Farmár: Ako idiot plávam proti prúdu

, 10.08.2017 07:00

Potravinové hospodárstvo už nie je iba vecou ľudí, ktorí sa narodili na Slovensku. Čoraz viac ho formujú investori zo zahraničia – Dáni, Rakúšania, Holanďania, Angličania aj Rusi. Vyvoláva to kontroverzné reakcie, najmä medzi poľnohospodármi. Osetínec Vladislav Chablijev, v anglickom prepise Khabliev, tvrdí, že na Slovensko neprišiel len zarábať peniaze.

Poľnohospodárstvo väčšina spoločnosti nevníma ako odvetvie, kde sa dá urobiť kariéra.

Všetko závisí od uhla pohľadu, nielen od toho, ako sa na výrobu potravín pozeráme, ale ako ju organizujeme, manažujeme a začleňujeme do kontextu potrieb spoločnosti. Ľudia chcú jesť zdravšie a kvalitnejšie potraviny. Slovensko takmer prišlo o živočíšnu výrobu. Som jeden z tých idiotov, ktorí plávajú proti prúdu. Na farme Stará Lehota v pohorí Považského Inovca chovám dobytok plemena Jersey. Tieto kravy dávajú mlieko s obsahom 7 percent tuku. Je to veľmi zdravé kvalitné mlieko, najmä pre deti. Na farme máme mliekareň, kde plníme mlieko do sklených fliaš s objemom 0,7 litra. Obchodné reťazce ho od nás nakupujú po 1,25 eura za fľašu. Ľudia kupujú toto mlieko ako liek. Už sme zalistovaní aj v obchodných reťazcoch ostatných krajín visegrádskej štvorky. Myslím si, že cestu do obchodov otvárajú produkty výnimočnej kvality. Potom má zmysel aj živočíšna výroba. My sme napríklad ponúkli aj kaukazské syry a ujali sa. V reťazcoch je aj naše – slovenské víno.

Osetínec Vladislav Chablijev podniká na...
Osetínec Vladislav Chablijev podniká na Slovensku. "Krajina má potravinársky priemysel v troskách," upozorňuje. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Zarobili ste peniaze na výrobe televízorov, ale vo veľkom investujete do poľnohospodárstva. No nie v rodnom Osetsku, ale na Slovensku. Prečo?

Na Slovensku podnikám už takmer pol druha desaťročia. Zamiloval som si túto krajinu, vrástla mi do srdca. Chcem tu žiť, vlastne už tu žijem. V Malých Ripňanoch, uprostred trojuholníka miest Nitra, Topoľčany a Hlohovec, mám krásnu usadlosť. Je to moderný poľnohospodársky podnik s rozlohou 1 200 hektárov. Žijem medzi dobrými ľuďmi a chcem, aby ich aj môj život mali zmysel a perspektívu.

Úprimne. Ako vás vnímajú miestni? Nie ste v ich očiach aj po rokoch ešte stále exotický cudzinec, podľa reči Rus, v skutočnosti Osetínec spod Kaukazu, ktorý by mal radšej podnikať tam, kde sa narodil?

Tá otázka je na mieste. Predovšetkým nepovažujem sa už za cudzinca. A neberie ma zaň ani okolie, ktoré ma pozná. Dôležité sú skutky, nie reči. Keď chcete podnikať na pôde, musíte si ju prenajať alebo kúpiť. Samozrejme, tunajší predsedovia družstiev ma dlho vnímali ako cudzorodý element. Zvýšil som cenu pôdy a tým aj nájomného, ale nie kvôli špekulácii. Nechcem urážať ľudí. Všetko má svoju cenu a platím za pôdu toľko, koľko je hodná.

Na Slovensku máme príslovie: Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú…

Nie som z tých, čo jedno hovoria a druhé robia. Mám najmenej také úrody ako podniky v okolí, stačí sa pozrieť na môj chotár. Vravia, že je ako zo škatuľky. Pracujem s novou technikou, nevysávam bezohľadne pôdu, naopak, riadne sa o ňu starám, dobre oriem aj hnojím. Tak robí len človek, ktorý má s podnikaním na pôde vážne úmysly.

Rozširujete skladové hospodárstvo z 12-tisíc na 22-tisíc ton zrna, rozbiehate výstavbu mlyna, na ktorý by mala nadviazať cestovinárska fabrika. Čo vás ženie vpred?

Až do rozpadu Sovietskeho zväzu som pracoval v agroprome, teda agro-priemyselnom komplexe. Začínal som ako predseda kolchozu, neskôr som vytváral potravinárske kombináty. Poľnohospodár zväčša iba paberkuje, pokiaľ predáva len surovinu, efekt je ukrytý v pridanej hodnote. Za múku vám zaplatia viac ako za obilie, ale za cestovinu ešte viac. Preto chcem postaviť cestovinársku fabriku. Slovensko v tomto smere ponúka veľké príležitosti.

Prečo?

Krajina má potravinársky priemysel v troskách. Miestami chýbajú spracovateľské odvetvia, rozbitá je živočíšna výroba, a tak sa možno polovica z úrody obilia, kukurice a vari väčšina olejnín vyvážajú. A korunu tomu všetkému nasadzuje slovenská špecialita, keď poľnohospodári predávajú obilie nie spracovateľom, ale priekupníkom, ktorí ho posúvajú ďalej do zahraničia. Pripadá mi to ako v Gogoľovej komédii – nie je to do smiechu, ale do plaču.

Kľúčovú rolu hrajú obchodné reťazce. Ako sa do nich dostanete?

Nerátam s tým, že mojím kľúčovým odbytiskom by v prípade cestovín malo byť Slovensko. Väčšinu produkcie mienim predávať v Číne, Indii, Pakistane a Iráne. To sú veľké krajiny, ktoré naozaj veľa zjedia. Máme objednanú švajčiarsku technológiu a budeme vyrábať cestoviny nielen z tvrdej pšenice, ale aj z kvalitnej potravinárskej pšenice. Technológie otvárajú nové možnosti, práve tak ako netradičné trhy.

Ako veľká je investícia do mlynsko-cestovinárskeho komplexu v Malých Ripňanoch?

V rozsahu 13 až 15 miliónov eur. Doteraz sme preinvestovali z vlastných zdrojov okolo 5 miliónov eur. Vytvorili sme potrebnú infraštruktúru, všade sú rozvody elektriny, vody, máme laboratóriá. Teraz budujeme mlyn s kapacitou 300 ton múky denne. A potom príde na rad cestovináreň.

O tomto zámere ste hovorili už pred dvoma rokmi. Kedy ho vlastne zrealizujete?

No to závisí aj od toho, ako ma podporí vláda.

So štátnymi podporami vie stavať každý…

Myslím si, že takýto projekt, do ktorého vkladám väčšinu vlastných peňazí, si zaslúži pozornosť. Slovensko je až príliš zahľadené do automobilového priemyslu. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo ponúkajú istejšiu perspektívu. Jesť sa musí každý deň a ľudí na planéte pribúda. Ak krajina investuje do výroby potravín, nemôže pochybiť. Slováci by nemali robiť len montérov.

Iste, ale automobilový priemysel vytvára tisícky pracovných príležitostí aj v dodávateľských odvetviach.

Potravinové hospodárstvo vysiela nie menej rozvojových impulzov ako automobilky. V dedine, kde som sa usadil, chcem ľuďom ukázať, že tu môže stáť potravinársky komplex. Rozbieham tu výstavbu vinárskeho závodu s produkciou milión fliaš, o rok v septembri by sa tam malo spracúvať hrozno zo slovenských vinohradov. Veci treba vidieť v širších súvislostiach, nie prvoplánovo, že porovnám balíčky cestovín s Touaregom z bratislavského Volkswagenu.

Ak teda v širšom kontexte, tak akom?

Slovensko je stále prevažne vidieckou krajinou. Deti, ktoré sa rodia v Malých Ripňanoch, od chvíle, čo začnú vnímať svet, budú vidieť mlyn, cestovináreň, vinársky závod. Keď pôjdu do školy či zo školy, budú prechádzať okolo fabriky s novými technológiami. Každé dieťa si raz položí otázku, kde budem zajtra pracovať? Ak bude vidieť fabriku, vyučí sa za technológa – cestovinára, mlynára, vinára, údržbára. Bude tu mať prácu. Mladí nebudú musieť emigrovať za prácou mimo Slovenska. Usadil som sa na Slovensku, premýšľam o jeho budúcnosti a chcem preto aj niečo urobiť.

Čo sa vám nepáči na slovenskej prítomnosti?

To, že Slovensko školí ľudí pomaly viac pre cudzinu ako pre seba, alebo mladí získavajú vzdelanie, ktoré nik nepotrebuje. Najhoršie je, že kvalitní vzdelaní ľudia opúšťajú svoju vlasť. Keď však mladí ľudia od detstva uvidia, že sú tu odvetvia s modernými technológiami, vrátane biopotravinárskych, pochopia, že má zmysel vyštudovať odbor, ktorý im doma zaručí prácu a slušnú životnú úroveň.

Máte 67 rokov a neuveriteľnú podnikateľskú aj životnú guráž. Kde sa vo vás berie táto chuť do života?

Na to je jednoduchá odpoveď. Moje srdce nepozerá na dátum narodenia v pase. Hľadím dopredu. Boh mi pomáha, no nie preto, aby som si napchával vrecká peniazmi, ale aby som ich využil aj v prospech ostatných ľudí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Potraviny #poľnohospodár #podnikanie #farmár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk