Možno len včelári a milovníci medu vedia, čo je Včelárska paseka a kde sa vlastne nachádza. Je to svojpomocne vybudované včelárske kultúrne a vzdelávacie centrum, ktoré stojí bokom starej, no veľmi frekventovanej cesty spájajúcej Bratislavu s Nitrou. Súbežne s cestou tečie riečka Čierna voda odvodňujúca Malé Karpaty.
Pri jednom z jej meandrov 15. augusta roku 1932 otvorili v Európe a zrejme aj vo svete prvé včelárske centrum. Stala sa viac než len ľudovou včelárskou univerzitou národa. Tu sa Slováci učili lepšie hospodáriť a spravovať vidiecku krajinu, pretože okrem včelárenia bola na paseke ovocná škôlka. Krajina sa nielen "zavčeľovala“, ale cieľavedome obohacovala o nové ovocné výsadby. Tu sa začal realizovať dávny sen buditeľa národa Juraja Fándlyho o "pilnom domajšom hospodárovi“.
Ešte aj po rokoch, keď koryto rieky zaplavujúcej úrodné polia napriamili a zbavili početných zákrut s jaseňovo-brestovo-dubovým lesom, vstupuje návštevník Včelárskej paseky do vzrušujúcej oázy prírody, kráľovstva včiel a včelárov. Na prvý pohľad sa zdá, že je to múzeum, veď je tu množstvo historických úľov. Tento dojem utvrdzuje aj aleja slávnych včelárskych osobností, ale bzučiace včely pripomenú, že súčasne je to stále aj fungujúce včelárske hospodárstvo.
Dielo zapálených nadšencov
Včelársku paseku vytvorili tisícky nadšencov. Pri 85. výročí jej vzniku to stovkám návštevníkov pripomenul predseda Slovenského zväzu včelárov Ľudovít Gál. Energiu včelárskych entuziastov zliali do jedného prúdu takmer zabudnutí slovenskí vzdelanci, predvídaví a koncepční organizátori moderného hospodárskeho života, dnes by sme povedali skvelí manažéri, akými boli Ján Gašperík, František Kohlík, Cyprián Čech či Štefan Hagara alebo neskôr Imrich Keszöcze.
Hoci v roku 1930 už bolo dvanásť rokov po vzniku Československa a Slováci konečne boli pánmi vo svojom dome, myšlienka včelárskeho vzdelávacieho centra sa nerodila ľahko. Ján Gašperík, predseda Zemského Ústredia včelárskych spolkov, sa však prejavil ako veľký stratég a bojovník. Možno bolo šťastím, že Gašperík bol nielen zanietený včelár, ale pracoval ako vrchný inšpektor Československých štátnych dráh. Poznal, ako funguje československá byrokracia, a keď narazil na prekážku, našiel spôsob, ako ju prekonať – čestne a priamo, bez protekcií, zdôrazňujúc zákon a právo. Opierajúc sa oň dosiahol to, o čom snívali slovenskí včelári ešte v časoch Rakúsko-Uhorska.
Gašperík v mene ústredia včelárov požiadal vtedajší Kolonizačný úrad o vydanie desať katastrálnych jutár, necelých šesť hektárov, na založenie vzorovej včelárskej farmy. Na pôdu bývalého grófa Jána Pálfiho v katastri Jánošoviec – dnes Jánoviec rozdeľovanú v rámci I. pozemkovej reformy si však brúsilo zuby veľa záujemcov. Boj, ktorý sa odohral o pôdu Včelárskej paseky, pripomínal privatizačnú atmosféru nedávnych 90. rokov. V publikácii Včelárska paseka Kráľová pri Senci ju opísal František Bizup.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Bizup cituje zamestnanca Kolonizačného referátu, ktorý ubezpečuje jedného z uchádzačov, že práve on dostane grófsku pôdu.
"Ale jó, určitě to dostanete, sice na to podal přihlášku i dr. Gašperík, ale ta bude zamítnuta…“ Naozaj ju zamietli. Ján Gašperík sa však odvolal. Medzitým vymenili úradníkov na Kolonizačnom referáte a včelárom pôdu napokon pridelili.
Nebyť vytrvalosti Gašperíka a jeho priateľov, možno by sa bol sen o včelárskom vzdelávacom centre realizoval oveľa neskôr. Samo centrum vznikalo v čase, keď celý svet zachvátila hospodárska kríza. Ľudia nemali dať čo do úst, a predsa zo skromných prostriedkov postavili včelárske centrum a rozbehli jeho činnosť.
Zachovaný je list žiadajúci zámožnejších včelárov o podporu zamestnanca Včelárskej paseky, ktorý mal 12 detí. Hladovali, chodili v otrhanom šatstve. Solidarita, ľudská súdržnosť v tých časoch fungovala bez veľkých slov. Včelárska paseka vyrástla zo skromných zbierok a darov slovenských včelárov a z poctivej práce prostých ľudí.
Vybudovali ju v rekordne krátkom čase, od realizácie po otvorenie neubehli ani celé dva roky. Aj po takmer sto rokoch vzbudzujú včelárske budovy, ktoré navrhol významný slovenský architekt a staviteľ Juraj Tvarožek, obdiv nadčasovým dizajnom. Sú jednoduché, účelné a stále krásne, vyjadrujú funkčnosť a dokonalosť, s akou funguje samotné včelie spoločenstvo.
Golfové a iné nemedové motúzy
Ani jedno z desaťročí, ktoré nasledovali po otvorení Včelárskej paseky, nebolo jednoduché. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadla Včelárska paseka horthyovskému Maďarsku. Majetok si chcel privlastniť maďarský štát, ale na medzinárodnej slovensko-maďarskej konferencii sa ho podarilo vysúdiť v prospech slovenských včelárov, ktorí sa ocitli v Maďarsku.
Ani po vojne nemali včelári na ružiach ustlané. V päťdesiatych rokoch premenili paseku na domov dôchodcov. Konečne až v roku 1959 ju vrátili Slovenskému zväzu včelárov.
Nastalo obdobie oživenia a stabilizácie, ktoré sa skončilo revolúciou v roku 1989. Paseka v období, keď všetko, čo bolo spoločné, sa spochybňovalo, mala niekoľko ráz namále, niektorí poverení hospodári ju po uši zadlžili a rodili sa plány, ako spomína súčasný správca Včelárskej paseky Rudolf Moravčík, premeniť ju na golfové ihrisko, tenisové kurty, športovú strelnicu…
Včelárska paseka však prežila. Vidno na nej, že prešla krušným obdobím, kadečo by bolo treba zreparovať, ale to najhoršie má vari za sebou. K slovu prichádza generácia tridsiatnikov, ktorá je odhodlaná nadviazať na dielo tých, čo uchránili ustanovizeň národného významu od najhoršieho. Prítomnosť vyrastá z minulosti. Bez Včelárskej paseky by nebolo slovenské včelárstvo medzinárodne uznávaným a rešpektovaným, nebolo by ani Kudláčových zlatých gastronomických Oscarov.
Význam paseky – lúčky, si uvedomujeme často až keď sa ponoríme do histórie. Paseka, pôvodom české slovo, prenikla s českými úradníkmi do slovenského jazyka. Pripomína nám spoločnú minulosť s bratmi Čechmi a Moravanmi. Rok po otvorení Včelárskej paseky – v roku 1933 – ju navštívili najprv včelári z Moravy a potom Čiech. Česi, ktorí predstavovali v tom čase, ale aj dnes, európsky včelársky pokrokový prúd, zanechali v pamätnej knihe tento zápis: "… v naší, žel, tradicí zatížené organizaci nebylo dosud ani z části uskutočněno to, co zde na Pasece v krátkosti vybudovala obětavost a mladistvé nadšení milých přátel slovenských.“
Viac prírody, viac včiel
Tento zápis pripomína veľkosť diela, o ktorú sa pričinila Gašperíkova generácia. A po nej prišli ďalšie, ktoré formovali nielen paseku, ale aj ľudí a ich zmýšľanie. Dnes 75-ročný Ján Šuvada robil vo Včelárskej paseke 30 rokov včelmajstra, cez jeho ruky, obrazne povedané, prešli vysokoškoláci z Nitry, budúci poľnohospodárski inžinieri. Ak sa z nich aj nestali hneď včelári, Ján Šuvada, rodák z Oravy, ich prinútil zamyslieť sa nad tým, aby hospodárili na pôde s rozumom a citom.
Šuvada, ale nielen on, pripomína, že súčasné poľnohospodárstvo musí brať väčší ohľad na prírodu. Do pozornosti dáva jeden malý detail. Okolie Včelárskej paseky bolo známe tým, že tu včely nachádzali po žatve bohatú pastvu na strniskách, kde vykvitol malý biely kvietok čistec. Jedno včelstvo dokázalo zo strnísk pokrytých bielobou čistca nazbierať aj 40 kilogramov medu. Nuž boli časy, ale pominuli, keď sa objavilo intenzívne poľnohospodárstvo.
"Potrebujeme na plodiny pestrejšie poľnohospodárstvo, pomôžeme tým pôde, včelám aj nám samým. Nezabúdajme, že aj človek je súčasťou prírody,“ vraví Ján Šuvada a dodáva, že veľké plochy repky či slnečnice síce poskytujú dosť paše pre včielky, ale potom prichádza obdobie hladu, lebo na poliach chýbajú včelomilné rastliny. Spomínaný čistec zmizol, pretože strniská sa rýchlo po kombajnovej žatve podmietnu.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Niečo v našom správaní musíme zmeniť.
Jozef Čápek je predstaviteľ mladej generácie včelárov, poľnohospodársky inžinier, ktorý nedávno obhájil doktorandúru vedeckou prácou o chove a živote včiel. Chová 83 včelích rodín, stojí na čele nitrianskej včelárskej organizácie – okresnej i krajskej. Vraví, že včelári musia s verejnosťou viesť aktívny dialóg.
Mnohé sa zmenilo, zoberme si, že za pol druha desaťročia stúpla spotreba medu na Slovensku takmer päťnásobne, ľudia rozlišujú medzi poctivým slovenským medom a rôznymi zmesovými dovezenými zo sveta. "Vzťahy medzi včelármi a verejnosťou treba kultivovať,“ mieni Čápek. "Vytvárať spoločenský tlak na dobré hospodárenie na pôde.“
Slovenská spoločnosť sa mení, viac sa zaujíma o to, čo sa deje, ako sa v krajine hospodári a žije. V minulosti ľudia ani nevedeli, že kdesi na polceste medzi Bratislavou a Nitrou existuje včelárska oáza menom Včelárska paseka.
"Teraz sem prichádza toľko návštev, že sa niekedy nezastavím od rána do večera. Nie sú to len začínajúci včelári pýtajúci sa, ako si poradiť s rojacimi sa včelami, ale silnie prúd obyčajných ľudí – jedni si chcú kúpiť pár pohárov medu, iní túžia ukázať deťom, ako funguje svet včiel,“ hovorí Rudolf Moravčík mladší, ktorý po otcovi prevzal správcovstvo Včelárskej paseky.
Rudolf Moravčík, rovesník Jozefa Čápeka, hovorí o dôležitosti dialógu medzi včelármi a poľnohospodármi, ale aj včelármi a nami spotrebiteľmi, ktorí viac či menej pravidelne jeme med. "S návštevníkmi sa rozprávame o tom, ako sa zmenila naša krajina, čo pestujú poľnohospodári, ale aj o tom, ako vyzerajú záhrady okolo obydlí. Vravím ľuďom: sejte menej trávnikov, vysádzajte viac ovocných stromov, liesok či obyčajnej vŕby. Potrebujeme do nášho života viac prírody, potom budeme všetci žiť lepšie a zdravšie.“
Moravčíkovo krédo je také jednoduché. Vraví o tom, aby sme sa vrátili na chodník, po ktorom kráčali zakladatelia Včelárskej paseky.
Je načase.