Slovenské jahňatá poputujú do Talianska

Domáci trh nemá o jahňacinu považovanú labužníkmi za delikatesu veľký záujem. Ide o zriedkavý fenomén, keď obyvateľstvo krajiny, ktorá chová ovce, si nespomenie na jahňacinu či kozľacinu ani počas veľkonočných sviatkov.

Pritom jahňa v kresťanskej tradícii predstavovalo typické obetné zviera. Za nezáujmom o jahňacie mäso je podľa chovateľov oviec jeho vysoká cena, ale aj dlhodobá zmena životného štýlu.

„Odhadujeme, že tohto roku sa zo Slovenska vyvezie okolo 90–tisíc, možno až 100–tisíc veľkonočných jahniat,“ hovorí predseda Zväzu chovateľov oviec a kôz Igor Nemčok.

Všetky dodávky smerujú do Talianska, kde si nevedia predstaviť veľkonočnú tabuľu bez jahňaciny. Tá je pre Talianov neodmysliteľnou súčasťou sviatočného rodinného stolovania, ako je pre Slovákov štedrovečerný ka­por.

Taliansky trh je pritom veľmi prieberčivý. Špičkovú cenu 2,50 až 2,70 eura za kilogram živého jahňaťa dostanú slovenskí chovatelia, len ak mláďa váži od 9 do 16 kilogramov. Práve táto hmotnosť sa považuje za ideálnu pre prípravu delikátnych pokrmov. Čím je jahňa ťažšie, tým je cena nižšia.

Napríklad za 20– až 24–kilogramové zviera platia talianski odberatelia už len okolo 2 eurá za kilogram jeho hmotnosti. No ešte aj táto cena sa chovateľom podľa Nemčoka vypláca.

Farmári ponúkajú jahňatá aj domácej klientele. Keď však slovenský zákazník uvidí, že jahňacie stehno sa predáva u mäsiara po 13 eur za kilogram, okamžite si preráta, že za túto cenu má štyri kilogramy kvalitného bravčového karé. Lacnejšie sa dá jahňacina kúpiť priamo na farme. Tam vyjde už očistené jahňa na 6 eur za kilogram, čo je výrazne lacnejšie ako v obchode. Napriek tomu ľudia o jahňacinu veľmi nemajú záujem.

„Problém je v kúpyschopnosti obyvateľstva,“ myslí si predseda Slovenskej poľnohospodárskej komory Milan Semančík.

Ľudia neraz a priori odmietajú ovčie mäso. Prežíva predsudok, že smrdí. „Skôr však bude pravda, že ho zabudli pripravovať, pretože nie je súčasťou ich stolovania už najmenej jednu generáciu,“ myslí si Semančík.

Tomuto názoru dáva za pravdu aj známy slovenský šéfk uchár Vojtech Artz. Slováci podľa neho strácajú kontinuitu s tradičnou kuchyňou svojich predkov. Sám Artz pochádza z typickej ovčiarskej dediny Liptovské Sliače a všíma si, že miestni už dávno prestali doma chovať dobytok a len zopár zostalo pri chove oviec.

„Slovenské rodiny, jedno či v mestách alebo na vidieku, sa málo stretávajú pri spoločnej príprave jedla. Jahňacina nie je zložitá na prípravu, ale pôvodné recepty si ako tajomstvo odniesli do hrobu staršie generácie. Mladšie sa ho však môžu naučiť od súčasných kuchárov. Školíme nielen profesionálov, ale aj amatérov,“ hovorí Artz, ktorý často propaguje modernú kuchyňu opierajúcu sa aj o jahňacinu v rôznych televíznych programoch.

Podľa štatistiky sa na Slovensku spotrebuje priemerne ročne na obyvateľa ani nie 20 dekagramov ovčieho mäsa. „To je vlastne jedna väčšia porcia gulášu,“ neskrýva iróniu nad nízkou spotrebou šéf slovenských ovčiarov Igor Nemčok.

Vzápätí však dodáva, že spotreba bude v skutočnosti zrejme o čosi vyššia, pretože chovatelia na jar predajú drobným chovateľom na vidieku od 40–tisíc do 50– tisíc jahniat.

„Ľudia si ich spravidla berú na vypásanie záhrad. Po 4–5 mesiacoch, keď má ovečka či baranček váhu okolo 35 kilogramov, obyčajne skončí v kotlíku na guláš, na ktorom si pochutí celé príbuzenstvo,“ líči novú obyčaj vidiečanov Igor Nemčok.

Väčšine Slovákov sa veľkonočné jahňa zdá primalé. Za rozumnejšie považujú mať z oviec osoh pri spásaní trávy. Okrem toho stále sa viac cení množstvo mäsa, ako jeho labužnícka hodnota vykúpená nízkou hmotnosťou, všíma si prakticizmus vidieckeho obyvateľstva Igor Nemčok. Tak ako si ľudia odvykli jesť jahňacinu, podobne klesol záujem o profesiu bača.

„Je to práca pre človeka, ktorý nepozerá na čas, vyzná sa vo svojej práci, má rád prírodu, zvieratá a nefrfl e nad nepohodou, ktorú prináša počasie,“ charakterizuje hlavné nároky na budúceho chovateľa oviec farmárka Oľga Apoleníková.

Podľa predsedu roľníckej komory Milana Semančíka, poľnohospodári musia viac hovoriť o všetkých aspektoch práce chovateľa, o prínosoch, ktoré ovečky dávajú ľuďom prostredníctvom zdravých potravín, ako aj o zveľaďovaní krajiny.

„Musíme viac spolupracovať so školami, s učiteľmi, deťmi a našimi spotrebiteľmi. Nielen kvôli predaju slovenských potravín, ale kvôli kontinuite samotnej poľnohospodárskej výroby. Bez mladých nebude mať naše ovčiarstvo perspektívu,“ uzavrel Semančík.