Od novembrovej revolúcie uplynulo viac ako štvrťstoročie a za toto obdobie sa celé Slovensko výrazne zmenilo, stále však zostáva vidieckou krajinou. Samo pôdohospodárstvo – teda poľnohospodárstvo, potravinárstvo aj lesné hospodárstvo však vyzerajú inak ako v časoch socializmu, keď dovedna zamestnávali bezmála 400-tisíc ľudí.
V krajine dnes pracuje iba zlomok ľudí, ktorých živí poľnohospodárstvo. Pracuje v ňom už len 51-tisíc osôb, ani nie dve percentá z ekonomicky aktívneho obyvateľstva. A hoci máme jedno z najproduktívnejších poľnohospodárstiev na svete, keď jeden poľnohospodár uživí 105 spoluobčanov, nevládne so situáciou v chlebovom odvetví spokojnosť – ani medzi poľnohospodármi, ani medzi ostatnými obyvateľmi krajiny.
Aj preto je pôdohospodárstvo jednou z najväčších výziev pre novú vládu. Nielen vidiek, celá spoločnosť čaká na to, či krajina výraznejšie postúpi v obnove sebestačnosti v kľúčových potravinách, akými sú mäso, zelenina a ovocie. Slovensko síce stále produkuje viac ako dosť obilia a kukurice, ale nepremieňa ich na živočíšne bielkoviny. Vari každému je pritom jasné, že vyrábať vlastné vitamíny a premieňať mäso zo slovenských ošípaných, hydiny, dobytka a oviec znamená obrobiť mnohé zanedbané poľnohospodárske územia a dať prácu tisíckam ľudí nielen na vidieku, ale aj v mestách v potravinárskych podnikoch.
Dane: ako na ne
Na túto požiadavku zareagovala vláda v programovom vyhlásení slovami, že „podporí obnovu domáceho výrobného a spracovateľského potravinárskeho segmentu, prednostne s majetkovou účasťou prvovýrobcov, osobitne kapacít na spracovanie jatočných zvierat a mlieka“. Túto pasáž privítal Milan Semančík, predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, najväčšej samosprávnej organizácie výrobcov potravín. Napĺňa totiž jej projektovú víziu obnovy sebestačnosti.
S týmto zámerom sa však úplne nestotožňuje Potravinárska komora Slovenska. Jej prezident Daniel Poturnay si myslí, že ide o zámer uprednostňovať potravinárske podniky s majetkovou účasťou prvovýrobcov na úkor potravinárskych podnikov so štandardnou vlastníckou štruktúrou.
Ak vláda mieni uprednostniť spracovateľské podniky s účasťou poľnohospodárskych podnikov všetkých typov – teda od družstiev po rodinné hospodárstva – reaguje len na dlhodobú skúsenosť dodávateľov – napríklad jatočných zvierat, mlieka, ale napokon aj iných produktov vrátane rastlinných, keď farmári pri predaji svojich produktov spracovateľom ťahali za kratší koniec. Slovensko chce týmto činom dobehnúť historicky nevyužitú príležitosť z deväťdesiatych rokov, keď počas transformácie družstiev a privatizácie napríklad mliekarní vzniklo len minimum spracovateľských podnikov s kapitálovou účasťou prvovýroby.
Poľnohospodárska samospráva vrátane organizácií zoskupených v rámci Vidieckej platformy prijala s uspokojením aj vyhlásenie vlády, že v spolupráci so ZMOS-om prehodnotí vplyv miestnych daní – predovšetkým dane z pozemkov – na poľnohospodárske podnikanie. Otázka je, či sa tu nájde naozaj riešenie, pri ktorom zostane farmárska koza celá aj vlk sýty, teda pokladnice obcí, keďže tie získavajú nemalú časť príjmov z daní agropodnikateľov hospodáriacich v ich katastroch.
Vláda sa zaviazala, že prehodnotí daňové zaťaženie farmárov. Ak je za touto vetou skryté riešenie pre malých farmárov, ktorí spracúvajú napríklad kravské a ovčie mlieko na regionálne špeciality v podobe korbáčikov, pareníc a pod., bude prijaté určite s uspokojením.
V časoch prebiehajúcich klimatických zmien, ktoré sprevádzajú prudké výkyvy počasia, je nepochybne dobrým krokom odhodlanie vlády vytvoriť funkčný poisťovací systém. Mali by na ňom participovať štát, komerčné poisťovne a samozrejme sami farmári. Konečne by vznikol systém, aký uplatňujú v susednom Rakúsku pri zmierňovaní škôd spôsobených nepredvídateľným počasím.
Potravinárske a pôdne vedomie
Vláda sa prihlásila k zodpovednosti, „za ochranu pôdneho fondu pred neodôvodnenými zábermi na nepoľnohospodárske aktivity, pričom chce hľadať ďalšie možnosti nákupu pôdy pre domácich hospodárov. Podporí doriešenie vlastníckych vzťahov k pôde ako predpokladu rozvoja trhu s pôdou“.
Je to vysoko postavená latka, pretože doteraz všetky veľké investície aj s požehnaním vlád vždy pristáli na najúrodnejších pôdach Slovenska. Ak sa má naozaj pôda chrániť, a to nielen ako zdroj potravín, ale vôbec života ako takého, pretože bez pôdy je nemysliteľný kolobeh všetkých látok spojených s hospodárskou činnosťou, potom bude treba meniť veľa vecí.
Ukazuje sa, že musíme budovať nielen potravinové, ale ako pripomína nestor slovenského pôdoznaleckého výskumu akademik Juraj Hraško aj pôdne vedomie spoločnosti. Všimnime si, ako nám rastú obce na juhozápadnom Slovensku, ktoré utekajú do najúrodnejších chotárov. Majitelia polí v blízkostí „rozvojových“ prímestských obcí o ničom inom ani len nesnívajú, len o premene poľnohospodárskych pozemkov na stavebné. Je to citlivá otázka, osobitne vo vinohradníckych Malých Karpatoch, kde sme prišli takmer o polovicu mimoriadne cenných vinohradov.
Pokiaľ ide o trh s pôdou, mala doteraz veľké predsavzatia každá vláda. Je tu však celý rad bariér, ktoré sa začínajú roky neprekonaným rozdrobeným a rozptýleným vlastníctvom k pôde. Preto bude dôležité, ako v najbližších rokoch postúpia pozemkové úpravy. Tie sú kľúčom k tomu, aby sa pôda ľahšie a v ucelených blokoch mohla obchodovať.
Všetko, čo sa v pôdohospodárstve podniká, by malo smerovať k posilneniu potravinovej suverenity štátu. V čase, keď sú pulty obchodov plné potravín, vzniká neraz otázka, či je vôbec nevyhnutné, aby boli vyrobené na Slovensku. Je to dôležité, pretože onú hojnosť zabezpečujú najmä prebytky z vyspelých ekonomík, ktoré k nám vyvážajú nielen svoje potraviny, ale ich prostredníctvom aj svoje obrobené územie a prácu svojich farmárov. Tým sa dostávajú mimo hry slovenskí poľnohospodári a potravinári, ktorí prichádzajú o prácu a krajina o chovateľské či pestovateľské zručnosti, o chuť a vôňu jedál, ktorú garantuje len kontinuita poctivo obrábaných polí.