Klimatická dohoda je správna, zatiaľ však bezzubá

Už počas rokovaní organizácia Climate Action Network upozornila, že ak všetky krajiny splnia svoje sľuby o obmedzení emisií skleníkových plynov, bude to stačiť len na to, aby rast teploty do roku 2100 nepresiahol 2,7 až 3,5 stupňa. Ďalší problém je aj v tom, že ide o prísľuby. Dohoda nie je právne záväzná, je postavená na dobrovoľnosti a za nedodržanie sľubov nie sú žiadne sankcie.

Aktivista za boj proti klimatickým zmenám Bill McKibben hovorí: „To, k čomu sa svetoví lídri v skutočnosti zaviazali, vyzerá takto: dobrovoľné obmedzenie emisií, ktoré nebude možné nijako vymáhať. Dobrovoľné hlásenia o plnení dobrovoľných cieľov a dobrovoľné príspevky do miliardového klimatického fondu. Záväzné tu nie je vôbec nič, až na to, že každá krajina musí každých päť rokov revidovať svoje dobrovoľné národné záväzky – a dokonca tu existuje výnimka pre rozvíjajúce sa štáty.“

Do dohody bola skutočne zakomponovaná nutnosť pre štáty každých päť rokov zhodnotiť, aké opatrenia na znižovanie emisií boli prijaté, a vyčísliť, o koľko sa podarilo znížiť produkciu oxidu uhličitého a ako sa zvýšila produkcia energie z obnoviteľných zdrojov. Politici dúfajú, že toto pravidelné vyhodnocovanie dotlačí krajiny k stanoveniu ambicióznejších cieľov, ktoré nakoniec skutočne povedú k tomu, že teplota nevzrastie o viac ako dva stupne Celzia.

V Paríži sa dokonca hovorilo o tom, že cieľom má byť neprekročiť oteplenie o 1,5 stupňa. Odborníci sa k splneniu tejto úlohy vyjadrujú opatrne a skôr skepticky. Upozorňujú, že globálna teplota od začiatku priemyselnej revolúcie už vzrástla o jeden stupeň. Veď tento rok bude podľa meteorológov najteplejší v histórii meraní. A ak by sa malo podariť dosiahnuť 1,5-stupňový cieľ, tak by v roku 2070 musela byť prakticky všetka energia vyrábaná z čistých, „zelených“ zdrojov.

„Aby sme boli féroví, chybu nemožno hľadať len v parížskych rokovaniach, ale v celom procese. Hranica 1,5 stupňa, ktorá sa teraz javí ako príliš ambiciózny a nesplniteľný cieľ, sa dala dosiahnuť v roku 1995, keď sa klimatická konferencia konala v Berlíne. Dve desaťročia zdržiavania a odkladania spojené s neochotou vlád vysvetliť voličom, že myslenie zamerané len na blízku budúcnosť bude mať v dlhodobom horizonte nedozerné následky, spôsobili, že náš manévrovací priestor už je len veľmi malý. Konferencia v Paríži dopadla lepšie než predtým ktorákoľvek iná. Čo je vlastne desivé konštatovanie,“ napísal spisovateľ a ekoaktivista George Monbiot.

Dohodu z Paríža kritizujú aj nemeckí ekonómovia. Vyčítajú jej najmä nedostatok kontrolných mechanizmov. Zmluva totiž neobsahuje dostatočné nástroje, ktoré by zaistili naplnenie sľúbeného obmedzenia emisií oxidu uhličitého. Ekonómovia vyjadrili obavy, že náklady na znižovanie emisií ponesie len niekoľko krajín a nepodarí sa dosiahnuť skutočne významné obmedzenie spotreby fosílnych palív. „Inštitucionálny mechanizmus Parížskej dohody o klíme na zníženie emisií je vágny. Je nutné jasne definovať proces kontroly dodržovania dohody,“ povedal pre agentúru ČTK hlavný ekonóm postupimského Inštitútu pre výskum dosahov klímy Ottmar Edenhofer.

Z Parížskej dohody o klíme si ťažkú hlavu nerobia ani energetické a ťažobné koncerny. Benjamin Sporton zo Svetovej uhoľnej asociácie rovno vyhlásil, že nová dohoda neprinesie „masívnu zmenu“ pre firmy ťažiace uhlie. Existuje podľa neho stále dostatok krajín, ktoré chcú ďalej spaľovať uhlie. „Výsledkom (dohody) bude, že krajiny ochotné znižovať emisie budú bolestivo obmedzovať svoju spotrebu fosílnych palív, kým ostatní budú ťažiť z následného prepadu cien surovín a budú ich spotrebovávať ešte viac,“ varoval šéf mníchovského ekonomického inštitútu Ifo Hans-Werner Sinn.