Orechy a marhule sú tu stáročia, klíma im už nesedí

Globálne otepľovanie aj fenomén El Niňo ťažko skúšajú ovocinárov. V januári bola na Slovensku arktická zima, vo februári bolo aj vyše 20 stupňov, koncom apríla sme išli opäť na lyže, aby sme v máji sledovali aj na juhu krajiny zasnežené kvety. Vo viacerých prípadoch lámal tento rok aj sedemdesiatročné rekordy meteorologických pozorovaní. Slovensko sa mení a zdá sa, že ak sa svetoví politici nedohodnú na zastavení prehrievania planéty, zmení sa ešte viac. Niektoré plodiny len tak v prírode bez technológií možno už nedopestujeme.

„Takmer všetky na Slovensku pestované ovocné druhy, ktoré považujeme za tradičné, sú nepôvodné,“ upozorňuje Bruno Jakubec z katedry plánovania a tvorby krajiny na Technickej univerzite vo Zvolene. Pochádzajú prevažne z bližších či zo vzdialenejších častí Ázie, vysvetľuje. Dostali sa k nám postupne počas osídľovania, obchodnými cestami či spolu s vojenskými výpravami – patrí sem napríklad aj jabloň domáca či hruška obyčajná. Naše podmienky im však vyhovujú, preto sa u nás udomácnili. Rovnako medzi nepôvodné druhy patria aj marhule, ktoré k nám prišli zo severného Tibetu.

„To, čo dnes konzumujeme, bolo v Európe už dávno prešľachtené a aj preto marhule berieme ako udomácnený ovocný druh,“ vysvetľuje hovorkyňa Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Jana Holéciová. K udomácneným patria podľa nej tiež broskyne, postupne sa k nim pridávajú aj nektárinky. Roky sa darí aj vlašským orechom.

Mnohé z nich však pri čoraz väčších výkyvoch počasia u nás trpia. A to hlavne tie, čo sú náročné na teplo a menej mrazuvzdorné či odolné voči suchu. „Napríklad orechy ktoré za ostatné dva roky na mnohých častiach Slovensku vymrzli, môžu o rok priniesť veľmi peknú úrodu,“ hovorí Jakubec. Marhuliam a broskyniam zase podľa neho viac prekáža pozvoľný nástup jari, keď sa častejšie strieda zima a teplo, ako silný mráz v zime. Kvety marhúľ znesú aj do –3,5 °C, no mladý plod po odkvitnutí len okolo –1 °C, vysvetľuje.

No s jarnými mrazmi treba podľa ekológa z Ústavu výskumu globálnej zmeny v Brne Alexandra Ača počítať aj do budúcna, a to aj napriek otepľovaniu podnebia. „Aj keď mrazy budú pravdepodobne menej výrazné alebo budú trvať kratšie obdobie ako v minulosti, môžu napáchať viac škôd, pretože vegetácia bude vďaka skoršej a teplejšej jari viac vyvinutá ako v minulosti,“ hovorí. Už teraz dochádza podľa neho k postupnému posunu vegetačných zón. Pestovatelia ovocných stromov tak budú musieť hľadať spôsoby, ako znižovať škody spôsobené mrazmi, vysvetľuje, a zároveň hľadať vhodné dreviny a druhy odolnejšie voči vyšším teplotám a stresu suchom. „Teplomilné a časom aj suchomilné druhy stromov a rastlín určite zaznamenajú rozšírenie svojho areálu,“ hovorí.

Zemolez, arónia či goji

V posledných rokoch ovocinári z počasia veľmi nadšení nie sú. „Problémy sa netýkajú len jarných mrazov, ale tiež nerovnomerného rozloženia zrážok počas roka a potenciálu šírenia sa nových chorôb a škodcov,“ hovorí Bruno Jakubec. Bohužiaľ sa už podľa neho dá hovoriť o napĺňaní čiernych odhadov o vysušovaní, ktoré je spojené aj so zmenami krajiny.

Cesty ako von sú podľa neho dve. Na jednej strane je intenzívne agropriemyselné ovocinárstvo. To sa snaží rôznymi intenzifikačnými opatreniami zabezpečiť pravidelnosť a množstvo úrod. Vyžaduje si však vyššiu kontrolu aj rast materiálových a energetických vstupov, upozorňuje. Druhou cestou je extenzívna forma ovocinárstva, ktorá podporuje autoregulačné mechanizmy v ekosystéme. Takto pestované plodiny sú menej náchylné na problémy monokultúr. „Za extenzívne a ekologické formy ovocinárstva dnes vraví zdravá krajina a produkty, za intenzívne formy pravidelná a vysoká úroda,“ hovorí. Extenzívne formy prevládajú podľa neho skôr v malopestovaní, intenzívne zase v komerčnom ovocinárstve.

Pri výraznejších zmenách klímy vidí cestu ako ďalej v diverzifikácii produkcie a tiež vo výbere vhodných druhov a odrôd plodín. „Význam pre adaptácie na klimatické zmeny má aj šľachtenie,“ hovorí.

Zmeny počasia umožňujú podľa neho na druhej strane pestovanie teplomilnejších druhov aj v chladnejších oblastiach. Zároveň k nám postupne prenikajú nové a menej známe ovocné druhy ako muchovník, arónia, zemolez, goji, hruška tatarova či nenáročné aktinídie. „Ožíva tiež záujem o tradične pestované, no okrajové druhy, ako sú dula, mišpuľa, jarabina oskorušová, moruša biela a čierna či drieň,“ hovorí Jakubec. V komerčnom pestovaní však podľa neho naďalej prevládajú klasické druhy ako jabloň, broskyňa, slivka, ríbezľa, orech či čerešňa.

Prírodné verzus tradičné

„Najodolnejšie rastliny sú tie, ktoré nie sú veľmi prešľachtené, a teda menej odkázané na našu starostlivosť,“ hovorí Hana Sekulová, ktorá navrhuje prírodné záhrady.

Ovocné stromy, ktoré bežne rástli aj na našom území, mali podľa nej životnosť aj niekoľko desaťročí a zvládli rôzne výkyvy počasia. „Dnešné vyšľachtené stromy treba pravidelne zavlažovať a ošetrovať,“ upozorňuje. Veľmi zle zvládajú výkyvy počasia podľa nej hlavne tie udržované v menších tvaroch vrúbľované na malých podpníkoch. „Vytvárajú si malý koreňový systém, ktorý nevie strom dobre ukotviť v pôde a tiež si nevie nájsť v hlbších vrstvách pôdy vlahu a živiny,“ hovorí.

Za výkyvmi počasia je podľa nej hlavne činnosť človeka ako odlesňovanie a odvodňovanie krajiny, výstavba ciest, parkovísk či monokultúrne polia. Budúcnosť ovocinárstva vidí preto v návrate k tradičnejšiemu pestovaniu. „Prírodné systémy samy osebe dokážu prirodzene vylepšiť mikroklímu v priestore,“ hovorí. Takáto záhrada vytvorí priestor, v ktorom sa rastliny dokážu navzájom chrániť pred mrazom, suchom, slnečnou páľavou či krúpami.

Naopak, ovocinári sú skôr za tradičnejšie formy pestovania. „Tak ako o všetko, aj o ovocné stromy sa však pestovatelia musia profesionálne starať. Nemôžu ich nechať len tak napospas prírode,“ vysvetľuje hovorkyňa Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Jana Holéciová. Niektorí pestovatelia už podľa nej používajú také technológie, ktoré im vedia úrodu ochrániť takmer na 100 percent. „Napríklad sady s marhuľami sú zabezpečené ochrannými sieťami proti krúpam, fóliami, ktoré chránia úrody pred silnými zrážkami a praskaním. Takto funguje aj celá západná Európa,“ dodáva.

Riešenie vidí predseda Ovocinárskej únie Slovenska Marián Varga v protimrazovej ochrane. „Ovocinári chcú zveľaďovať najmä tie druhy, ktoré sa u nás už pestujú, nechcú utekať k novinkám,“ hovorí. Najväčšie problémy má totiž únia práve s priemernými ovocnými sadmi, kde sa stromy nechávajú na samovývoj a nebojuje sa až tak s výkyvmi počasia.

Späť k šľachteniu

„Na problémy, ktoré nás posledné roky stretajú, si musíme zvykať a začať proti nim bojovať. Ovocie by sa malo u nás pestovať ešte vo väčšej miere ako doteraz,“ hovorí šľachtiteľka a bývalá pracovníčka Génovej banky Daniela Benediková. Za poklesom pestovania ovocných stromov za posledných 10 až 15 rokov vidí skôr nezáujem farmárov ako vplyv počasia.

„Súčasné trendy v pestovaní ovocia v zahraničí využívajú automaticky protimrazovú ochranu, ktorá sa buduje už pri zakladaní výsadieb,“ vysvetľuje. Táto ochrana môže byť o forme závlahy, zahmlovania, pálenia parafínových sviec, miešania vzduchu za pomoci helikoptér, zakrývania netkanými textíliami pri jahodách Tak je to pri jabloniach v Rakúsku, Taliansku či Holandsku.

Vhodné klimatické podmienky pre marhule a broskyne nájdeme podľa Benedikovej najmä v južných okresoch Slovenska. „Dôležité sú i odrody, ktorým by mali vyhovovať naše klimatické podmienky, preto bol u nás v minulosti veľmi dobre rozpracovaný šľachtiteľský program pre marhule a broskyne,“ hovorí. Výsledkom bolo registrovanie 10 slovenských odrôd marhúľ a 4 odrody broskýň. Posledná slovenská marhuľa bola zaregistrovaná v roku 2002. „Tieto odrody boli prispôsobené na pestovanie v našich podmienkach, boli mrazuodolné, neskoršie kvitli a boli samoopelivé,“ hovorí.

Šľachtiteľské aktivity podľa Benedikovej zastavila na Slovensku privatizácia šľachtiteľského pracoviska vo Veselom. Do popredia sa začali dostávať zahraničné odrody, dodáva, tie však neboli prispôsobené na naše podmienky pestovania a neboli u nás odskúšané. Práve preto sa podľa nej mnohým zaručeným novinkám u nás nedarí. Potrebu zavádzať u nás nové druhy však nevidí. „Slovensko by mohlo zvýšiť úroveň pestovania klasických druhov ovocia či dosiahnuť pri niektorých druhoch i sebestačnosť v produkcii,“ hovorí.