Ceny pšenice, najdôležitejšej slovenskej obilniny, ktorá sa pestuje na 417-tisíc hektároch, výrazne klesajú. Nielen v Európe, ale aj vo svete sa už štvrtý rok po sebe urodilo viac obilia, ako sa spotrebuje. A tak ani vyššie úrody nie sú zárukou, že roľnícke pokladnice sa zaplnia plánovanými príjmami.
Tohtoročná žatva zrejme v plnej nahote potvrdí to, čo už šípia všetci poľnohospodári: cesta, ktorou sa vybralo slovenské poľnohospodárstvo, vedie do slepej uličky a kurz treba čím skôr zásadným spôsobom korigovať. Na žatevných lánoch Vinohradníckeho a poľnohospodárskeho družstva v Modre o tom hovorila s poľnohospodármi ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná. Zo Slovenska sa stal lacný exportér poľnohospodárskych surovín, veď len z tohtoročnej očakávanej úrody obilia 3 milióny ton bude treba vyviezť presne polovicu.
Obilia sa rodí z roka na rok viac. Napríklad v modranskom družstve sype pšenica tohto roku nie obvyklých 5,5 tony, ale zatiaľ dáva vyše sedem ton priemerne z hektára. Korešponduje to s celoslovenským priemerom: z doteraz pozberaných úrod vychádza hektárová úroda 6,46 tony pšenice. To tu už roky nebolo, ktovie, či nepadne vôbec historický rekord. Ale to sú, ako vraví predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Milan Semančík, predčasné úvahy, pretože o žatve je najlepšie hovoriť po žatve.
Radosť zo skvelých výnosov kalia ceny. V porovnaní s vlaňajškom sú nižšie o 20 až 30 eur za tonu, aktuálne sa ponúka okolo 125 eur za tonu potravinárskej pšenice. Vlani to bolo 150 eur a cena kŕmnej už padla k sto eurám za tonu. Tento cenový pád nedokážu vykompenzovať ani vyššie úrody.
Charakter slovenskej poľnohospodárskej výroby sa musí zmeniť. To bola ústredná myšlienka diskusie okolo dôsledkov tohtoročnej úrody na ekonomiku poľnohospodárskych podnikov. Ničia ju z jednej strany nízke ceny obilia a z druhej bravčového mäsa a mlieka.
„Musíme reštrukturalizovať poľnohospodársku výrobu, posilniť spracovateľský priemysel, na čo využijeme posledné výzvy z Programu rozvoja vidieka a samozrejme vyrábať viac vlastných živočíšnych výrobkov,“ zhrnula úlohu, ktorá čaká odvetvie v najbližšej budúcnosti Gabriela Matečná.
Pokiaľ ide o reštrukturalizáciu rastlinnej výroby, súčasnú silnú päťku plodín – pšenicu, jačmeň, kukuricu, slnečnicu a repku by mali obohatiť ďalšie. Diverzifikácia výroby môže byť v niektorých ohľadoch rýchla, povedzme rozšírením pestovania strukovín, ktoré sa vytratili z osevných postupov. Mohlo by to byť aj pestovanie nielen hrachu, fazule, ale aj sóje. Lenže ľahko sa radí a ťažšie preorientúva tým, ktorí nesú zodpovednosť za to, čo zmena prinesie.
Obchodovanie stále zostáva citlivou stránkou podnikania na pôde, kedy kontrahovať a aké množstvo? Ukazuje sa, že spásou už nie sú ani len sklady a vyčkávanie, že jar prinesie vyššie ceny obilia. Na Slovensku sú zásoby starého obilia okolo 600-tisíc ton. Sú obrovské. Čo by za ne dalo komunistické Československo, ktoré na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov hľadalo devízy na dovoz jedného milióna ton zrna, pretože malo plné maštale ošípaných a dobytka.
Slovenské maštale sú však po štvrťstoročí transformácie poľnohospodárstva a po dvanástich rokoch podnikania na otvorenom trhu Európskej únie prázdne. Ministerka odhadla, že zmena štruktúry od monokultúr k pestrejšej výrobe potrvá najmenej päť rokov. Je to mrazivé konštatovanie, ale realistické.
Zaujíma obyvateľstvo žatva? Za socializmu to bola udalosť leta, dnes je vecou pár stoviek kombajnistov, šoférov nákladných áut a manažérov, ktorí riešia logistiku žatvy a cenový hlavolam. Prekvapuje nedávny prieskum Únie priemyselných pekárov Slovenska: 70 percent spotrebiteľov z 1 200 opýtaných nevedelo, koľko stojí jeden rožok ani koľko platia za kilogramový bochník chleba. Žeby nás prestával zaujímať chlieb náš každodenný? Možno nie, nevieme si predstaviť bez neho čo len jediný deň, je však už roky cenovo pre všetkých dostupný.