„Ženy nám hovorili, že majú dosť tlačenia detských kočíkov a muži zase vyhlasovali, že sú predsa dosť silní na to, aby uniesli košíček,“ spomínal koncom 70. rokov na neľahké začiatky Goldman, ktorý sa ale svojho vynálezu, ktorý pripomínal pojazdnú skladaciu stoličku, odmietal vzdať.
Nakoniec pomohla premyslená reklamná kampaň. „Do každého obchodu som najal jednu ženu medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, jednu asi o desať rokov staršiu a niekoho tesne pred šesťdesiatkou. Mužov zastupovali tridsiatnici alebo päťdesiatnici. Všetci jazdili sem a tam, v košíkoch mali tovar a do toho hostesky ponúkali vozíky na vyskúšanie,“ opísal Sylvan Goldman druhý a oveľa úspešnejší pokus o nasadenie novinky, ktorú spočiatku prijali s nadšením len starší ľudia.
V septembri 1937 sa podnikavý vynálezca vydal na veľtrh určený obchodníkom, kde jeho vozíky vzbudili zaslúženú pozornosť. Keď ale prišlo na lámanie chleba, boli vedúci obchodov opatrní – báli sa napríklad hravých detí a následnej škody – a objednávky sa práve nehrnuli. Goldman nakoniec opäť stavil na živú ukážku a nakrútil film, v ktorom názorne ukázal výhody nákupného vozíka. A znovu sa mu podarilo zlepšovák presadiť a koncom roka 1937 už rozbehol výrobu nákupných vozíkov vo veľkom.
Vozíky – na začiatku to bola trubková konštrukcia s kolieskami, ktorá niesla dva obyčajné košíky, jeden pri zemi a druhý hore – sa počas 40. rokov stali bežnou súčasťou obchodov. Ako jeden z prvých Čechov sa s nimi stretol Jan Werich, ktorý na ne narazil počas svojho pobytu za oceánom počas druhej svetovej vojny. Ešte niekoľko rokov však trvalo, než sa objavili vozíky dnešného typu – s odklopnou zadnou stenou, ktoré sa dajú zaparkovať jeden do druhého a šetria tak miesto v obchodoch.