Ľudský život je to najcennejšie, čo máme. Tejto zásady sa drží pezinský hotelier Peter Matyšák, ale aj Vojtech Tĺčik, kedysi úspešný predseda družstva v kopaničiarskom Krajnom, teraz samostatne hospodáriaci roľník, ktorý vybudoval popri farme dobytka aj penzión, kde ponúka kuchyňu starých mám.
Matyšák spolu s Tĺčikom, hoci sa nikdy nestretli, majú jednu spoločnú životnú skúsenosť. Obaja prekonali zákernú chorobu, obaja vždy pracovali veľmi intenzívne a obaja pripisujú mimoriadny význam životospráve a tiež dobrému vzťahu ku krajine – k miestu, kde žijú a hospodária.
Za značkou stojí človek
Keď Matyšák začal podnikať v gastronómii a vo vinárstve, oprel sa o roky praxe v Rakúsku. Hosťom začal k jedlám servírovať zeleninu z vlastnej záhrady. Zeleninové hospodárstvo sa postupne rozrástlo na jeden hektár. Neskôr obohatil jedálny lístok o vlastné mäsové výrobky. Mäso nakupoval a nakupuje od starostlivo preverených farmárov. Dôvod bol jednoduchý, chcel mať absolútnu istotu, že to, čo ponúka, je čerstvé a dopestované poctivo. Táto zásada sa mu vyplatila, vyzdravel nielen on, ale cestu k nemu a k zdravej výžive si našli aj ľudia podobného zmýšľania.
Raz sa Matyšákovi urodilo viac papriky a ponúkol ju kolegovi. "Nechcem ju, je drahšia ako tá z obchodu.“ Matyšák si vzápätí kúpil papriku z obchodu. Navonok bola rovnaká, ale mala mdlú chuť. Bol to priemyselný produkt dopestovaný na hydropónii, s umelou, síce presne nadávkovanou výživou, ale paprike chýbala materská pôda. Tu je pointa poctivého produktu. Tatiana Bojňanská je nielen riaditeľkou AgroBio Tech Centra SPU v Nitre, ale učí vysokoškolákov viac než len vzťahu pôda a rastlina. Hovorí aj o spoločenskej stránke moderného potravinového hospodárstva. "Značka potraviny bola, je a bude vždy zosobnená človekom, ktorý za ňou stojí – je to farmár, potravinár, hotelier,“ vraví Bojňanská.
Tak ako je Matyšák zosobnením dobrého jedla a vína, je poľnohospodárskou a gurmánskou autoritou v inej podobe Vojtech Tĺčik. Do podkylavského agropenziónu ročne zamieri vyše 6¤000 ľudí, pretože tu nachádzajú krajinu našich predkov, farmu s piatimi či šiestimi plemenami dobytka a vynikajúcu kuchyňu našich starých mám.
Pred štyridsiatimi rokmi chodili do Krajného poľnohospodári obdivovať modernú sušiareň ovocia. Vyrábali tu sušené slivky v čokoláde. Po revolúcii Tĺčik odišiel do Ameriky zbierať skúsenosti. Keď sa vrátil, sušiareň trafil šľak. Padla za obeť transformácie. Teraz neďaleko penziónu budujú základy novej sušiarne. Vojto Tĺčik má 73 rokov, ale lomcuje ním nespokojnosť z toho, kam sa uberá slovenské poľnohospodárstvo.
Ako zobudiť driemajúci kraj
Ako áno, ako nie prišiel k údaju, že v okolí Myjavy ešte stále rastie 200-tisíc ovocných stromov, z toho celá štvrtina pripadá na slivky. Preto si podal žiadosť o podporu z eurofondov a mieni už na budúci rok usušiť prvé ovocie. Dovedna by to malo byť dvesto ton.
Tĺčik nemyslí len na seba – nová sušiareň má byť motorom, ktorý rozhýbe driemajúci ovocinársky kraj. Súčasťou sušiarne bude aj výroba lekvárov. Okrem centrálnej výrobne bude pre ľudí z kopaníc k dispozícii päť malých mobilných 150-litrových kotlov, aby si lekvár navarili doma.
Čerstvé a z vlastného sadu či záhrady. Tĺčik je presvedčený, že takéto farmy vysielajúce impulzy do širokého okolia majú budúcnosť. Podobne ako Matyšák tvrdí, že ľudia sú presýtení priemyselnými potravinami a aspoň raz za čas sa im žiada zjesť to, čo je naozaj prírodným produktom, ochutnať niečo, čo môžu vidieť na vlastné oči, ako rastie, ako sa chová, ako sa pripravuje. A dokonca stať sa aspoň na chvíľu farmárom.