysoké zdanenie emisných povoleniek. Aký je váš názor na túto daň zavedenú ešte bývalou pravicovou vládou?
Dnes už táto 80-percentná daň neplatí, pretože spomínaný zákon bol zrušený v minulom roku. Nám hlavne prekážalo, že daň sa vzťahovala nielen na predané, ale aj na nevyčerpané emisné povolenky. V kríze nám klesla výroba, emisné povolenky sme si ušetrili na lepšie časy, a potom sme z nich zrazu museli platiť vysokú daň, čo sme považovali za neférové. Touto témou sa už dnes nezaoberáme, lebo je to už celé za nami.
Minulý rok ste vykázali prevádzkový zisk vo výške 51 miliónov dolárov. Ako vidíte rok 2013?
Budem vychádzať z predpovedí Európskej asociácie ocele. Rast biznisu je veľmi prepojený s vývojom HDP a v tomto roku budeme radi, ak Európska únia skončí s hospodárskym rastom na úrovni nuly a nie v prepade. Spolu s viacerými producentmi ocele sa tak zhodujeme v tom, že rok 2013 by sa mal veľmi podobať na rok 2012. Konkrétne tohtoročná spotreba ocele v Európe sa bude pohybovať na úrovni 130, maximálne 140 miliónov ton. Žiaľ, nemáme žiadnu krištáľovú guľu, z ktorej by sme vedeli vyčítať vývoj cien ocele, železnej rudy – a keby ste vedeli o niekom, kto to dokáže, pošlite ho za mnou a ja ho rád zamestnám.
Podnikanie oceliarskeho biznisu v Európe veľmi ovplyvňujú rôzne smernice z Bruselu. Podarí sa železiarňam nájsť s predstaviteľmi Európskej únie rozumný kompromis pri zavádzaní zelených technológií?
V prvom rade chcem povedať, že ochrana životného prostredia je dôležitá a my podporujeme zavádzanie ekologických technológií. V súčasnej ekonomickej situácií nás trápi hlavne rýchlosť zavádzania potrebných nariadení. Potrebujeme jednoducho viac času, aby sa biznis mohol nadýchnuť z krízy a príliš tvrdými predpismi neboli ohrozené existujúce pracovné miesta. Konkrétne jednou z vecí, ktorá veľmi ovplyvní naše podnikanie, je povinné investovanie do takzvaných najlepších dostupných technológií. Investície do týchto ekologických technológií odhadujeme na úrovni 400 miliónov dolárov, čo je približne 310 až 320 miliónov eur v závislosti od aktuálneho vývoja kurzu. Našťastie už aj v Bruseli začínajú zaznievať hlasy, že momentálne nie je práve najrozumnejšie tlačiť oceliarenské firmy do rýchleho zavádzania ekologických opatrení a tak si myslím, že nakoniec nájdeme rozumný kompromis. Našimi konkurentmi sú totiž oceliarne z Ukrajiny a Ruska. Tie sa nemusia vôbec trápiť so zavádzaním rôznych ekologických technológií či snahou o znižovanie emisií CO2.
David J. Rintoul sa narodil v roku 1957. Prezidentom U. S. Steelu Košice je od januára 2011. Predtým pre americký oceliarenský koncern pracoval ako generálny manažér integrovaného hutníckeho závodu Great Lakes Works a od roku 2009 bol súčasne aj prezidentom U. S. Steelu Canada.