Pred rokom parlament schválil zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku. Potrebuje ho Slovensko ešte sprísniť?
Krajina potrebuje legislatívu, ktorá presne vymedzí, kto má na pôde hospodáriť a tiež, ako na pôde hospodáriť. Už vlani, keď sa prijal zákon za dosť hektických okolností, som nevylučoval, že ho bude treba novelizovať. Prax ukazuje, že život je bohatší, ako si ho vedia predstaviť aj zákonodarcovia.
Premiér povedal, že pre sprísnenie podmienok predaja pôdy je ochotný ísť aj do konfliktu s Európskou komisiou. Čo vlastne vyvoláva spor?
Fakt, že Brusel, najmä z dôvodov konkurencie na trhu potravín, či ich tzv. celosvetového prebytku, alebo aj z dôvodov tzv. ekologizácie krajiny, ponecháva v platnosti smernice Európskej únie, ktoré z titulu voľného pohybu tovarov doslova nútia najmä nové členské štáty únie obmedzovať domácu poľnohospodársku výrobu a umožňujú tak nákup pôdy cudzím štátnym príslušníkom, a to neraz na iné účely, ako je výroba potravín.
Musí byť štát, keď ide o jeho potravinovú bezpečnosť, absolútne nekompromisný?
Tak ako sú rodičia povinní starať sa o výchovu detí, je aj štát povinný zabezpečiť v maximálnej miere výživu svojho obyvateľstva. Čo bude, keď niekto v dôsledku globálneho zhoršenia klímy povie, nepredáme vám potraviny, lebo ich sami nemáme, alebo nám razantne zvýši ich cenu?
Čoraz viac ľudí vníma pôdu ako dobrú investíciu. Z pôdy sa stal tovar. Je to v poriadku?
Pôda je pre poľnohospodára základným výrobným prostriedkom, má k nej iný vzťah ako speňažiť. Všetky vyspelé európske krajiny sa formálne hlásia k tomu, že pôda je tovar, s ktorým možno obchodovať, ale v skutočnosti si pôdu na svojom území rôznymi zákonnými opatreniami pred cudzincami chránia.
Svojich študentov ste učili, že pôda je nenahraditeľný prírodný zdroj, ktorý treba chrániť všeobecne, a nielen z poľnohospodárskeho hľadiska. Uvedomuje si túto požiadavku súčasná spoločnosť?
Pôda spolu s vodou nielenže regulujú produkciu potravy a potravín, ale súčasne zabezpečujú v krajine aj jej ekologickú stabilitu a jej trvalú udržateľnosť. Ak už zotrvávame na pozícii slobodného podnikania, pripustil by som, aby majiteľmi pôdy boli výlučne osoby, ktoré na nej hospodária a pre ktoré je pôda základným výrobným prostriedkom. Pýtam sa však, na čo je pôda finančným ústavom, advokátom, ale aj cirkvám? Žiaľ, musím konštatovať, že doterajší vývoj spoločnosti a jej ekonomického rozvoja je nasmerovaný na drancovanie prírodných zdrojov, a nie na ich racionálne využívanie.
S pôdou sa spája identita národa s krajinou, ktorú obýva. Niektorí tvrdia, že táto myšlienka je už prekonaná. Naozaj?
Stále platí, že pôda zabezpečuje ľudu základné existenčné istoty, lebo je prostredím na produkciu takej komodity, ktorú potrebuje viac ako 8 miliárd ľudí každý deň. Nič iné, ako dostupné potraviny a vodu potrebuje každý človek, preto ma bolí skoro opovrhovanie poľnohospodármi, ktorí túto výrobu zabezpečujú. A kto má produkčným využívaním pôdy disponovať, ak nie zvrchovaný národ na svojom zvrchovanom území. Nie malé, ale veľké európske štáty ako Francúzsko, Veľká Británia, ale aj susedné Rakúsko, už začínajú tvrdiť, že pôda nie je tovar, s ktorým sa obchoduje cez hranice. Sú vari slovenské národné záujmy menšie ako francúzske alebo rakúske? Určite nie. Ak toľko hovoríme o potravinovej bezpečnosti, potom by sme mali byť suverénni aj pri gazdovaní na vlastnej pôde.