Odchod na Blízky východ si žiarski hlinikári nepripúšťali

Bola situácia taká vážna, že výroba hliníka sa mohla skončiť?
Verte mi, bolo to veľmi vážne. Ak by sme nedosiahli dnešnú dohodu o dodávke elektriny, nedokázali by sme za ekonomicky prijateľných podmienok vyrábať hliník a produkty.

Zľavy ste však nakoniec dostali.
Nedá sa hovoriť o zľavách, podobné riešenie majú aj naši konkurenti v ostatných európskych krajinách, nejde o nič nezvyčajné. Aj po uzavretí dohody budeme mať celkovú cenu elektriny jednu z najvyšších v Európskej únii, ak nie najvyššiu. Pri porovnaní súčasných cien hliníka a nákladov na výrobu bude mať Slovalco problém, aby vytvorilo vôbec nejaký zisk a mohlo vyplatiť dividendy.

Pred krízou bola cena hliníka zhruba dvojnásobná. Keby sa čoskoro vrátila na pôvodné hodnoty, už by ste problém so ziskom nemali.
Veríme, že cena hliníka v budúcnosti porastie, ekonomika výroby sa zlepší a zostanú peniaze aj na rozvoj a nové projekty. Ale zrejme to nebude o rok či o dva roky. Tento problém nemáme len na Slovensku. Domnievam sa, že pre konkurencieschop­nosť priemyslu treba nájsť riešenie problému drahých energií, ktorý panuje v celej Európe. Ak si s tým Európa neporadí, európsky priemysel nebude schopný súťažiť s konkurentmi mimo EÚ a presunie sa inde. Týka sa to nielen hlinikárstva, ale aj oceliarstva. Myslím si, že by to nebolo dobré. Stačí sa pozrieť, kde rastie výroba hliníka. Sú to arabské krajiny, lebo tam je lacný plyn. Napríklad nórske Hydro Aluminium vybudovalo v Katare modernú fabriku, pri ktorej postavilo vlastnú plynovú elektráreň.

Čiže ak by majitelia presťahovali Slovalco zo Slovenska, bolo by to práve na Blízky východ?
Úprimne? Toto sme si nepripúšťali. Technológiu je samozrejme teoreticky možné rozmontovať a predať. Tak ďaleko sme ešte neuvažovali, aby sme rozmýšľali o predaji pecí. Pravda však je, že žiadne výpočty nevychádzali tak, že by sa hliník v Žiari oplatilo vyrábať. A pre akéhokoľvek investora nemá zmysel udržiavať výrobu, ktorú treba dotovať. Preto je pre nás veľkou úľavou, že sme dospeli v riešeniu.

Uvažovali ste aj o dočasnom pozastavení výroby do doby, kým hliník nezdražie?
Takáto teoretická možnosť existuje. Ale je to extrémne drahé, pretože generálka jednej z 226 pecí rádovo stojí 200-tisíc eur. A každá pec po odstavení potrebuje generálku. Takisto by sme museli riešiť otázku, čo by bolo so všetkými ľuďmi, ktorí tu pracujú. V neposlednom rade, nastal by problém aj v Slovenských elektrárňach. Slovalco totiž spotrebúva asi desatinu produkcie elektrární.

Neuvažujete o rozširovaní výroby? Slovenské predpisy sú v súčasnosti postavené tak, že keby ste zvýšili spotrebu elektriny, dostali by ste ešte väčšiu zľavu na prenos ako v súčasnosti.
Takýto vývoj v súčasnosti nepredpokladáme. Vieme ešte o niečo zintenzívniť výrobu, ale o rozširovaní zatiaľ neuvažujeme. Aj keď platí pravidlo „nikdy nehovor nikdy“.

Sú hlinikárne v iných častiach Európy ziskové?
Dnes väčšina z nich predáva hliník lacnejšie, ako ho vyrába. To nemôže dlho trvať. Je pravdepodobné, že sa výroby začnú zatvárať a ceny by mohli stúpnuť. Napríklad v Austrálii sa to už udialo. Jednu veľkú hlinikáreň tam už zatvorili, lebo sa ju neoplatilo prevádzkovať.

Viacerí ekonómovia si myslia, že kríza sa už končí. Čo hovoríte na takýto názor?
Predovšetkým neverím, že je to už za nami. Sme svedkami menovej politiky v eurozóne, byrokratickej náročnosti európskych štruktúr a napokon aj nízkej konkurencieschop­nosti priemyslu aj v dôsledku vlastných regulácií a rozhodnutí. Stále to nemáme pod kontrolou. Ale na druhej strane – nie je práve toto, čo dnes žijeme, normálny stav? Nebola situácia pred krízou iba nezdravo nafúknutá bublina, ktorá nezodpovedala fundamentom? Ak niekto očakáva, že kríza sa skončí, keď opäť nastane taký boom, tak asi bude čakať ešte veľmi dlho. Teda, ak sa niekedy dočká.

Budete o cenách za dodávku a transport elektriny rokovať aj v blízkej budúcnosti?
Dohoda o dodávke elektriny nám umožní fungovať osem rokov. Ale na druhej strane, je to príliš krátke časové obdobie na to, aby nám to umožnilo realizovať rozvojové projekty. Budeme sa preto snažiť nájsť dlhodobejšie riešenie.

Skutočne vám to neumožní zlepšovať fabriku?
Každá z našich 226 pecí musí prejsť každých šesť rokov generálkou. Takisto máme obrovskú vypaľovaciu pec, v ktorej prebieha proces výroby uhlíkových anód potrebných pri elektrolýze oxidu hlinitého. Táto pec by mala prejsť každých pätnásť až dvadsať rokov generálnou opravou, pri ktorej sa vymení napríklad šamotová výmurovka. My sme teraz na konci teoretickej životnosti tohto zariadenia. Samozrejme, vďaka našej údržbe a šikovnosti našich ľudí je pec v relatívne dobrom stave, budeme sa ju snažiť udržať v prevádzke menšími zásahmi a investíciami, na kompletnú generálku nám to nevyjde. Keby sme mali pätnásťročnú zmluvu, tak by sme mohli jednoznačne generálku realizovať. Keď sa však pýtate na zlepšovanie, mojou vášňou je bezpečnosť práce a optimalizácia výroby, v tomto plánujeme určite investovať.

Koľko rokov ešte vydrží hlinikáreň ako taká? Máte tu elektrolýzne pece s tekutým hliníkom pri vysokých teplotách a s agresívnym prostredím. Vo vypaľovacej peci sú teploty cez tisíc stupňov.
Životnosť našej technológie je ešte minimálne tridsať rokov. Slovalco patrí medzi najmodernejšie hlinikárne v Európe. Keby ste sa išli pozrieť do iných hlinikární, videli by ste tam takmer to isté. Navyše, za posledné obdobie sa technológia zásadne nevyvinula.

Základnú surovinu dnes nakupujete na burze alebo máte stálych dodávateľov?
Oxid hlinitý kupujeme z celého sveta – z Jamajky, Grécka alebo z Írska. A to je jedna z konkurenčných nevýhod Slovalca, lebo sme ďaleko od prístavov, a tak ho musíme voziť vlakmi. Na druhej strane však aj vďaka tomu majú ľudia v slovenskom Cargu prácu.

V areáli hlinikárne máte aj niektorých odberateľov.
Nielen to, ale aj v blízkom okolí sú fabriky, ktoré naše produkty odoberajú. Vyrábajú sa tu hliníkové profily či komponenty automobilových motorov.

V odborných médiách „súperia“ niektoré fabriky v spotrebe elektriny na výrobu hliníka. Ako ste na tom vy?
Nemôžem hovoriť o presných číslach, ale čo sa týka efektivity výroby, patríme medzi najlepších 10 percent spomedzi výrobcov na svete. A v ekologickosti výroby sme určite na špičke. Máme v pláne technológiu z pohľadu energetickej náročnosti ešte zlepšiť, snažíme sa o to. Zásadný posun je možný len vtedy, ak by všetky pece prešli generálkou. Ale trvalo by to dvanásť rokov, pretože pece možno odstaviť až po šiestich rokoch.

Vráťme sa teraz do histórie. Vy osobne patríte medzi pamätníkov hlinikárne, zažili ste aj starú výrobu.
Hliník sa v Žiari nad Hronom vyrába od roku 1953. Bola to stará, životné prostredie veľmi zaťažujúca technológia, ktorá mimochodom pôvodne pochádzala z Nórska. Bola taká zlá pre životné prostredie, že niekoľko rokov po spustení musela byť neďaleká dedina vysťahovaná, lebo hrozilo vážne poškodenie zdravia obyvateľov. Staré elektrolyzéry boli totiž otvorené a dymili. V súčasnosti máme novú technológiu – všetky pece majú kryty, ktoré majú svoje odsávanie. Účinnosť filtrovania je zhruba 99,99 percenta. Takže výpary odtiaľ unikajú, len keď sú pece odkryté pri nejakej operácii, aj tie zachytáva ďalšia filtrácia vo výrobnej hale. V roku 1986 sa rozhodlo, že sa postaví nová hala, práce sa aj začali, pričom v rozhodnutí bolo, že sem príde nórska technológia. Prišiel však rok 1989 a začali sa problémy s peniazmi. V roku 1992 bola výstavba takmer úplne zastavená, lebo Praha rozhodla, že dostavba neprebehne. Prišla Európska banka pre obnovu rozvoj, ktorá to bola ochotná financovať. Hľadali priemyselného partnera, ktorým sa stal Norsk Hydro Aluminium. Osemdesiat percent mali Závody SNP, desať percent Európska banka pre obnovu a rozvoj a zvyšok mali Nóri. V roku 2001 padlo rozhodnutie o rozšírení výroby zhruba o 40 percent. Odvtedy vyrábame asi 160-tisíc ton hliníka ročne. Slovalco priamo zamestnáva 500 ľudí a nepriamo 2 500. Dnes má ZSNP 45-percentný podiel a zvyšok má Hydro Aluminium.

Prečo hlinikáreň vznikla práve pri Žiari nad Hronom?
Nikto nevie. Pravdepodobne niekto vymyslel, že zo strategických dôvodov bude dobré, ak to bude medzi horami.

Zmluva na dodávku elektriny vznikla v roku 1994. Hlinikáreň vďaka nej mala zaručenú dodávku energie na dvadsať rokov, čiže do 31. decembra 2013.
Na začiatku fungovania projektu Slovalco bolo mnoho rôznych zmlúv, jedna z najdôležitejších bola zmluva na dodávku elektriny na 20 rokov s vtedajším Slovenským energetickým podnikom. Keďže cena elektriny je kľúčovou položkou pri výrobe hliníka, bez takejto zmluvy by novú fabriku nebolo možné dostavať. Na jednu tonu hliníka totiž spotrebujeme približne 14 megawatthodín elektriny. V roku 1995 bola spustená nová výroba a stará hlinikáreň bola odstavená v roku 1996.

Vtedy prestala rásť aj kopa hlušiny, ktorá je pri hlinikárni dodnes?
To bolo ešte skôr. Už stará hlinikáreň totiž prestala využívať bauxit, ktorý musí prejsť spracovaním, aby vznikol oxid hlinitý. Technológia sa zmenila, hliník sa začal vyrábať priamo z tzv. aluminy, čiže čistého oxidu hlinitého. Dôvodom je, že zo štyroch ton bauxitu je možné získať iba dve tony aluminy. Čiže odpad tvorili zhruba dve tony.