Ovce by mohli dať prácu pre tisíc ľudí

, 15.07.2014 12:00
Milan Margetín
Kliešte boli aj budú súčasťou životného prostredia, v ktorom sa pohybuje človek aj ním chované zvieratá, hovorí odborník na chov oviec a kôz Milan Margetín. Autor: ,

Slováci by boli zdravší, keby ľudia jedli viac ovčích mliečnych výrobkov a jahňaciny. Vytvorili by tým aj tisícky nových pracovných príležitostí. Rozšírením chovu len o stotisíc oviec by našlo prácu tisíc ľudí. Tvrdí to Milan Margetín, ktorý prednáša chov oviec a kôz na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Na margo zdravotnej neškodnosti ovčieho syra radí spotrebiteľom, aby si ľudia vyberali svoju značku, teda svojho baču, tak ako si pri kúpe medu vyberajú včelára.

Môžeme ešte Slovensko považovať za ovčiarsku krajinu, veď pred štvrťstoročím sme chovali okolo 700-tisíc oviec a dnes len polovicu?
Na Slovensku sa ovce chovali aj chovajú. Otázkou je, do akej miery využívame prírodný potenciál krajiny a nadobudnuté skúsenosti. Na lúky a pasienky pripadá vyše 800-tisíc hektárov, ale pasie sa na nich len necelých 400-tisíc oviec. Z hľadiska zdrojov krmív máme obrovský potenciál rastu stáda oviec – minimalistický odhad je najmenej stotisíc. Ročne však tisíce ton trávy vychádzajú navnivoč. Lúky sa na mnohých miestach premieňajú na les a pritom ovce by z nich mohli dávať mlieko – bryndzu, oštiepky, žinčicu – či ľahko stráviteľné dietetické mäsko. Všetko sú to výrobky posilňujúce ľudské zdravie.

Tohto roku však ľuďom májová bryndza veľmi nechutila. Spoločnosť vystrašili správy o tom, že aj ovčie mlieko môže byť zdrojom obávanej kliešťovej encefalitídy.
Nič tak nevyľaká ľudí ako obava z choroby, ktorú môže vyvolať konzumácia obľúbenej potraviny. Nepodceňujem riziko alimentárnej (potravinovej, pozn. red.) encefalitídy. Lenže kliešte boli aj budú súčasťou životného prostredia, v ktorom sa pohybuje človek aj ním chované zvieratá. Musíme sa zmieriť s tým, že v prírode sa nikdy nedá nič stopercentne eliminovať. Nulové riziko neexistuje ani v doprave, na cestách vyhasnú stovky ľudských životov a predsa denne cestujeme v autách. Treba zvážiť prínosy a negatíva. A keď zvažujeme benefity konzumácie ovčích syrov z nepasterizovaného mlieka, tak sú určite vyššie ako riziká, pravdaže, za podmienky dodržania hygieny pri získavaní a spracovaní ovčieho mlieka.

Ako minimalizovať nebezpečenstvo alimentárnej kliešťovej encefalitídy?
Na jednej strane je tu prísny systém štátneho potravinového dozoru. Jeho protipólom by však mala byť aktivita samotných spotrebiteľov. Tá spočíva v tom, že tak ako rozvíjame svoju počítačovú gramotnosť, mali by sme zveľaďovať aj svoje, nazvime to potravinárske vedomie, znalosti o potravinách. Istotou pri mede, kde je rizikom pančovanie, je kúpa medu od poctivého včelára. To isté praktizujú vinári pri kúpe vína. Pri nepasterizovaných ovčích výrobkoch hľadajme teda svojho spoľahlivého baču.

Ako ho spoznáme?
Môže nám poradiť priateľ, známy, ktorý vie, že ten či onen bača, výrobca, značka ho nikdy nesklamali. Som presvedčený, že ak chovateľ dodrží všetky zásady hygieny pri dojení a spracovaní mlieka, konzument sa nemusí obávať, že sa nakazí, alebo že mu hrozí kliešťová encefalitída. Napokon zárukou zdravotnej bezpečnosti je certifikát o tom, že ovčie mlieko si výrobca dáva pravidelne testovať. Na farme či v predajnom stánku by mal byť na viditeľnom mieste umiestnený certifikát, ktorý oznamuje, že mlieko prešlo testom a výrobky z neho sú po zdravotnej stránke v poriadku.

Je za zvýšeným rizikom alimentárnej encefalitídy len globálne oteplenie posúvajúce výskyt kliešťov do severných ovčiarskych oblastí alebo aj noví neskúsení chovatelia?
Oteplenie je fakt, ktorý prináša nové choroby rastlín či výskyt parazitov aj tam, kde ich prv neevidovali. Na to musia chovatelia reagovať. Rovnako je však novým úkazom aj spoločný chov dojných oviec a dojných kôz. Spolu by sa určite nemali chovať.

Koľko máme takých stád?
Presne to nevieme povedať, štatistika to neeviduje.

Koza dá viac mlieka ako ovca. Nemieša sa ich mlieko?
Nedá sa to vylúčiť. Študentom na prednáškach vštepujem zásadu, že dojné kozy a dojné ovce nemožno chovať spoločne. Totiž ak sú spolu, nedá sa vylúčiť, že sa spolu aj doja. Väčšia pravdepodobnosť nákazy alimentárnou encefalitídou je pritom z kozieho mlieka. Kozy sú krátkosrsté, preto sa im kliešť prisaje skôr na kožu. Niektorí chovatelia kôz síce tvrdia, že sa v živote nestretli s tým, aby koza mala kliešťa. Lenže v prírode, ako som povedal, neexistuje nulové riziko. Možno ho iba minimalizovať a cestou k nemu je chov dojných kôz oddelený od dojných oviec. Napokon riziko znížime aj tým, že budeme mať čisté, pravidelne vypásané a vykášané lúky a pasienky.

Badáte zmenu k lepšiemu?
Mám chalupu nad Bošácou a všimol som si, že tam v posledných rokoch lúky doslova prekukli. Ale nielen tam. Postarali sa o to noví chovatelia oviec, ktorí sa grupujú nielen spomedzi poľnohospodárov, ale na chov sa dávajú ľudia z úplne iných odborov, bývalí dôstojníci, fyzici, robotníci rôznych profesií. Niektorí dosahujú vynikajúce výsledky, naštudovali si zootechniku a dnes sú to majitelia šľachtiteľských chovov, producenti plemenných zvierat aj pre ostatných chovateľov.

Možno sa dnes uživiť chovom oviec? A koľkí ľudia by tak mohli nájsť prácu?
Pravdaže, a nie pár desiatok či stoviek ľudí. Skúsme rátať. Chov päťsto dojných oviec si vyžaduje päť – šesť ľudí. Máme toľko nevyužívaných lúk a pasienkov, že sa poľahky na nich napasie ďalších 100-tisíc oviec, ktoré by zamestnali tisíc ľudí. Od jednej ovce máme za sezónu aspoň sto litrov mlieka, čo je asi 20 kilogramov syra, dovedna by to bolo dvetisíc ton, čo by významne obohatilo trh.

Ovca je nenáročné zviera, lenže súčasníci, ktorí by sa chceli pustiť do chovu oviec, nevyrástli v rodinách bačov. Uznáte, že iba odhodlanie či pasienok po starých rodičoch na chov oviec nestačí. Ako vlastne na vec?
Na to, aby ovce dali dosť mlieka, treba nadobudnúť chovateľský fortieľ. Nováčikovia musia zvládnuť techniku a systémy pripúšťania bahníc, odchovu jahniat, dojenia oviec, spracovania mlieka. Jednoducho musia to byť kvalifikovaní ľudia, ktorých kedysi vychovávali vari na desiatich stredných poľnohospodárskych školách. V súčasnosti nemáme špecializovanú bačovskú školu ako kedysi v Záblatí pri Trenčíne. Pritom by sa zišli, pretože aj zabehnuté farmy majú problém nájsť mladých kvalifikovaných ľu­dí.

Dokážeme urobiť potrebný obrat v chove oviec?
Som optimista. Na univerzitu prichádza nové pokolenie študentov. Mnohí pochádzajú z farmárskych rodín, majú vlastné hospodárstva. Sú to výborní študenti a majú vzťah k chovateľstvu. Objavujú sa aj mladí ľudia z miest, ktorých starí rodičia boli vidiečania. Akoby sa v nich ozvalo volanie krvi. Poľnohospodárstvo je ich životná voľba, myslím, že na týchto ľuďoch môžeme stavať ovčiarsku budúcnosť.

Prečo má zmysel stať sa chovateľom oviec?
Lebo táto práca prináša uspokojenie, spája sa v nej ekonomický, zdravotný aj estetický prínos pre jednotlivca i spoločnosť. Finišujú práce na novom plemene výkonnejšej dojnej ovce. Hlavne sa však v spoločnosti dostáva do popredia otázka kvality a skladby potravín. Potrebujeme jesť viac čistých prírodných produktov. Ak sa ovce pasú, ich mlieko a mäso sú z hľadiska profilu nenasýtených mastných kyselín ideálnou zložkou potravy. A pasúce sa ovce sa postarajú o to, že naša krajina bude opäť malebná, lúky pestré a voňavé, také ako maľoval Martin Benka.

Milan Margetín (1954)

Vyrástol v rodine poľnohospodárov v Kostolnej-Záriečí neďaleko Trenčína. Vyštudoval genetiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Získané poznatky uplatnil vo Výskumnom ústave ovčiarskom, dnes súčasť Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra, kde pôsobí doteraz. Od roku 2001 prednáša na SPU v Nitre manažment a technológiu chovu oviec a kôz.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#poľnohospodárstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk