Európa musí po gréckej dráme obnoviť kolektívnu solidaritu

Časť úsporných opatrení v sume 12 až 13 mld. eur za necelé tri roky už prešla v gréckom parlamente a o ďalšom návrhu zákona požadovanom veriteľmi, ktorí potom budú rokovať o záchrannom programe v sume 86 mld. eur, bude grécky parlament rokovať dnes. Bude to ďalší test pre vládu premiéra Alexisa Tsiprasa. Christian Schweiger, ktorý je profesorom na Katedre medzinárodných vzťahov na Durham University vo Veľkej Británii, v rozhovore pre Pravdu tvrdí, že mnohé prijímané opatrenia v Grécku neriešia ekonomické ťažkosti krajiny, pričom vysoká miera nezamestnanosti a chudoba vedú k väčšej gréckej radikalizácii.

Je grécka kríza nateraz zažehnaná?
Nemyslím si, že grécka kríza sa vyriešila. Ak sa aj Aténam podarí dodržiavať podmienky, ktoré dohodli s trojicou veriteľov (Medzinárodný menový fond, Európska centrálna banka a Európska komisia, pozn. red.), stále čelia politickej nestabilite a nepokojom v spoločnosti, vyplývajúcim z dosahov úsporných opatrení. Aktuálne je najväčšia hrozba v Grécku radikalizácia spoločnosti a potenciál rozširovania voličskej základne neonacistickej strany Zlatý úsvit. Voliči radikálnej ľavicovej strany Syriza sa po prijatí úsporných opatrení v krajine sklamali a hľadajú nové strany, ktoré s týmto všetkým raz a navždy skoncujú.

Päť mesiacov tvrdých vyjednávaní Grécka s veriteľmi sa skončilo gréckou kapituláciou. Mali Gréci vôbec nejakú stratégiu?
Chybou bolo nechať vyjednávať bývalého ministra financií Janisa Varufakisa. Jeho teória šialenca, alebo skôr „hra na kura“ sa nevyplatila. Vidím chybu aj v tom, že bol až príliš konfrontačný. ,,Hra na kura" je jeden z teoretických modelov používaných v teórii hier na popis nekooperatívnej hry s protikladnými záujmami. Dvaja súperi idú oproti sebe v autách plnou rýchlosťou. Kto zbabelo uhne, prehráva. Ak uhnú obaja, prežijú, ale stratia tvár. Ak nik, zrážka môže oboch stáť život. Túto hru však Varufakis vôbec nezvládol, podcenil svojich súperov.

Túto stratégiu však mal aj samotný grécky premiér.
Grécky premiér Alexis Tsipras podcenil jednu dôležitú vec – vytvoriť si pri rokovaniach spojencov. Ak by si našiel partnerov pri vyjednávaniach, napríklad Francúzov alebo Talianov, mohol zatlačiť na Nemecko, a to by ešte urobilo v úsporných opatreniach v Grécku nejaké ústupky. Tsipras si však zvolil taktiku vyčkávania a tvrdej konfrontácie, čo odsúdili všetky krajiny eurozóny. Zároveň je potrebné povedať, že aj taktika zo strany Nemecka bola chybná, najmä čo sa týka vyjednávacej stratégie nemeckého ministra financií Wolfganga Schäubleho, ktorý vyhrocoval situáciu až do Grexitu (odchodu Grécka z eurozóny, pozn. red.). To ostro kritizovali koaliční partneri zo strany sociálnych demokratov SPD a podľa posledných správ aj samotná nemecká kancelárka Angela Merkelová.

Jedna vec je, že sa prijala dohoda na reformách, druhá vec je ich realizácia.
S týmto malo Grécko vždy veľký problém. Mám veľké pochybnosti, čo sa týka implementácie dohodnutých opatrení v súčasnej politickej situácii v Grécku. Tsipras je pod silným politickým tlakom vo vnútri svojej strany, mnoho ministrov už musel preto aj vymeniť. Navyše si uvedomuje, že to má vplyv na jeho voličskú základňu. Voliči mu to ešte spočítajú po tom, čo budú pociťovať prvé dosahy zvyšovania daní či uťahovania opaskov.

Kľúčovým problémom v Grécku je slabá konkurencieschop­nosť. Nepodkopávajú ju prijaté opatrenia ešte viac?
To, čo vidíme v Grécku dnes, nie je chybou súčasnej vlády, a dokonca ani tej predošlej. Je to roky zanedbané súdnictvo či zatváranie očí pred daňovými únikmi, klientelizmom, korupciou a ekonomickou neefektívnosťou. Toto sa nedá zmeniť cez noc, veď s tým máte skúsenosti aj na Slovensku. Nemožno očakávať, že únia alebo MMF povie, že sa to má do dvoch-troch rokov zmeniť, a tak sa aj stane. To je dlhý proces. Grécko potrebuje prejsť hlbokou transformáciou po kultúrnej, hospodárskej a politickej stránke. Tsipras to sľuboval pred voľbami, a snaží sa to aj splniť. Na to, aby mohol realizovať zmeny, potrebuje v súčasnosti externú finančnú pomoc – aby sa krajina stala konkurencieschop­nejšou. Potrebuje zafinancovať budovanie infraštruktúry, obnoviteľné zdroje energie, vzdelávanie, odbornú prípravu, ale aj vedu a výskum. Grécko nemá na tieto veci peniaze z vlastných zdrojov, preto musí čerpať viac peňazí nielen zo záchranného programu na znižovanie dlhov, ale aj z eurofondov.

Prečo by malo smerovať do krajiny prehnitej korupciou viac eurofondov? Veríte, že naozaj aj splnia svoj účel?
V súčasnej situácii je zo strany veriteľov, a teda samotnej únie, veľmi prísna kontrola nad fungovaním gréckeho štátneho aparátu. Mnoho ľudí sa rozhorčene pýta, prečo po tom všetkom, čo Grécko za posledné mesiace predvádza, im treba ešte pomáhať. Myslím si, že je to nevyhnutné. V dlhodobom horizonte je to v záujme všetkých krajín eurozóny, ako aj únie, aby sa táto chorľavá grécka ekonomika opäť postavila na nohy. Únia si nemôže dovoliť mať politickú, ekonomickú a sociálnu nestabilitu v srdci Európy. Z oživenia gréckeho hospodárstva bude z dlhodobého hľadiska profitovať jednotný európsky trh.

Donedávna sa ešte spomínala prípadná finančná pomoc Grécku zo strany Ruska, Číny alebo USA.
USA, Čína, ale aj Rusko chcú vidieť v prvom rade stabilnú a funkčnú eurozónu, pretože to ohrozuje ich plánované investície v členských krajinách, najmä v Grécku. Grécko patrí ku krajinám, ktoré sú hlavne pre Čínu do budúcnosti dôležité. Krajina hľadá nové možnosti expandovania napríklad v oblasti realít, energií a automobilového priemyslu. Ďalšia čínska expanzia v najbližších rokoch bola dôvodom, prečo znepokojený čínsky premiér Li Kche-čchiang počas svojej júnovej návštevy v Bruseli vyzval európskych kolegov na zastabilizovanie situácie ohľadom hrozby gréckeho bankrotu a možného politického preliatia nákazy do ďalších krajín, čo by znamenalo neistotu a neochotu ďalej investovať. Krach Grécka a následne slabšie euro prinášajú síce z krátkodobého hľadiska pre krajiny ako USA, ktoré obchodujú s e­urozónou, zisky, no z dlhodobého hľadiska by americké a čínske spoločnosti na pokles jednotného európskeho trhu doplatili. Rusko si zasa uvedomuje, na rozdiel od Grécka, že je potrebné mať spojencov.

Gréci sa s veriteľmi predbežne dohodli na treťom záchrannom balíku na najbližšie tri roky vo výške takmer 86 miliárd eur. Je to dostačujúce?
Grécke údaje o stave ekonomiky sú stále nespoľahlivé, takže sa nedá presne povedať, koľko krajina reálne potrebuje peňazí. Nedá sa teraz odhadnúť, či bude navrhovaná suma postačovať na to, aby sa astronomický grécky dlh znížil a súčasne sa krajina vymanila zo začarovaného kruhu ekonomickej recesie. Myslím si však, že bude potrebovať veľkú sumu peňazí navyše ešte do už zmieňovanej podpory vzdelávania, infraštruktúry či vedy a výskumu. Iba tak dostanú Gréci šancu, aby sa po rokoch dostali do stavu stabilného ekonomického rastu.

Gréci sú nútení privatizovať štátny majetok za viac ako 50 miliárd eur. Nie je toto nereálna suma?
Som veľmi skeptický. Niečo podobné mali Gréci zrealizovať ešte v roku 2011, vtedy to mal na starosti bývalý grécky premiér George Papandreou. Odvtedy ale z predaja štátnych aktív získali Gréci iba 3,5 miliar­dy eur. Je preto namieste opýtať sa, prečo sa dávajú takého nereálne očakávania, keď grécka ekonomika od roku 2011 je teraz skoro o štvrtinu menšia. Taká rozsiahla privatizácia pritom povedie k značným stratám pracovných miest. Prehĺbi to len ekonomické ťažkosti krajiny, pričom vysoká miera nezamestnanosti a chudoba prispievajú k väčšej radikalizácii v Grécku.

Radikalizácia a populizmus sa však šíria v poslednom čase po celej Európe.
Je to veľké nebezpečenstvo. Populistické antieurópske strany, a v hraničnom prípade až extrémistická politika, sa čoraz viac stávajú novou realitou v Európe. Čím viac bude verejnosť strácať dôveru v schopnosť tradičných politikov riešiť súčasné problémy, s ktorými krajiny zápasia, tým je viac pravdepodobné, že strany a hnutia ponúkajúce zjednodušené radikálne riešenia získajú veľkú podporu voličov. Podobné hnutia a zoskupenia pritom presadzujú antiimigračný program, hovoria o izolácii a nie spolupráci medzi krajinami, a to je neuveriteľne nebezpečné globálne riziko. Únia je v tzv. režime trvalej krízy od vypuknutia finančnej krízy v roku 2008. Musela prijať mnohé technokratické riešenia na zosekanie dlhov, čo len dopomáha populistom k ich popularite.

Môže sa grécka kríza zopakovať v krátkom čase aj v iných krajinách?
Bohužiaľ, je to tak. Španielsko je s najväčšou pravdepodobnosťou ďalšou krajinou na zozname, ktorá sa bude búriť proti ďalším úsporným opatreniam. V najbližších par­lamentných voľbách koncom roka v decembri má veľkú šancu na úspech radikálna ľavicová španielska strana Podemos, ktorá sa netají tým, že je proti euru a záchranným programom. Svoju silu a rastúcu podporu u ľudí ukázala v nedávnych re­gionálnych voľbách. To isté sa môže stať aj v Portugalsku a Taliansku, čo by priviedlo úniu a eurozónu do vážnejších problémov.

Líder strany Podemos Pablo Iglesias však nedávno povedal, že Španielsko nie je druhé Grécko.
Ekonomické problémy v Španielsku sú menej závažné ako v Grécku. Španielsko utrpelo vážne finančné problémy po masívnom prasknutí realitnej bubliny po roku 2008. Krajina má stále problémy s vysokým deficitom a s nezamestnanosťou mladých ľudí. Na rozdiel od Grécka však netrpí hlboko zakoreneným klientelizmom, korupciou a neefektívnym daňovým systémom. Napríklad v prípade zvyšovania daní v Grécku je otázne, o koľko grécka vláda nakoniec vyberie viac peňazí, pretože ich nevie vyberať efektívne.

Mnoho Európanov vníma tradičných politikov skôr ako elitársku skupinu, ktorá ako keby prestala vnímať problémy bežných ľudí.
Tento problém vidieť v mnohých členských krajinách EÚ. Mainstreamové politické strany, ktoré sa zaraďovali skôr k stredopravému prúdu, podporovali globalizáciu a neoliberálnu politiku ako prostriedok na dosiahnutie dlhodobej prosperity. To sľubovali roky predtým, ako prišla kríza, a tá nakoniec všetky ich teórie zmarila. Namiesto prosperity a blaha mnoho ľudí zápasí s nezamestnanosťou, so znižovaním životnej úrovne a dokonca až s chudobou. Bohužiaľ, to len, ako som spomínal, prispieva k podpore populistických strán, ktoré odmietajú prijímať imigrantov, nechcú spolupracovať a podporujú nacionalistické myšlienky. Prí­kladov je viacero – napríklad britská strana UKIP, nemecká AFD, talianska Lega Nord, rakúska FPÖ a k tomu aj extrémistické strany ako maďarský Jobbik a švédska strana Švédski demokrati. Je zaujímavé, že na rozdiel od Grécka a Španielska stredo-ľavý populizmus získava málo významnú podporu vo väčšine členských štátov od nástupu krízy.

Naprieč mnohými štátmi však zaznieva, že únia je jeden veľký byrokratický aparát a že treba skoncovať s nemeckou politikou úspor.
Nemecko bolo neochotne dotlačené do vedúcej úlohy v prípade riešenia finančnej krízy. Ako najsilnejšia európska ekonomika musela krajina na čele s kancelárkou Merkelovou iniciovať opatrenia, aby štáty znovu získali dôveru finančných trhov. Prístup Merkelová – Schäuble bol však prevažne obmedzený na vykonávanie technokratických krátkodobých opatrení na riešenie krízy, ktoré sa v podstate scvrkávajú na presadzovanie silnejšieho dohľadu v eurozóne a EÚ ako celku a hlbokých úsporných opatrení. Stále však chýba vízia, na ktorú tak všetci márne čakáme. Merkelová sa doteraz nesnažila bežným ľuďom vysvetliť, ako si predstavuje budúcnosť EÚ po kríze, jej jasné smerovanie.

Hovorí o prosperujúcej Európe.
A to je všetko? To má byť ten odkaz? To tvrdia aj radikáli. Ľudia sa ale pýtajú, ako to dosiahnuť, keď necítia zmeny v životnej úrovni. Podľa môjho názoru sa aktuálne všetko točí len okolo hasenia aktuálnych požiarov, ako teraz s Gréckom, ale to, čo bude o päť či desať rokov, ako keby sa nás netýkalo. Častokrát je z toho cítiť, že politici prijímajú opatrenia bez toho, aby sa reálne pozreli na to, aký to bude mať vplyv na každodenný život bežných ľudí. Ale nie o mesiac, ale o niekoľko rokov. Čísla sú jedna vec, no treba sa zamyslieť, či sa neubližuje ľuďom, ktorí vkladajú do politikov nádej, že sa im bude žiť lepšie. Prístup Merkelová – Schäuble tiež predstavuje jasný rozchod s povojnovou tradíciou nemeckej európskej politiky od Adenauera po Schmidta a Kohla, ktorí boli vždy vizionári orientovaní smerom k hlbšej integrácii európskeho trhu. Povedal by som, že nedostatok „vášne“ zo strany Merkelovej v tomto smere podkopáva dôveru Nemecka a jeho úlohy v podpore integrácie, na čom jej predchodcovia usilovne pracovali viac ako šesť desaťročí od konca 2. svetovej vojny.

Je teda politika úspor zlým riešením pre zadlženú úniu?
Je potrebné konsolidovať verejné financie, ale pozrieť sa aj na to, aby sme začali viac investovať. Mainstreamový názor je ten, že súčasná rozpočtová konsolidácia cez hlboké úsporné opatrenia je jedinou schodnou cestou, ako sa vrátiť k hospodárskej stabilite. To je spojené s pokračujúcou podporou v podstate rovnakého politického programu, ktorý bol povýšený ešte pred krízou – ďalšia rýchla liberalizácia trhu a privatizácia. V tejto atmosfére alternatívne prístupy, ktoré poukazujú na väčšiu voľnosť pri konsolidácii rozpočtových problémov, sú označované ako „nezodpovedné“. Mnohí ekonómovia, medzi inými aj ja, s týmto nesúhlasia, pretože v čase recesie, ktorá trápi viaceré krajiny, je potrebné dať určitý stupeň voľnosti stimulovať rast prostredníctvom investícií. Prísne úsporné opatrenia, ktoré trvajú už niekoľko rokov, sú kontraproduktívne aj pre krajinu ako je Grécko, ktoré je už v pasci v recesii a naliehavo potrebuje rast. Viete, nepáči sa mi momentálne ani to, že od vypuknutia finančnej krízy žiadna z členských krajín EÚ nepreukázala výrazného ducha solidarity. Namiesto toho každá vláda vyjednávala a tvrdo obhajovala svoje národné ekonomické záujmy. Dobrým príkladom je nemecká vláda a jej neoblomná stratégia, ktorá mala zabezpečiť, že nemecký export bude naďalej ťažiť zo súčasnej eurozóny. Takisto britská vláda kládla odpor voči všetkým opatreniam, ktoré by spôsobili regulačnú záťaž na britský finančný sektor, a teda britskú ekonomiku – ukázalo sa to pri návrhu dane z finančných transakcií. V dlhodobom horizonte je veľmi škodlivé, že sa krajiny takto preorien­tovali na národné záujmy. Má to negatívny vplyv na európsky projekt ako celok, ktorý bol postavený na duchu kolektívnej solidarity.