Foto: Ivan Majerský, Pravda
Kedysi si za doláre a franky z amerických alebo francúzskych či belgických baní prikúpili kus gruntu – poľa, lúky či lesa a nanovo sebavedomejší o nové skúsenosti prirástli k rodnej pôde. V súčasnosti za eurá či libry zarobené v Nemecku, vo Veľkej Británii či v Írsku budujú rodinné farmy.
Jednu takúto farmu postavil aj Milan Jurky z Vasiľova. K hospodáreniu sa dostal akoby okľukou. Vyučil sa za automechanika. Keď si odkrútil vojenčinu, spolu s manželkou sa vybrali zarobiť si peniaze do Nemecka, Rakúska až skončili v Írsku. Pracovali aj na farmách, ale ako vraví dnes tridsaťtriročný Jurky, stále mu nedochádzalo, že by sám mohol byť raz farmár.
Až raz, keď ho poslali z írskeho autoservisu opraviť stroje na neďalekú farmu, dal sa do reči so synom farmára. Len tak, aby reč nestála, sa spýtal farmárovho chlapca, čím bude. „Akože čím? Farmárom?“ odvetilo írske chlapča a dodalo: "Bol ním otec, dedo, pradedo i prapradedo, budem aj ja.“ A vtedy Milanovi zišlo na um, čo vlastne môže robiť až sa raz doma usadí.
S manželkou túžili po rodinnom dome. Keď ho postavili, peniaze sa minuli a opäť vyrazili do Írska. Ale teraz už mali v hlave jasný cieľ, keď sa vrátia domov, začnú hospodáriť. Otec doma choval pár kráv. Bol to základ, na ktorom Milan postavil svoje súčasné podnikanie. Všetko, čo zarobil, investoval do gazdovstva.
Keď Milan Jurky spomenie slovo gazda, vynorí sa mu zážitok z detstva. Deda vo Vasiľove volali gazdom, pretože odmietol podpísať vstup do družstva. Učiteľka v škole strašila deti slovami: "Keď sa nebudete učiť, budete akurát gazdami.“ Po novembri sa veci začali utriasať. Jurkyovci vo Vasiľove si uplatnili reštitúcie, ale k svojej pôde sa úplne nevedeli dostať, stál na nich družstevný dvor. Dostali teda náhradné pozemky.
Dnes Milan Jurky chová 15 kráv, z mlieka vyrába korbáčiky, uzlíčky, údené syry, nedávno začal maslo. Vraví, že nevie, čo je to mliečna kríza. Ľuďom ponúkol čerstvé chutné výrobky a míňajú sa jedna radosť. Prizná, že udržanie prosperity nie je jednoduché: zákazníka si musí odchytiť, sotva sa ráno zobudí. "Musí zamieriť ku mne, nie do obchodu,“ vysvetlí Jurky.
Darí sa mu, lebo ponúka to, čo klasické potraviny nemajú. Maslo odstreďuje hneď po dojení, potom ho pasterizuje a čerstvé predáva. "Povedzte, kto ho ponúkne čerstvejšie ako ja?“ opýta sa Jurky.
Milan Jurky je jeden z mladých farmárov, ktorý sa nechal viesť svojím inštinktom. Hospodári ešte len tri roky a spolieha sa najmä na seba a svoju rodinu. Vraví, že by mal viac nasledovníkov, keby legislatíva bola pružnejšia a viac ústretová. Trebárs aj pri vyrovnaní náhradných pozemkov. Na Slovensku je všetko zdĺhavé, preadministrované. Aj to vyháňa ľudí do sveta za prácou z rodného gruntu. "Veľa sa hovorí a málo koná,“ zhrnie realitu Jurky. Možno sa teraz ľady pohnú, keď prví farmári dostanú podpory.
Vládne všeobecná zhoda, že so slovenským vidiekom treba čosi robiť. Lebo keď našinci zdedia pôdu rodičov, najčastejšie ju predajú. Je im jedno komu, najmä ľuďom, ktorí ponúknu za dedovizeň viac, teda cudzincom. "Chlapi vysedávajú v krčmách, rozčuľujú sa, občas tresnú päsťou do stola. Treba ich odtiaľ dostať von na vzduch – na svoje grunty, nech nežijú zo sociálnych podpôr, ale obrábajú pôdu predkov,“ myslí si Milan Jurky.
Minulý piatok ho zvolili za nového predsedu Združenia mladých farmárov.