Spomalenie čínskej ekonomiky je väčšie, ako sa očakávalo vlani. Prečo?
Priemerný ročný ekonomický rast Číny za ostatných 30 rokov dosiahol približne 10-percentné tempo. Takýto výnimočný rast je náročné udržať, keďže sa z matematického hľadiska neustále zvyšuje báza.
Na porovnanie, tohtoročný očakávaný sedempercentný rast vygeneruje viac dodatočného HDP ako 14-percentný rast v roku 2007. Navyše, zo štrukturálneho hľadiska čelí čínska ekonomika viacerým protivetrom na poli výrobných faktorov. Rast produktivity práce sa spomaľuje, keď sa znižuje technologické zaostávanie za Západom. A ani pracovná sila už nerastie pre demografické zmeny, keď klesá počet ľudí v produktívnom veku.
To môže byť v budúcnosti pre politiku regulácie pôrodnosti veľkým problémom. Navyše, zastavuje sa aj rast podielu investícií na HDP, ktoré sa priblížili k „stratosférickým“ 50 percentám, pre rôzne stimuly z minulosti a úverovému boomu. To viedlo k veľkým neefektivitám a preinvestovanosti, najmä v prípade stavebníctva a realitného sektora, kde sa stali známymi mestá duchov či cesty ktoré viedli „odnikiaľ nikam“.
Problémom krajiny je aj vysoká zadlženosť?
Zadlženosť vlády domácností a firiem narástla. Kým v roku 2008 predstavoval ich spoločný dlh 100 percent HDP, aktuálne sa pohybuje okolo 250 percent. Aj preto nové vedenie Číny na čele s prezidentom Xi Jinpingom nie je ochotné ďalej fiškálne príliš stimulovať ekonomiku, a radšej sa koncentruje na pomalší, ale udržateľnejší rast so zdravšou štruktúrou a rýchlejšou implementáciou trhových reforiem.
Cieľom je transformácia ekonomiky na „západný“ rast, postavený na domácej spotrebe namiesto vládnych investícií a exportu. Tá totiž tvorí v Číne aktuálne približne 35 percent HDP, zatiaľ čo v USA napríklad takmer 70 percent.
Prestáva byť Čína továrňou sveta?
Čína patrí z hľadiska nákladov na pracovnú silu stále z globálneho pohľadu medzi tých lacnejších, no mzdy tu dynamicky rastú. Od roku 2001 rástli priemerne mzdy 12-percentným tempom ročne. Za ostatnú dekádu v dolárovom vyjadrení vo výrobe rástli o 400 percent.
Čínsky podiel na globálnej výrobe napriek tomu rastie a dosahuje vyše pätiny. Je to aj vďaka rastu efektivity výroby, keď v Číne rastie produktivita práce, vďaka investíciám do automatizácie, rýchlejšie ako napríklad v Thajsku či Indonézii, kde je pracovná sila lacnejšia.
Navyše čínske továrne dokážu stále produkovať lacnejšie ako tie vo vyspelom svete. Zároveň firmy, ktoré sa spoliehajú v Číne na lacnú pracovnú silu bez špeciálnej kvalifikácie, ako napríklad v textilnom priemysle, ju dokážu nájsť ďalej vo vnútrozemí v chudobnejších regiónoch, kde existuje vynikajúce dopravné prepojenie a dobrá sieť zásobovania. O pozíciu dominantného hráča vo výrobe sa Čína tak rozhodne nemusí báť.
Ktoré krajiny by ju v tomto smere mohli nahradiť?
V najbližšej dekáde si Čína udrží pozíciu svetovej jednotky vo výrobe. Do popredia sa však môžu drať krajiny tretieho sveta od Bangladéša až po Keňu, krajinu draka však neohrozia v dohľadnej dobe.
Preorientujú sa investori aj napríklad na Slovensko?
Nie. Práve naopak, aj Slovensko sa stáva z hľadiska nákladov na lacnú pracovnú silu menej atraktívne. Navyše čínske továrne dokážu stále produkovať výrazne lacnejšie ako drvivá väčšina Európy.
Čína aktuálne svoju menu podhodnocuje. Robí to preto, aby zabezpečila domácim výrobcom konkurenčnú výhodu na medzinárodných trhoch?
Čínsku menu nemožno označiť za podhodnotenú, čo potvrdil aj Medzinárodný menový fond. Jej ostatné oslabenie nie je v nesúlade s ostatným spomalením sa miestneho rastu. Navyše za jedným z hlavných dôvodov oslabenia sa jüanu ako výsledku zmeny systému fixingu (kurz fixingu alebo referenčný kurz slúži ako centrálna parita, od ktorej môže v daný deň trhový kurz „plávať“ dve percentá oboma smermi, pozn. red.) mohla byť kritika Medzinárodného menového fondu. A nie až tak veľmi pomoc exportérom, ktorá je len jeho pozitívnym dôsledkom.