Ide o pravidelné osobné vlaky, ktorými takmer nikto nejazdí, ktoré vyrážajú na trať v obskúrnych hodinách a zastavujú na železničných staniciach, ktoré takmer nikto nevyužíva. Jazdia napríklad len raz týždenne a jedným smerom. Až na jedného alebo dvoch železničných zamestnancov sú väčšinou úplne prázdne.
Hoci to vyzerá neuveriteľne, vypravujú ich preto, aby sa ušetrili peniaze. Železničné spoločnosti by radšej tieto trate vôbec neobsluhovali, pretože na nich nie je žiadna prevádzka. Ak by ich ale celkom opustili, boli by podľa britského zákona nútené toto rozhodnutie formalizovať, čo je veľmi nákladný, zdĺhavý a právne zložitý proces.
Jediným spôsobom, ako sa vyhnúť takýmto starostiam a výdavkom, je zachovať na danej trati osobné vlaky, a to pokojne v tých najnevyťaženejších hodinách. A tak železničné spoločnosti vypravujú vlaky duchov, oficiálne nazývané parlamentné vlaky, len aby urobili zadosť zákonu. A je im jedno, či v nich niekto jazdí.
Na staniciach, odkiaľ tieto vlaky odchádzajú, sa prevádzkovatelia veľakrát ani neobťažujú vypísať ich na informačnej tabuli alebo čakajú do poslednej minúty s ohlásením, na aké nástupište bude súprava pristavená. To vedie k šialenému šprintu neohrozených cestujúcich, ktorí dúfajú, že sa vlakom duchov zvezú.
Jeden z najneprístupnejších vlakov vyráža o 11:36 (12:36 SEČ) z Paddingtonskej stanice v Londýne. Traťou, ktorú nazývajú, Acton-to-Northolt, smeruje do stanice West Ruislip na západe Veľkého Londýna. Vyráža z nástupišťa, ktoré je skryté za provizórnym stavebným múrom v odľahlom kúte Paddingtonskej stanice.
Pri poslednej jazde v ňom bolo len šesť pasažierov. Jedným z nich bol Steve Hamshere. Do Londýna prišiel z asi 80 kilometrov vzdialeného grófstva Berkshire, len by sa vlakom duchov zviezol. „Túto trať postavila spoločnosť Great Western Railway a až do 60. rokov to bola hlavná trať do Birminghamu,“ vysvetlil.
Dnes jazdia vlaky do Birminghamu inakadiaľ a trať Acton-to-Northolt je udržiavaná najmä ako pokojné miesto, kde mimo inej prevádzky zacvičujú rušňovodičov.
Skutočnosť, že vlaky duchov sú tajomné a je pomerne ťažké ich chytiť, z nich robí neodolateľné lákadlo pre fanúšikov železnice. Niektorí si z toho urobili hobby a snažia sa dosiahnuť čo najväčší počet jázd. Dvaja takto nadšenci, Liz Moraleeová a Tim Hall-Smith, lákajú spriaznené duše. „Je nádhera mať celý vlak pre seba,“ uviedla Moraleeová.
Jedným z najpodivnejších výletov bola podľa nej cesta na stanicu Teesside Airport, ktoré je jedným z najmenej používaných v Británii. Vlak tam ide len raz týždenne v nedeľu a v roku 2015 touto stanicou prešlo len 16 cestujúcich. Dôvodom je zrejme to, že k letisku, kvôli ktorému bolo nádražie postavené, je to pešo takmer kilometer.