NBS síce v roku 2014 vydala odporúčania k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov, ale nemajú záväzný charakter, a nie je možné za porušovanie uplatniť napríklad pokuty. Účinnosť zákona sa navrhuje od 1. decembra 2016.
Medzi najzásadnejšie ustanovenia patrí povinnosť určiť ukazovateľ schopnosti splácať úver. Banky aj ostatní poskytovatelia musia pred poskytnutím úveru vypočítať ukazovateľ schopnosti splácať úver. Zákon zároveň ukladá podmienku tento ukazovateľ nielen vypočítať pri poskytovaní úveru, ale ho aj pravidelne prehodnocovať.
Zákon dokonca definuje, že pri výpočte ukazovateľa schopnosti úver splácať musí byť zohľadnený aj potenciálny nárast úrokových sadzieb v prípade, ak úver nemá fixnú úrokovú sadzbu počas celej splatnosti. Zároveň sa musí zohľadniť aj potenciálny pokles príjmu, ak napríklad človek počas splácania odchádza do dôchodku. Príjem sa musí verifikovať cez dostupné interné a externé databázy, nemôže sa poskytovateľ spoliehať napríklad len na čestné prehlásenie klienta.
Zákon zároveň presne definuje, že spotrebiteľské úvery môže poskytovať len spoločnosť s povolením, resp. licenciou. V opačnom prípade sa úver považuje za bezúročný. Tieto opatrenia platia nielen pre nové úvery, ale aj pri refinancovaní, v prípade, ak sa úver navyšuje.
Ako sa uvádza v materiáli, objem spotrebiteľských úverov za posledný rok zaznamenal medziročný rast 12 % až 15 %. Patrí tam napríklad aj refinancovanie. Veritelia podľa rezortu financií často nevyužívali pokles úrokových sadzieb na zníženie splátky úveru, ale spolu s predĺžením splatnosti úveru ho využili na navýšenie objemu dlhu pri rovnakej výške splátky. Veritelia tak podľa ministerstva refinancovali v mnohých prípadoch bez dodatočného overenia schopnosti spotrebiteľa splácať refinancovaný úver. Je preto podľa ministerstva nevyhnutné, aby bol rast postavený na zdravých a udržateľných základoch a nebol len dôsledkom neobozretného uvoľňovania podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov.