Slovnaft sa chystá na ústup éry spaľovacích motorov

V poslednom čase firmy jedna po druhej začínajú ohlasovať investície do elektrických áut. Na druhej strane sa sprísňujú emisné normy na emisie tradičných palív. Gabriel Szabó, člen predstavenstva a generálny riaditeľ spoločnosti Slovnaft, v rozhovore pre Pravdu aj napriek tomu tvrdí, že v súčasnosti nemáme alternatívu k rope a tradičným palivám. Pri elektrických autách je podľa neho nutné zvážiť to, ako sa vyrába elektrina na ich pohon. A tiež, že autonómne autá kompletne zmenia celý automobilový priemysel, ako ho poznáme dnes.

29.05.2017 07:00
debata (9)

Je rozvoj elektrických vozidiel hrozba aj pre Slovnaft?
Či a kedy zažijeme to, že elektrické autá budú zabezpečovať majoritu prepravy v našom regióne alebo v Európe, je ťažko predpovedať. Netuším, či to bude o 10, 15 alebo 20 rokov. Veľkou brzdou elektrických áut je aj ich cena. Výroba elektrického auta je jedna vec, no väčším problémom je chýbajúca infraštruktúra. Bez masívnej podpory zo štátnych rozpočtov to ťažko bude fungovať. A potom sa natíska otázka, prečo ideme len týmto smerom, prečo podporujeme jednu formu prepravy a nie aj ďalšie alternatívy.

Generálny riaditeľ Slovnaftu Gabriel Szabó... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Gabriel Szabó, Slovnaft Generálny riaditeľ Slovnaftu Gabriel Szabó tvrdí, že majú ambíciu do roku 2030 spracovávať rovnaké množstvo ropy ako v súčasnosti, ale vyrábať polovicu produktov, ktoré nie sú palivami.

Nezačína sa tým nová éra v doprave?
Myslím si, že nová éra sa začala pred niekoľkými rokmi. Ale to, keď budeme hovoriť, že ide o významný prvok v doprave, potrvá ešte dlho. Neuvedomujeme si, že to nie je výzva len pre automobilový priemysel ako taký. Oveľa väčšie zemetrasenie ako výmena paliva spôsobí na mape dopravy ekonomika zdieľania a autonómne automobily. Množstvo výrobcov súčiastok do automobilového priemyslu zažije kolaps. V prípade autonómnych áut nebudú napríklad brzdové kotúče, prevodovky či reflektory také ako dnes. Množstvo mechanických častí nebude potrebných. To prekreslí celú mapu dodávateľov a subdodávateľov do automobilového priemyslu, ako ho poznáme v súčasnosti.

Dá sa povedať, že veríte ropnému biznisu, že ešte niekoľko rokov bude perspektívny?
Áno, my veríme, že tento biznis je perspektívny. Myslím si, že ropný biznis bude ešte dlho perspektívny. Zatiaľ nemáme alternatívu voči rope. A nehovorím len o palivách, ale o širokej palete produktov, ktoré sú v súčasnosti vyrobené z ropy alebo z uhľovodíkov. No skôr či neskôr príde čas, keď nebude taký silný dopyt po uhľovodíkových palivách. Preto sme schválili novú stratégiu 2030. V nej máme ambíciu do roku 2030 spracovávať rovnaké množstvo ropy ako v súčasnosti, ale vyrábať polovicu produktov, ktoré nie sú palivami. Teda vyrábať chemické a petrochemické výrobky. Mnoho firiem v ropnom a plynárenskom priemysle sa snaží vypracovať stratégiu, čo bude ďalej. Niektoré to berú len krátkodobo, niektoré sa tým seriózne zaoberajú. Zaoberať sa tým musia aj niektoré štáty ako napríklad Saudská Arábia. To, že máme ambície presmerovať náš biznis do chémie a petrochémie, je obrovský krok vpred. Ako jedna z mála firiem sme priznali, že v budúcnosti prídu zmeny a že sa na ne aktívne pripravujeme.

Keď ste hovorili o výrobe plastov, mali ste na mysli aj hotové výrobky? Napríklad pre automobilový priemysel?
Z ropy sa chemicko-technologickými procesmi vyrobí propylén a etylén a nejaké aromáty. Tie sa potom ďalej v reťazci spracúvajú na polypropylén a polyetylén, ale môžeme ísť aj ďalej v reťazci a vyrábať rôzne produkty. Jednou z častí polypropylénového reťazca je aj takzvaný superabsorbent. To je látka, ktorá sa používa do plienok a hygienických vložiek, čiže ide o vec takmer každodennej potreby. Chceme ísť ďalej, ale medzi výrobcami polyetylénu a polypropylénu a napríklad dielu, ktorý sa montuje na palubnú dosku, je v reťazci ešte viacero firiem. Ide o firmy, ktoré polypropylénový granulát miešajú s ďalšími chemikáliami a vyrábajú z toho taký plast, ktorý zodpovedá ďalším požiadavkám na tvrdosť, farebnosť či správanie sa plastu pri vysokých a nízkych teplotách.

Kedy príde čas, keď vstúpite hlbšie do takéhoto biznisu?
Máme viacero akvizičných cieľov a v našej stratégii investovania máme už aj konkrétne výrobné jednotky, do ktorých chceme investovať. Tie budú ďalším krokom, ako sa dostať čo najbližšie k finálnemu zákazníkovi alebo k finálnemu produktu.

Ale stále to bude taký hrubší produkt, nepôjde o finálny diel?
Áno. Čo je bariérou, aby ste išli do toho trhu?
V čom sme dobrí, to je spracovanie ropy. Máme vysoko fundovaných ľudí, máme jednu z najlepších technológií a jednu z najmodernejších rafinérií v Európe. Toto vieme robiť, na to sa chceme sústrediť. Je pred nami veľká výzva, čo bude ďalej, ak alternatívne palivá začnú vytláčať dopyt po fosílnych palivách. Hľadáme tak to najbližšie, na čo môžeme integrovať súčasnú výrobu. A to je práve výroba chemických produktov a plastov. Vyrábať konkrétnu súčiastku je už úplne iný priemysel. Ide o niečo, čo sa robí v inom meradle, v inej veľkosti. Do budúcnosti to nevylučujem, ale zatiaľ nemáme ambíciu vyrábať napríklad riadiacu páku alebo nárazník.

Môžete naznačiť spomínané akvizičné ciele, dá sa hovoriť skôr o Slovensku alebo o nejakom širšom regióne?
Hovoríme o celoeurópskom regióne.

Čo sa týka spracovania ropy, hovorili ste, že cieľom je polovicu ropy využiť na spracovanie plastov. Aký je súčasný podiel?
V súčasnosti ide o 20, maximálne 25 percent z celkovej našej produkcie do plastov a do chémie. Na to, aby sme vedeli ísť do 50-percentného podielu, je potrebná investícia stoviek miliónov eur. Nie je to len o tom, že si kúpime technológiu, to môže urobiť každý, ale je to aj o tom, akých ľudí máme.

Dá sa povedať, že plasty sú ziskovejšie?
Skupina MOL je integrovaná spoločnosť. Máme upstream, čo je časť, ktorá sa zaoberá ťažbou uhľovodíkov. A potom máme downstream, kde spracovávame tieto uhľovodíky do určitej fázy. A petrochémiu, teda časť výroby, kde sa produkty v rafinérii ďalej spracúvajú na výrobu polymérov a chemické výrobky. Integrácia je výhoda, lebo jednotlivé výrobky nekorelujú navzájom v krátkodobom horizonte. Keď napríklad klesla ropa zo 100 dolárov na 50 dolárov za barel, tak to neznamenalo hneď aj pokles ceny plastov. A naopak, keď cena ropy stúpne, nenasleduje hneď krátkodobá korelácia s cenou plastov. Takže vždy nejaká časť nášho biznisu je schopná produkovať dostatočný cashflow, aby sme vedeli zabezpečiť naše záväzky a tiež ďalší rozvoj nášho podnikania.

V poslednom čase sú ceny ropy ako na hojdačke. Čo sa dá čakať do budúcna?
Môj osobný názor je, že bude oscilovať okolo 40 až 60 dolárov za barel. V súčasnosti nevidím špekulatívne zámery, ktoré by rozkývali ropu mimo tohto pásma. No akákoľvek celosvetová kríza môže spôsobiť, že ceny ropy vyskočia nad túto úroveň. Minulý rok po osemročnom úsilí sa OPEC dohodol, že zníži ťažbu ropy o dva milióny barelov denne. Trh na to krátkodobo zareagoval. No producenti v Spojených štátoch vedeli výpadok kompenzovať tak, že v súčasnosti je vzťah medzi dopytom a ponukou vyrovnaný. Preto nevidím nič, okrem krízy, čo by to mohlo narušiť.

Vlani sme boli svedkami toho, že cena nafty na pumpách bola len 90 centov. Aký dosah mala táto situácia na Slovnaft?
Sme v konkurenčnom prostredí a trh Slovenska je úplne otvorený, ceny palív sú určované rovnováhou na trhu. To, že klesla cena ropy, nielen pre nás, ale pre všetky rafinérie v regióne znamenalo, že ceny palív mohli v maloobchode klesnúť o tých 20 až 25 centov. Ak klesne cena vstupnej suroviny, klesajú aj ceny produktov. Preto sme pravidelne svedkami zmeny cien na stojanoch.

V minulosti platilo, že Slovnaft dominuje slovenskému trhu maloobchodných predajcov palív a určuje cenu. Je to tak aj naďalej?
Nie. V poslednom období pribúdajú čerpacie stanice, ktoré nepatria do portfólia rafinérskych koncernov, či už ide o OMV, Shell, alebo Slovnaft. Vidím v niektorých prípadoch trochu riziko pre zákazníkov, keďže za niektorými týmito stanicami necítiť istú zodpovednosť. Osobne si síce myslím, že máme jednu z najlepších legislatív, ktorá upravuje narábanie s pohonnými hmotami. No zároveň by mohla ešte výraznejšie byť zaistená kvalita na čerpacích staniciach. A tiež to, aby nedochádzalo k tomu, že niekto používa neférové metódy. Napríklad obchádza platenie spotrebnej dane, dane z pridanej hodnoty či nespĺňa kvóty na pridávanie biopalív.

Myslite si, že menšie pumpy môžu mať problémy s porušovaním zákona?
Myslím si, že je nejaká prirodzená cenová úroveň, pod ktorú sa nedá ísť. A automaticky vznikajú otázky, ako môže niekto nielen jeden deň, ale dlhodobo byť pod touto cenovou hladinou.

V minulosti sa hovorilo o tom, že menšie pumpy nie sú ziskové, ziskový je len pridružený predaj. Myslíte si, že takto hľadajú východiská?
Neviem sa vyjadriť k tomu, kto si ako plní literu zákona. Vidím len naše účtovné knihy a to, ako si plníme literu zákona my.

Teraz sa veľmi hovorí o rastúcom vplyve Číny v Európe. Cítite to aj vy?
Svet sa obával toho, že Čína spomaľuje a čo to bude znamenať. Písali sa krízové scenáre, aká hrozba je to pre svetový dopyt a súčasné výrobné kapacity. Zdá sa však, že tieto negatívne predpovede sa nenapĺňajú. Čo sa týka obchodu s plastmi, tak logistické náklady vytvárajú určitú nárazníkovú zónu a import plastov do vnútrozemia je málo zaujímavý.

Zatiaľ necítite nejaké tlaky týmto smerom?
Tento trh je otvorený. Do veľkých prístavov v západnej Európe sa importujú tisícky ton plastov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu či Ázie. Sú to nadnárodní hráči a konkurenčný boj je každodenný. My musíme presvedčiť zákazníka svojou kvalitou, cenou, flexibilitou a polohou.

Darí sa aj vám dostať na vzdialenejšie trhy?
Áno. Jeden z veľkých logistických bodov v rámci predaja polymérov je Turecko. Je to jedna z našich exportných krajín, kde sa snažíme umiestniť naše produkty v prípade prebytkov polymérov. Turecko je aj vstupnou bránou pre ďalšie krajiny, či už smerom na juh, alebo východ.

Plast nemá ktovieaký dobrý imidž. Prečo je to tak?
Je to preto, lebo sme tak boli vychovaní. Plast je produktom, ktorý tu bude ešte dlho. A bude zabezpečovať komfort nášho života. Plast mnohokrát nahradí materiál, ktorého výroba je energeticky náročnejšia a má aj horší vplyv na životné prostredie. No ten plast, čo tu bol pred 20 – 30 rokmi, a súčasný plast sú diametrálne odlišné. Plast je materiál, ktorého benefity využívame každodenne. Práve vďaka plastu sú autá ľahšie a majú nižšiu spotrebu ako v minulosti. Pasívne budovy by možno neexistovali bez potrebnej izolácie, ktorá je vlastne tiež plast. Samozrejme je tam aj negatívny vplyv, že plast je nerozložiteľný a jeho spätná recyklácia trvá mnoho rokov. Na Západe sa intenzívne venujú separácii odpadov. Plasty končia späť vo výrobe ako teplo či elektrická energia. Veľká časť sa recykluje. Je na nás, ako to bude vyzerať.

Keby sa separoval všetok plast, ktorý sa okolo nás povaľuje, bolo by potrebné vyrábať ešte nové plasty?
Je to skôr o tom, na čo sa dá používať aj recyklovaný plast. Či napríklad recyklovaný plast by vyhovoval hygienickým normám a mohol by sa využívať ďalej, napríklad v potravinárstve.

Zdá sa, že zatiaľ nevieme plasty veľmi zvládnuť.
Viem si predstaviť, že bude vyžadované plnenie kvót na povinné primiešavanie alebo recykláciu plastu. Podobne ako sú v súčasnosti pridávané biopalivá do fosílnych palív a určité objemové percento musí byť v každom litri. Napríklad v automobilovom priemysle sa bude môcť vyžadovať, aby bol vyrobený aj z recyklovaného plastu. Druhá vec je, ako nakladáme s plastmi. Na Slovensku by sme sa mali posunúť v odpadovom hospodárstve od vytvárania skládok k väčšiemu využívaniu spaľovní. Tie už v súčasnosti majú technológie, čo majú oveľa nižší negatívny vplyv na životné prostredie ako skladanie kopcov z odpadu.

Aká budúcnosť čaká naftu a benzín? Veľa sa hovorí o tom, že pre sprísňovanie emisných noriem začína diesel padať.
V súčasnosti je pomer tri ku jednej v prospech dieselových motorov. Je to dôsledkom toho, že spotrebná daň na naftu je nižšia ako na benzín. Začiatkom 90. rokov sa Nemecko a Francúzsko snažili podporiť ekonomiku, a to hlavne výstavbu, rozvoj infraštruktúry a prepravu tovaru. To hnalo vlády, aby znížili spotrebnú daň na naftu. Vznikol tak väčší dopyt po naftových motoroch, ktoré sú efektívnejšie. Emisie sú celosvetový problém. Pre pár týždňami som zachytil, že v Severnom ľadovom oceáne za posledných 30 rokov klesla ľadová pokrývka takmer o polovicu. Ide tak o problém, pred ktorým už nie je možné zatvárať oči a hovoriť si, že sa nás to netýka. No to, či sa treba zaoberať práve dopravou a či doprava je tá najväčšia ťarcha, čo má najväčší vplyv na CO2 emisie, to je ďalšia otázka. V celosvetovom meradle tvorí doprava 14 percent. Ostatný priemysel od výroby elektrického prúdu až po klčovanie pralesov má oveľa väčší vplyv. Ak tvorí Európa z celosvetového hrubého domáceho produktu nejakých 20 percent, tak jej vplyv na emisie CO2 je len nejakých 8 až 9 percent. A korelácia, že elektromobil znamená automaticky nižšiu emisiu CO2, je len zľahčenie celej situácie. Treba sa pozrieť aj na to, z čoho sa vyrába elektrická energia. Tam, kde sa elektrická energia vyrába z uhlia ako napríklad v Poľsku, tam má kilometer odjazdený v elektrickom aute oveľa horší vplyv na prírodu ako použitie fosílneho paliva.

Prečo si myslíte, že sa reguluje najmä dopravný biznis?
Na konci dopravy je jedinec. Jeden človek, ktorý síce tvorí masy, ale stále je to ten jeden človek, ktorý cíti ten vplyv. A je jednoduchšie presadiť toto, ako bojovať proti silnému tlaku konkrétneho priemyslu.

Čo sa týka biozložky, kam to podľa vás pôjde? Je to efektívne?
Bola silná viera, a myslím si, že v tom období aj správna, že nahradíme fosílne palivo palivom, ktoré je viac prírodné. V súčasnosti sa únia posúva k biozložkám druhej generácie, teda k zložkám vyrobeným z odpadu. Výroba a technológie druhej generácie biopalív síce už sú, ale zatiaľ ide o pilotné projekty, ktoré sú investične náročné a nedokážu ešte plne pokryť dopyt po biopalivách. Nejaký čas bude preto musieť zostať aj prvá generácia biopalív. Je naivné myslieť si, že zo dňa na deň vytesní druhá generácia tú prvú.

Biopalivá druhej generácie sú drahšie oproti tým z prvej generácie, hoci sú efektívnejšie. Myslíte, že sa to prejaví na cenách palív?
Budeme to musieť nechať na trh, ako sa s tým vyrovná. Vstupná surovina je z odpadu, a teda by mala byť lacnejšia, ale náročnosť technológie je zase vyššia. Tiež prevádzky vyrábajúce prvú generáciu biopalív sú už čiastočne odpísané, tak odpadajú aj tieto náklady vo finálnom produkte.

Kritici biopalív tvrdili, že prvá generácia zdražuje poľnohospodárske produkty. Teraz sa špekuluje, či to nebude mať vplyv na ceny kúrenia.
Myslím, že sa s tým trh vyrovná.

Aké problémy na trhu vidíte?
Keď sa rozprávame o cenách energií v európskom meradle, tak v súčasnosti platíme za megawatthodinu energie menej ako polovicu toho, čo pred troma rokmi. V Európe sa investovalo s masívnou podporou štátov do fotovoltaiky a veterných turbín. Tie síce potrebujú vysokú počiatočnú investíciu, no ich prevádzkové náklady sú zanedbateľné. Pri vhodnom počasí tak tlačia ceny energie strašne nízko. Obrovským problémom je však vyrovnanie výkyvov v prípade nepriaznivého počasia. Dopyt totiž zostáva, no je otázka, odkiaľ ho vieme naplniť. Keďže cena elektrickej energie je taká nízka, nemotivuje to žiadneho investora, aby postavil napríklad paroplynovú elektráreň. Jednotlivé štáty tak budú musieť riešiť to, ako zabezpečiť rovnováhu v prenosových sústavách. A to buď výstavbou skladových zdrojov napríklad cez vodné elektrárne, podporou infraštruktúry prenosových sústav, kde dochádza k obrovským výkyvom, ako aj podporou alternatívnych zdrojov k tým obnoviteľným. Vybrali sme sa totiž smerom, že podporujeme obnoviteľné zdroje energie, no tým je utlmená štandardná výroba energie. Viem si predstaviť, že v budúcnosti nebudeme platiť za megawatthodinu, ale za to, že vôbec máme elektrický prúd každú sekundu počas celého dňa.

S tým si trh neporadí?
Bez štátnej podpory to bude ťažké. Nehovorím, že to bude problém o dva roky, no o 10 rokov z tohto bude veľký problém.

Paroplyn zbalili za dva roky, môžu ho znova priviesť?
Môžu. No pokiaľ budú ceny elektrickej energie tak nízko, ako sú, tak to nie je rentabilné. A nikto do toho nebude investovať. Nikto nebude investovať do štandardnej elektrárne, ako je paroplyn alebo jadro.

Bolo to spätne správne rozhodnutie, že Slovnaft zatiaľ nešiel do paroplynu?
Bolo to čisto ekonomické rozhodnutie. Výstavba paroplynu nebola rentabilná. Celý projekt sme so svojím partnerom ČEZ-om zviazali a dali do šuplíka. Nebol som súčasťou vyjednávacieho tímu. Z môjho pohľadu skupina MOL bola jedným z riešení stavu Slovenských elektrárni. Stiahli sme sa pred finálnym rozhodnutím. Bolo to racionálne, my riešime naše podnikanie v iných oblastiach.

Regulačný úrad už postupne zvyšuje poplatky za to, že máme neprerušovaný prúd. Bude to ešte horšie?
Hovoril som o celoeurópskom probléme. Ani jedno rozhodnutie v tejto oblasti nebude jednoduché. V celoeurópskom meradle nás trápi, že keď sa pozrieme na rafinérie v okruhu 300 kilometrov, tak Slovnaft platí desiatky miliónov eur viac len za to, že je pripojený na sústavu. To nám v konkurenčnom boji nepridáva, exportujeme pritom 70 percent našich produktov.

Aký máte názor na nový sociálny balíček vlády?
Teším sa, že sa Slovensku z makroekonomického hľadiska darí. Je správne, aby aj zamestnanci pociťovali zvyšovanie životnej úrovne. No možno by som volil viac nástrojov v oblasti zníženia daňovo-odvodového zaťaženia. Je to ľahko komunikovateľné voči spoločnosti. A v prípade, že prídu problematické roky, sa tiež dá ľahko vysvetliť, prečo treba robiť zmeny. Ak zavedieme opatrenia, ktoré sú síce v súčasnosti prijímané veľmi pozitívne, môžeme mať veľký problém vysvetliť v budúcnosti, prečo musíme urobiť krok späť a odkrojiť zo štandardu. My sme minulý týždeň uzavreli kolektívnu zmluvu. Platíme 13. plat, máme aj výkonnostnú odmenu. Za dobré hospodárenie v minulom roku vyplatíme zamestnancom ďalšie odmeny. Poradíme si aj bez štátu. Myslím si, že vo vzťahu zamestnávateľa k zamestnancom sme stále jeden z tých pozitívnych príkladov.

Platy v Slovnafte patrili skoro k najvyšším na Slovensku. Ako je to teraz?
Priemerný príjem bol v minulom roku 1 926 eur bez miezd manažmentu. Ak budú vytvorené podmienky, ktoré sťažia vzťah zamestnávateľov k zamestnancom, bude to vyvolávať ešte väčší tlak smerom k automatizácii. To sa až tak netýka nášho biznisu, ale iných firiem v regióne, ktoré budú chcieť riešiť situáciu tým, že ľudí nahradia roboty.

Zatiaľ sa skôr hovorí o nedostatku zamestnancov.
My s tým tiež bojujeme. No o 10 rokov bude hospodárstvo potrebovať iný typ zamestnancov, s inými skúsenosťami ako v súčasnosti.

Gabriel Szabó (1976)

absolvoval košickú Podnikovohospo­dársku fakultu Ekonomickej univerzity. Kariéru začal v spoločnosti Kovohuty. V Slovnafte pracuje od roku 2001. Nastúpil ako ekonóm útvaru alokácie zdrojov, po roku sa stal finančným riaditeľom dcérskej firmy Slovnaft Montáže a Opravy. Od apríla 2010 je členom predstavenstva Slovnaft, na pozícii CEO Slovnaftu je od decembra 2016.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovnaft #MOL #Gabriel Szabó