Raje, ktoré škodia

25.04.2013 18:00
Seychely
Exotické Seychely v Indickom oceáne - jeden z mnohých rajov pod britskou korunou. Autor:

Raj - podľa Biblie miesto, kde žili prví ľudia v blahobyte, bez chorôb a večne. Tam, kde túžia mnohí skončiť po smrti, smerujú tisíce ľudí už za života. Stačí k biblickému raju pridať svetský pojem "daňový".

Ako funguje svet daňových rajov, poodhalilo Medzinárodné združenie investigatívnych novinárov (ICIJ), ktoré vyše roka analyzovalo dva a pol milióna dokumentov a odhalilo vyše 120 tisíc off-shorových firiem a trustov zo 170 krajín a ich 12 tisíc sprostredkovateľov. Ukázalo sa, že prominenti i kriminálnici môžu skrývať na týchto účtoch až 32 biliónov dolárov. Objem dát, ktoré získala ICIJ, je 160-krát väčší ako tajná diplomatická korešpondencia z WikiLeaks. Ich skúmanie pokračuje, kauza Off-shoreLeaks síce na čas utíchla, ale určite sa neskončila.

Čo je daňový raj

Samotný pojem pochádza z anglického „tax haven“ (daňový prístav, útočisko), azda aj preto, že najviac daňových rajov si drží na svojich bývalých koloniálnych územiach po celom svete práve Veľká Británia. U nás sa udomácnil daňový raj ako preklad z nemeckého Steuerparadies.

Daňový raj je miesto, kde sú registrované firmy, platiace dane na tomto území, ale podnikajúce inde, čo vystihuje ďalšie zaužívané označenie rajov „off-shore“ – „mimo brehu“. Raje slúžia viacerým účelom – platiť nižšie dane ako v domovskej krajine, neplatiť žiadne dane – či už oficiálne v štátoch s nulovým zaťažením, alebo neoficiálne – cez nezákonné daňové úniky.

Po celom svete ide zhruba o 70 destinácií s rôznym charakterom aj účelom. Exotické slúžia prevažne na zriaďovanie off-shore spoločností, ktoré zakryjú skutočných vlastníkov a umožnia im ukladať peniaze z korupcie, napríklad z verejných zákaziek, alebo zo zločinu, ako je obchod so zbraňami, ľuďmi či drogami. Dajú sa cez ne tiež „optimalizovať“ dane, čo ukázala aj správa ICIJ – cez fiktívnych supermanažérov.

V „civilizovaných“ si môžete zriadiť kontá, kde si svoje zisky z legálnych aj nelegálnych príjmov schováte pod zárukou anonymity. Na to je vhodný najväčší raj v Európe – Švajčiarsko – aspoň pokiaľ nie ste nemecký občan. Spolkové daňové úrady kúpili v týchto dňoch za štyri milióny eur od tajného zdroja už druhé cédečko o švajčiarskych účtoch svojich občanov a hneď sa začali razie aj policajné vyšetrovanie „nadháňačov“ švajčiarskych bánk. Pobúrili síce Bern, zisk by však mal byť veľký – 500 miliónov eur z dodatočných daní.

Na začiatku bola prosperita, na konci kríza

Daňové raje existujú vyše dvesto rokov, boom však zažili v časoch prosperity – v 60., ale najmä v 70. rokoch 20. storočia, keď sa svet pozviechal z druhej svetovej vojny, hrubý domáci produkt (HDP), teda vyprodukované bohatstvo vzrastalo, v demokratických krajinách vznikali silné sociálne systémy, ktoré potrebovali príjmy z daní. Bohatí jednotlivci a firmy hľadali spôsob, ako „optimalizovať“ dane, ktoré by museli doma odviesť.

Dnes sa odhaduje takto spôsobený daňový únik na desiatky biliónov dolárov. Na tajných účtoch je vraj 30 tisíc miliárd dolárov, čo je polovica svetového HDP a dvaapolkrát viac, ako je HDP Európskej únie.

V čase pokračujúcej globálnej hospodárskej krízy sa stávajú daňové raje guľou na nohe sveta, ktorú začína cítiť aj jeho bohatá časť, siahajúca po ďalších a ďalších škrtoch vo verejných rozpočtoch, často v spojení so zvyšovaním daní. A tie platia tí chudobnejší.

"Predstavte si, že ste zamestnanec – nikto sa vás nepýta, či chcete platiť dane, automaticky vám ich strhnú. Musíte teda prispievať štátu na seba aj na iných, či sa vám to páči, alebo nie. Ale veľmi bohatí ľudia a firmy so šikovnými právnikmi, ktoré odmietajú z rôznych príčin prispievať, pre korupciu alebo zložitosť podnikania, prelievajú prostriedky do daňových rajov, čím ochudobňujú krajinu, kde pôsobia. De facto sa na jej chod skladajú len chudobní. Je to tunelovanie daňového systému, niekedy zákonné, niekedy nie,“ hovorí Vladimír Baláž z Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Chýbajúce peniaze pociťujú štáty a ich obyvatelia čoraz tvrdšie. Vlády siahajú na sociálne dávky, škrtajú v školstve i zdravotníctve. Čoraz častejšie sa hovorí o tom, že „sociálny štát“ je neudržateľný a ľudia by sa mali viac starať o seba. Šetriť pri klesajúcich príjmoch či strate zamestnania je však nereálne.

„Vždy, keď sa hovorí o neudržateľnosti sociálneho štátu, musím sa smiať. Nie sú naň zdroje práve preto, že sa tu vytvorila táto parazitná elita, ktorá z týchto štátov vyťahuje zisky a prevádza si ich inam. Keby zostali v krajinách, kde boli vytvorené a boli riadne zdanené, tak o neufinancova­teľnosti sociálneho štátu nemôže byť reč,“ myslí si česká ekonómka a politologička z pražskej Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov Ilona Švihlíková.

Vyvážanie ziskov životne ohrozuje obyvateľov chudobnej časti sveta. Paradoxne, čím viac majú tieto štáty zdrojov, napríklad v nerastnom bohatstve, tým sú na tom horšie. Nadnárodné spoločnosti, ktoré v nich ťažia ropu a nerasty, sem svoje zisky nevracajú, pričom často ničia životné prostredie a vytláčajú pôvodných obyvateľov z ich území. Podľa štúdie nórskej vlády uniká z krajín tretieho sveta až bilión dolárov ročne, v daňových rajoch sa tak stráca trojnásobok toho, čo dostanú na rozvojovej pomoci.

Rajské peniaze vedú svet do pekla

Unikajúce peniaze nielenže chýbajú v krajinách, kde vznikli, ale môžu sa bez kontroly presúvať po celom svete. Najväčšou hrozbou nie je ani tak strata, ktorá by dokázala pohodlne dofinancovať sociálne a zdravotné systémy vyspelých krajín a zabezpečiť slušný život v treťom svete, ale ich využívanie na špekulácie na finančnom trhu, kde slúžia na „ďalšie roztáčanie kasínového kapitalizmu“. Čo to znamená? Vytváranie bublín, ktoré priviedli pred pár rokmi svetový finančný systém ku kolapsu a následne spustili globálnu ekonomickú krízu, ktorá obrala milióny ľudí o prácu a domovy.

Stredná vrstva, považovaná za garanta stabilizovanej demokracie, schudobnela a chudobnie. Bohatstvo však rastie, pripravené zarábať malej skupine ľudí cez hazardné investície, špekulácie, korupciu, a to všetko mimo kontroly – v daňových rajoch a cez firmy, registrované tam, kde sa nikto na nič nepýta.

Miliardy bez akejkoľvek kontroly, držané v anonymite, sa dajú použiť na rôzne ciele. „Možno z nich podporovať strany vojnových konfliktov, ovládať médiá, kupovať si priaznivú propagandu cez podporované alebo priamo vytvorené občianske združenia a think-thanky, korumpovať vlády aj miestne zastupiteľstvá,“ hovorí český zástupca v mimovládnej monitorovacej sieti Tax justice network Tomáš Tožička. Sieť vytvorili niekdajší zamestnanci bánk, ktorým sa nepáčili hazardné praktiky, a pridali sa k nim aj ľudia z rozvojovej pomoci. Daňové úniky a off-shorové centrá sú podľa Tožičku v súčasnosti najväčšou brzdou rozvoja.

Cez nastrčené firmy sa robia obchody s vládami, ako sme videli na prípade predaja slovenských emisií cez Interblue Group, garážovú firmu, registrovanú v jednom z „rajov“, v americkom štáte Delaware. Cez „rajské firmy“ sa odlievajú peniaze z verejných zákaziek, o tom, že peniaze z „mečiarovskej privatizácie“ skončili tiež na nezistiteľných účtoch v daňových rajoch, sa šepká verejne. „90. roky na Slovensku sú klasickým príkladom. Podniky sa privatizovali za korunu, väčšina z nových majiteľov s nimi nevedela hospodáriť, odpredala ich zahraničným vlastníkom, samozrejme, už nie za korunu. Peniaze ukryli vo Švajčiarsku. Nešlo o nič nelegálne, akurát vytunelovali vlastnú krajinu,“ konštatuje Baláž.

Myslieť si, že dnešné politické strany a ich blízki ľudia neulievajú „čierne fondy“ podobným spôsobom, je naivné, ako ukazuje aj prípad Jeana-Jacqua Augiera, pokladníka volebnej kampane francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda, alebo niekdajšieho „lákateľa“ zahraničných investorov do Mongolska, neskôr ministra financií a dnes podpredsedu Veľkého churalu (mongolského parlamentu) Bajarcogta Sangadžavyna, či manželky ruského vicepremiéra Igora Šuvalova. Všetci využívajú ústretovosť daňových rajov.

Ešte znepokojujúcejšie je zneužívanie peňazí vládnucimi klanmi nedemokratických režimov, kde verejné bohatstvo odlievajú na anonymné účty v rajoch a domáce obyvateľstvo trpí nielen pod politickým, ale aj ekonomickým útlakom. Aj tu ukazujú prstom zistenia kauzy Off-shoreLeaks – miliardy si uliala celá rodina dedičných azerbajdžanských vládcov, potomkov bývalého súdruha, člena sovietskeho politbyra Gejdara Alijeva, po ktorom prevzal vedenie Azerbajdžanu, bohatého na ropu, jeho syn Ilham. V zoznamoch je aj dcéra bývalého filipínskeho diktátora Marcosa, ktorú podozrievajú, že sa teší z oteckových miliárd dolárov, uliatych do zahraničia z chudobných Filipín. Nájdeme tam tiež mnohých ďalších, spriaznených s diktátormi alebo „obyčajnými“ kriminálnikmi od Indonézie cez Barmu, Kolumbiu až po Ukrajinu s podozrivými miliardármi ako je Dmytro Firtaš, spájaný s ruským podnikateľom Semionom Mogilevičom, považovaným za bosa postsovietskej ma­fie.

Czech and Slovak friendly

Sympatie k daňovým rajom medzi Slovákmi sa 90. rokmi neskončili. Naopak, údaje slovenskej pobočky nadnárodnej spoločnosti Bisnode, ktorá mapuje obchod v 17 krajinách Európy, hovoria o rastúcej obľube „rajských“ riešení. Počet slovenských spoločností s vlastníkom so sídlom v daňovom raji ku koncu roka presiahol 3 600, medzi nimi Penta a J&T. A kam smerujú najradšej? Na Cyprus a Seychely.

„Celý minulý rok sa na Slovensku niesol v duchu výrazného záujmu podnikateľov o daňovú optimalizáciu a zaistenie anonymného vlastníctva prostredníctvom zahraničných firiem. Záujem o presun sídla do daňového raja bol najväčší za posledných päť rokov, čo tieto štatistiky detailne sledujeme. Najobľúbenejším rajom je Holandsko, ale jednoznačnými favoritmi sa medzi českými a slovenskými podnikateľmi v poslednom období stávajú Cyprus a Seychely. Cyprus sa spravidla využíva na daňovú optimalizáciu, zatiaľ čo Seychely na zaistenie anonymity,“ uviedla analytička Bisnode Petra Štěpánová.

Na Cypre sídli „matka“ manažérskych spoločností Penta Investments. Fond Penta Funding, ktorý vlastnia akcionári a ktorý investuje ich finančné prostriedky do všetkých projektov Penty, sa vlani v lete presunul z Cypru na britský ostrov Jersey v Lamanšskom prielive. Na Cypre sídli aj J&T Corporate Holding, podľa spoločnosti je dôvodom optimalizácia kapitálovej štruktúry. „Cyprus ako krajinu nepovažujeme za daňový raj, no situáciu sledujeme a budeme sa jej prispôsobovať,“ uviedlo J&T.

Zatiaľ čo u nás má presun sídla firiem do rajov stúpajúci trend, v Česku od roku 2009 postupne klesá. V daňových rajoch však sídli podľa oficiálnych údajov 12 500 firiem, medzi nimi také veľké a známe ako Karlovarské minerálne vody, OKD (Ostravsko-karvinské doly) Zdeňka Bakalu, developerská spoločnosť ORCO so spolumajiteľom Alešom Votrubom aj holding PPF Group najbohatšieho Čecha Petra Kellnera. Podľa Českej kapitálovej informačnej agentúry Čekia, ktorá je súčasťou Bisnode, je vyše 40 percent zahraničného kapitálu v Česku kontrolovaného z daňových rajov.

Nezabúdajme, že spoločnosť čerpá výhradne z verejne dostupných zdrojov a zohľadňuje len priamu väzbu medzi vlastníkom a ovládaným subjektom, nezahŕňa teda pochybné obchody a úniky, ktoré majitelia z rôznych dôvodov ukrývajú. Tieto údaje sú preto len úplnou špičkou ľadovca. Podľa washingtonského Global Financial Integrity (GFI), podporujúceho boj proti nelegálnym cezhraničným únikom peňazí, zmizne z ČR 140 miliárd nezdanených korún, čo ju radí na 20. priečku na svete. Ako uvádza správa medzinárodnej siete boja proti chudobe Social Watch, Slovensko je na tom lepšie, obsadilo 49. priečku. Najhoršie je na tom Čína, nasledovaná Ruskom. Majú tiež najviac off-shorových firiem odhalených novinármi.

Ako z toho von?

Na prvý pohľad jednoducho – zrušiť daňové raje, sledovať toky peňazí a zabrániť daňovému dumpingu, aspoň v rámci EÚ. Takéto riešenia sú však na úrovni zázraku. Ťažko si predstaviť, že by napríklad Británia na niečo také pristúpila, nielen preto, že drží ruku nad mnohými rajmi, ale tiež pre zisky londýnskej City, profitujúcej zo sprostredkovania vkladov do týchto rajov.

Ďalší vplyvný člen EÚ, Holandsko, je pre nízke, alebo na niektoré činnosti nulové dane, obľúbeným miestom pre sídla nadnárodných firiem, ako je Google či Microsoft. Nulová daň na príjmy z duševného vlastníctva je zas dôvodom, prečo má v Holandsku sídlo tejto sekcie švédska IKEA. Daňová harmonizácia bola neprijateľná aj pre Slovensko, ktoré nižšiu rovnú daň považovalo za konkurenčnú výhodu.

„Jedna vec je odstrániť tvrdé daňové raje, čím sa odbúra anonymita, korupcia, kriminalita, druhá je zabezpečiť daňovú spravodlivosť, aby firmy platili dane tam, kde ich vyprodukujú, nie, kde si vymyslia sídlo a majú tam trebárs len poštovú schránku. Aj keby sa zrušili daňové raje, zostáva problém daňovej konkurencie medzi bohatými štátmi. Napríklad Česko sa postupne stáva daňovým rajom, pretože súčasná vláda sa tak rozhodla. Prestala zdaňovať príjmy z dividend, takže napríklad slovenská firma presídli do Česka, pretože na Slovensku sa zdaňujú formou zdravotných odvodov,“ pripomína Tomáš Tožička.

Dobrý spôsob je aj zákaz zúčastňovať sa na verejných zákazkách pre firmy s nejasnou vlastníckou štruktúrou, o čom sa nedávno hovorilo aj v slovenskom parlamente, do zákona však toto pravidlo neprešlo. Ako jedno z opatrení ho odporúča aj Ilona Švihlíková.

„V prvom rade treba vo všetkých krajinách urobiť daňový audit, ukázať, ktoré firmy tam neplatia dane, majú sídlo inde, koľko peňazí uniká do zahraničia, koľko domáceho kapitálu je ovládaného z daňových rajov. A potom, samozrejme, sledovať verejné prostriedky – pretože veľmi často firmy, ktoré unikajú do daňových rajov, sú príjemcami verejných zákaziek. Tu sa ponúka prvý a pomerne jednoduchý krok – vylúčiť firmy so sídlom v daňovom raji alebo s neprehľadnou vlastníckou štruktúrou z verejných súťaží.“

Spravodlivé dane alebo revolúcia

Tlak na získanie daní z unikajúcich peňazí narastá od svetovej finančnej krízy v roku 2007. „Pokiaľ nebola kríza, nezamestnanosť bola nízka a štátne rozpočty mali dostatočné príjmy, mohli štáty udržiavať sociálne systémy, aj keď tieto peniaze odtekali mimo domovskú krajinu. Ale teraz, keď je vysoká nezamestnanosť, náklady rastú, populácia starne, majú len dve možnosti – buď zrušiť služby, alebo zvyšovať dane zamestnancom. Oboje je veľmi nepopulárne. Potom už zostáva len zabrániť daňovým únikom,“ hovorí Vladimír Baláž.

Netransparentnosť, korupcia a parazitizmus establishmentu nemôžu trvať večne, upozorňuje Tožička. „Ak nedôjde k reforme, hrozí revolúcia a násilný konflikt. Výber a správa daní totiž patria ku kľúčovým úlohám štátu. Preto aj daňová spravodlivosť je nevyhnutne základom stabilného a dôstojného spoločenstva.“

Nahnevanú verejnosť počuť najmä na Západe. Mimoriadne aktívne britské hnutie UK Uncut protestuje priamo pred firmami ako Starbucks, Google, Microsoft či Vodafone. Nepáči sa im, že v Británii zarábajú miliardy, peniaze však v krajine nezostávajú. Podľa Švihlíkovej je občiansky tlak na politické elity zásadný. „Správa ICIJ je jednoznačným dôkazom o úniku značnej časti prostriedkov, čo bude mať dosah na spoločnosti, silne postihnuté všemožnými úspornými opatreniami, a to je väčšina Európy. Nemali by sme však zabúdať, že čelíme veľmi silnému súperovi – spojeniu biznisu s politikou. Ak verejnosť nebude silná, budú mať opäť pocit, že im všetko prejde. Kým sa politici nezačnú báť, že budú naozaj problémy, tak žiadne zmeny neurobia. Predstava, že nastanú, ak im budeme dohovárať, je naivná.“

Varovanie, že by politici nespokojnosť ľudí nemali podceňovať, vidí Tomáš Tožička v dejinách. „V roku 1775 začali v severoamerických kolóniách Veľkej Británie nepokoje, pretože museli platiť dane, o ktorých rozhodovali iní. Heslom amerických revolucionárov bolo – žiadne zdanenie bez politického zastúpenia.“ Keďže, ako sa hovorí, o peniaze ide až v prvom rade, pomohli tiež pod gilotínu francúzskemu kráľovi. Keď v roku 1777 poverili správou financií vo Francúzsku Jacqua Neckera, sústredil sa predovšetkým na dane. Ľudovíta XVI. presviedčal o neudržateľnosti regresívneho zdanenia, postihujúceho chudobných a živnostníkov, pričom šľachta a katolícka cirkev mali obrovské daňové úľavy. Kráľ reformu podporoval, no daniam sa vyhýbajúca šľachta a klérus mu v nej zabránili. „Zhatili tak jeho poslednú nádej na záchranu,“ dodáva Tožička.

Ako sa príbeh daňových rajov, únikov a tajných kont skončí? Vladimír Baláž z Prognostického ústavu SAV je realista. „Daňové raje vždy boli a vždy budú, pokiaľ budú bohatí ľudia, ktorí majú reprezentantov v parlamente. Tí vždy nájdu nejakú kľučku, aby zákon nebol úplne presný. Daňové raje preto treba dať aspoň do nejakej rozumnej miery. Ide o to, aby bol svetový finančný systém udržateľný. Peniaze naozaj nesedia v daňových rajoch v nejakom trezore, ale sú investované v bohatých krajinách. A keď bohaté krajiny schudobnejú, schudobnejú aj majitelia týchto peňazí.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku