Farmári vzdorujú letu suchšiemu ako v roku 1947

, 12.08.2013 21:22
Marián Šmacho
Predseda PD Dolný Lopašov Marián Šmacho v poraste usychajúcej kukurice. Autor: ,

Vo štvrtok namerali v rozpálenom kameňolome povyše Dolného Lopašova vyše 60 stupňov Celzia.

Meteorológovia sa zrejme pousmejú nad týmto amatérskym meraním, ale v chotári miestneho družstva sa schyľuje k dráme, akú naposledy prežili tunajší roľníci v roku 1947. Do polovice leta tu spadlo o polovicu menej zrážok ako v najsuchšom roku 20. storočia.

Presne o mesiac a desať dní by mali začať vyorávať repu pre cukrovar. Buľvy však majú hmotnosť mrkvy! Ak nenaprší, jeseň hrozí katastrofou v domácej výrobe cukru.

Sedemdesiatročný predseda družstva Marián Šmacho má vyšportovanú atletickú postavu. Je opálený, akoby sa práve vrátil od mora. Bronz však nachytal v poli. Uprostred najväčších horúčav chodí bez košele, akoby sám na sebe skúšal, koľko ešte vydržia rastliny.

"Také horúce leto som na družstve ešte nezažil, a to tu robím 46 rokov.“ Repa je na pokraji života a smrti, ale Šmacho si nevie rady. Bez závlah sa stalo družstvo rukojemníkom počasia. Údel znáša so stoickým pokojom. Nádej zomiera posledná: "Dáka búrka vari len príde,“ želá si predseda.

Družstvo ako stredobod života

Šmacho nastúpil do družstva v roku 1967 hneď po vysokej škole ako agronóm, v roku 1991 sa stal jeho predsedom. Vedie jedno z najprosperu­júcejších družstiev na Slovensku.

Tak ako kedysi je družstvo motorom hospodárskeho rozvoja obce. Hoci gazduje len na 1 360 hektároch pôdy, dáva prácu 65 ľuďom, najmenej dvojnásobne väčšiemu počtu ľudí, aký dnes zamestnávajú podobne veľké podniky. Družstvo je stredobodom života v Dolnom Lopašove. Spoliehajú sa naň všetci – obecný úrad i fara, futbalisti, miestni urbárnici aj poľovníci. Teraz počas horúčav, keď vyschli v malokarpatských lesoch všetky studničky, vyvážajú družstevníci cisternami vodu k napájadlám zveri. "Doteraz to bolo 200-tisíc litrov,“ prehodí akoby medzi rečou Marián Šmacho.

"Ak funguje družstvo, dedina žije,“ táto do istej miery politicky agitačná veta, ktorú s obľubou pripomína slovenský predseda vlády pri stretnutiach s poľnohospodármi, ale v Dolnom Lopašove naozaj platí. Pri poznámke, že PD Lopašov je jednou z mála družstevných oáz na vidieku, Šmacho zaprotestuje. "V okrese Piešťany je takých družstiev viacero – susedná Chtelnica, Nižná, Kočín, Ostrov či Trebatice,“ napochytre vymenuje družstvá s dobrým kreditom.

Tu všade, bez ohľadu na stupňujúce sa výkyvy počasia, dobre hospodária.

Odkedy je Šmacho agrónomom, vedie si pravidelné záznamy o zrážkach. Ľudská pamäť zlyháva, ale merania zapísané v denníku nepustia. "Keď som si porovnal zrážky z pamätného roku 1947 z neďalekej Dobrej Vody s tohtoročnými, potom u nás od apríla do júla spadlo tohto roku len 115 milimetrov vody, kým vtedy napršalo v našom okolí až 240 milimetrov. Pomaly sa nechce veriť, že sme tohto roku zobrali päťtonovú úrodu jačmeňa, takmer šesťtonovú úrodu pšenice. Čo je to proti jedno- či dvojtonovým úrodám z roku 1947?“ porovnáva Šmacho.

Gazdujú s rozumom v hrsti

Nie je sucho ako sucho, práve tak ako poľnohospodárstvo z roku 1947 a 2013. "Za dobrú žatvu vďačíme mimoriadnym zásobám zimnej vlahy, ale tie sú už fuč. Podmietli sme strniská a nevzišla jediná burina, to jasne hovorí o brutálnom suchu. O desať dní nadíde čas sejby ozimnej repky, ale dávať semeno do presušenej pôdy je čistý hazard,“ hovorí Marián Šmacho.

Čo čaká družstvo a čo celé Slovensko? Šmacho odhaduje, že kukurica, ktorá vlani dala družstvu na hektár 11 ton zrna, spadne v ich chotári úrodou k šiestim až siedmim tonám. Ak z nej, pravda, neodkroja ešte vyhladované diviaky a jelenia zver. Úrodu repy sa predseda družstva neodvažuje ani prognózovať. Vlaňajších 72 ton priemerne z hektára, čo bol najlepší slovenský výsledok, je z kategórie snov.

Rok 1947 vošiel do dejín aj ako rok drahoty. „Poľnohospodári sú poslední, ktorí rozhodujú o cenách, ale ak mlynári nakupujú tonu prvotriednej pšenice na pečenie chleba namiesto vlaňajších 220 eur po 140 eur, prečo by chlieb nemal kopírovať túto cenu?“ položí si otázku Šmacho. S mäsom je to pravda inak.

"Sme jedno z posledných družstiev, ktoré chová ošípané a dobytok – naša čistá strata je ročne 200-tisíc eur. Ostatní radšej obilie predajú exportérom, akoby sa mali jedovať so živočíšnou výrobou. Aj preto je Slovensko hračkou v rukách dovozcov mäsa,“ myslí si Šmacho. A potom dodá, že mliečne a mäsové farmy predsa zamestnávajú ľudí a produkujú aj hnoj. Ročne ho zaorú na štvrtine výmery a aj preto pôda lepšie odoláva suchu.

A mohlo by to byť inak aj inde? "Mohlo, pravdaže mohlo, ale predseda družstva dokáže ovplyvniť veci vo svojom chotári, kým národná agrárna politika je v rukách štátu a jeho politických reprezentácií,“ odpovie Šmacho a dodá, že ak si Slovensko svoj veľký chotár, predovšetkým však spracovanie a obchod s potravinami nedá čo najskôr do poriadku, potom jeho potravinová budúcnosť je neistá. "Sledujúc analýzy klimatológov mi vychádza, že rokov s abnormálnym vývojom počasia bude stále viac,“ neskrýva obavu z klimatických zmien Šmacho.

Dá sa vôbec s nimi bojovať? "Áno, dá. Keď nám v extrémne mokrom roku 2010 voda z Karpát zaplavila chotár, sami sme si vykopali odvodňovací kanál. Už roky vysádzame pozdĺž ciest vetrolamy z ovocných stromov, pričom úrodu si bezplatne zberajú všetci naši občania. Zmenšili sme veternú eróziu pôdy, urobili bývanie a vychádzky do polí príjemnými. Nie je to nič ťažké,“ povie predseda družstva.

Ozaj, prečo by sa nemohlo touto cestou uberať celé Slovensko?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#leto #farma #úroda #sucho #pole #Marián Šmacho
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk