Odchod Británie z únie je vraj väčšia hrozba pre Európu ako zadlžené Grécko.
Rokovania medzi Európskou úniou a Veľkou Britániou sú naozaj vážne, i keď sa verejnosti môže zdať, že Británia svojím odchodom takpovediac iba straší. Nachádzame sa v krízovom období, keď riešime utečeneckú krízu, a do toho čelíme problému možného odchodu významného člena z EÚ. Vzťahy medzi Britániou a zvyškom Európy sa však nikdy nedali nazývať vrúcnymi. Štyridsať rokov členstva Britov v EÚ je pritom sprevádzaných rôznymi výnimkami. Paradoxne sa referendum o zotrvaní alebo odchode krajiny z EÚ rieši v dobe, keď Briti dosiahli väčšinu zo svojich požiadaviek v rámci európskej politiky, a to aj v čase prehlbovania únie. Napríklad udržanie prístupu na vnútorný trh bez zmeny pravidiel, zachovanie národných kontrol v rámci zahraničnej a bezpečnostnej politiky, teda sú mimo schengenského priestoru. Prinútili EÚ liberalizovať zahraničný obchod či odmietli propagovanie federalistických symbolov. Všetky členské štáty EÚ chcú, aby Briti zotrvali v únii, a aktuálne aj hľadajú riešenia, ale nie za každú cenu. Britská vláda si preto bude musieť vybrať medzi troma scenármi vývoja.
Aké tri scenáre máte na mysli?
Prvý scenár je, že Briti zostanú v únii, ale so špeciálnym statusom. To znamená, že krajina bude mať možnosť participovať na vnútornom trhu s možnosťou rozhodovať, ale nebude sa podriaďovať európskym pravidlám a nariadeniam, resp. európskej politike. Procedurálne, tento scenár je otázny. Vyžaduje si to zmeniť Lisabonskú zmluvu, pričom musí byť ratifikovaná všetkými členskými štátmi únie vrátane Slovenska, a ešte pred samotným britským referendom, ktoré je plánované do konca roka 2017. Je to veľmi citlivá téma pre Európanov, a vezmite si, že by sa Lisabonská zmluva musela meniť ešte predtým, ako Briti v referende povedia, či sú za zotrvanie v únii, alebo nie. Teda ešte predtým, ako budeme poznať výsledok a ich „názor“ na EÚ. Európske inštitúcie, ako aj samotné členské štáty majú legitímne právo a silné argumenty, prečo by to nemali zo strany Britov akceptovať. V prvom rade to ovplyvní autonómne rozhodovanie únie. My Francúzi tomu hovoríme „raison d’etre“ (vnútorný zmysel, pozn. red.) európskej spoločnej politiky.
Ak by predsa prišlo k ich odchodu z únie, zrejme by sa uchýlili ku krajinám, ako je Nórsko alebo Švajčiarsko.
V prvom rade nepredpokladám, že Briti vystúpia z únie, ale ani že dosiahnu zmeny v Lisabonskej zmluve. Hypoteticky, ak by došlo k ich odchodu z únie, pravdepodobne by sa uchýlili k členstvu v Európskom hospodárskom priestore (EEA), ktoré združuje Island, Nórsko, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko. To by uľahčilo pohyb tovarov medzi britským a európskym trhom. Briti by však aj tak museli naďalej podliehať väčšine pravidiel únie, ktoré teraz kritizujú. Napríklad Nórsko rešpektuje 75 percent bruselskej regulácie. Mali by, paradoxne, menej suverenity, ako majú teraz v únii. Obávam sa však, že by to otvorilo Pandorinu skrinku a o podobnom postupe by uvažovali viaceré členské krajiny únie, kde postupne silnie antieurópsky hlas. Navyše Británia si uvedomuje fakt, že polovica jej exportu smeruje práve do krajín EÚ, pričom európsky export do Británie predstavuje zhruba 10 percent z celkového vývozu.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Predpokladáte teda, že všetko zostane po starom?
Je tu ešte tretí scenár, a teda, že Briti zostanú členom EÚ, no dosiahnu zmeny vo fungovaní únie. Väčšina európskych krajín sa zhoduje v tom, že únia momentálne nefunguje dobre a potrebuje reformy. Reforma EÚ je skôr otázka politickej vôle členských krajín ako otázka právnych textov. Množstvo vecí sa dá spraviť bez toho, aby sme menili zmluvy. Napríklad zlepšenie fungovania jednotlivých inštitúcií vrátane zlepšenia postavenia európskeho parlamentu. Hovorí sa čoraz častejšie o koncepte „tesnejšej spolupráce“ v únii a o rôznych cestách integrácie. Treba však v prvom rade znížiť administratívnu záťaž, odbyrokratizovať európske prostredie. Zapojiť viac národné parlamenty pri rozhodovaní o legislatívach EÚ, lebo teraz je to o tom, že niečo nezmyselné Brusel nariadi bez toho, aby zásadnejšie prihliadal na špecifiká jednotlivých krajín. Myslím, že by sa mala takisto zlepšiť právna ochrana v rámci EÚ.
Dá sa teda pozerať na britské referendum ako na pozitívum pre Európu?
Ťažko sa odhaduje výsledok referenda. Osobne si myslím, že Briti nakoniec povedia únii „áno“. Ale je to taká ošemetná vec s referendami, voľbami a podobne. Veď aj vy máte iste skúsenosti s tým, že niečo iné hovoria predvolebné a predreferendové prieskumy, a úplne iná je nakoniec realita. V každom prípade si myslím, že sa na britské referendum dá pozerať ako na pozitívnu vec, pokiaľ hovoríme o zmenách vo fungovaní EÚ a jej inštitúcií. Celkovo prevláda akási „blbá“ nálada u Európanov, čo sa týka fungovania únie. Nie je to len vecou Británie. Referendum spustilo debaty o tom, čo by sa malo robiť preto, aby sa Európa posúvala dopredu, a nie smerom späť.
Čo sa najviac nepáči Britom vo fungovaní EÚ?
To, že únia chce stále hlbšiu integráciu a že ich zahlcuje byrokraciou. Nielen ich. To, že o národných veciach majú rozhodovať úradníci v Bruseli. Cítia sa príliš zviazaní európskymi nariadeniami a reguláciami. Nechcú ani počuť o formovaní federálneho štátu, nechcú spoločnú menu euro. Chcú, aby únia rešpektovala národnú identitu jednotlivých štátov.
Brexit je však stále otázkou dňa, pretože najnovšie až pätina poslancov z Konzervatívnej strany britského premiéra Davida Camerona by v očakávanom referende pravdepodobne hlasovala za odchod krajiny z Európskej únie. Ovplyvňuje to celkovo názor verejnosti?
Viac ako politici majú v tomto smere možnosť ovplyvniť názor britskej verejnosti tamojšie médiá, najmä bulvárne. Sú veľmi antieurópske, a to podporuje prípadný odchod Británie z únie. Bohužiaľ, Britom boli doteraz podsúvané dezinformácie a informácie o negatívach členstva viac ako pozitíva.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Čo sú pozitíva členstva Británie v únii?
Bežným Britom akoby nebolo zrejmé, že vyše tri milióny pracovných miest v 25-tisíc firmách sú nadviazané na členstvo v EÚ. Navyše EÚ pre ich ekonomiku predstavuje 200 miliárd libier ročného exportu a 450 miliárd vnútorných investícií spojených celkovo s Európou. Británia si nemôže dovoliť prísť o viac ako 500-miliónový trh zákazníkov na jednotnom európskom trhu.
Cameron však teraz tvrdí, že v kampani pred referendom bude hovoriť o pozitívach členstva. Prečo taký obrat?
Podľa môjho názoru to nie je obrat, on nikdy nechcel vystúpiť z EÚ. Nedávno sa konali v Británii voľby a hrozilo, že jeho strana neuspeje. Cameronova vláda konzervatívcov a liberálnych demokratov bola dlhodobo pod tlakom euroskeptického krídla Konzervatívnej strany a rastúcej popularity nacionalistickej a protieurópskej Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP). Tá pred voľbami ťažila z tvrdej kritiky EÚ a množstva prisťahovalcov v krajine a dosahovala významné volebné víťazstvá. Preto Cameron urobil to, čo urobil. Sľúbil voličom, že ak ho zvolia, tak v referende budú môcť vyjadriť svoj názor, či chcú byť súčasťou únie, alebo nie. Cameron si dobre uvedomuje, že problémom v prípade Brexitu (odchodu Británie z EÚ, pozn. red.) nie je len to, že by prišli o výhody jednotného európskeho trhu, ale musel by vyriešiť aj situáciu s dvomi miliónmi Britov, ktorí majú prechodné bydlisko v európskych krajinách. Takisto sú ľudia, čo v Británii pracujú alebo študujú. Všetko by si vyžiadalo zásadné zmeny.
Čo by sa po prípadnom Brexite stalo s finančným centrom v Londýne?
Znamenalo by to vytvorenie novej legislatívy, aby sa dostali na európsky trh. Ten pre nich aktuálne predstavuje vyše 12 biliónov eur. Európske banky by zrejme opustili londýnske finančné centrum a presunuli sa do Paríža či Frankfurtu. Buďme úprimní, to by Francúzov potešilo (smiech). Som však presvedčený, že v súčasnej situácii si žiaden európsky politik neželá, aby únia prišla o svojho člena. Zachraňovali sme Grécko, teraz prišiel čas vyjednávať s Britániou.
Jean Claude Piris
je konzultantom Európskej únie v oblasti medzinárodného práva. Je autorom mnohých kníh o EÚ. Bol francúzskym diplomatom pôsobiacim v Spojených štátoch amerických, konkrétne v New Yorku. Bol riaditeľom pre oblasť práva v OECD (Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj), riaditeľom právneho útvaru Európskej únie v rokoch 1988 až 2010 a stál pri zrode Lisabonskej, Maastrichtskej a Amsterdamskej zmluvy.