Šéf českej skupiny ČEZ: Nekúpiť Slovenské elektrárne bola chyba

Podľa neho je pre ČEZ najväčšou chybou za posledných 15 rokov, že nekúpil Slovenské elektrárne (SE). V roku 2004 skončil ČEZ v privatizačnom tendri o SE druhý za talianskym Enelom. Aktuálne zhruba 50-tisíc zákazníkov z radov domácností preberie od ČEZ Slovensko spoločnosť Východoslovenská energetika. ČEZ sa chce cez ČEZ ESCO zamerať na rozvoj decentrálnej energetiky na Slovensku.

ČEZ mal pred rokmi záujem privatizovať Slovenské elektrárne. Neľutujete, že to vtedy nevyšlo?

Ja som v čase, keď sa ČEZ uchádzal o Slovenské elektrárne v roku 2004, do firmy práve nastupoval. Vplyv som na to bohužiaľ nemal. Do predstavenstva ČEZ-u som sa dostal v roku 2005. Ak sa ma spýtate, čo je najväčšia chyba a najhoršia vec, ktorú vnímam za posledných 15 rokov v ČEZ-e, tak je to práve nekúpenie Slovenských elektrární. Keby sa ČEZ-u vtedy podarilo kúpiť Slovenské elektrárne, tak by sa uberal úplne iným smerom a Slovenské elektrárne tiež. Takže na otázku, či to ľutujem ako predstaviteľ ČEZ-u, musím odpovedať, že nič neľutujem tak veľmi ako práve toto.

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Daniel Beneš, ČEZ Daniel Beneš

Vstúpiť ste následne ešte mohli do nového zdroja v Jaslovských Bohuniciach.

V Jaslovských Bohuniciach máme projekt, ktorý sme pripravili pred pár rokmi so slovenskou vládou. Máme už vykúpené pozemky, urobené všetky štúdie. V tejto chvíli vedieme diskusiu, ako to načasovať z pohľadu celej energetickej koncepcie Slovenska. Čakáme na spresnenie harmonogramu tejto lokality na budúci rok. Rokujem o tom s predstaviteľmi slovenských firiem. Závisí to však aj od toho, ako sa vyvinie situácia v Slovenských elektrárňach a tiež v Mochovciach. Je to ešte otvorená otázka.

Kde vidíte budúcnosť energetického trhu a klasických energetík?

Hlavným trendom je stagnácia klasickej energetiky, tak ako ju poznáme. Vidieť to v celej Európe. Bez stabilizačných schém sa nedá urobiť žiadne rozhodnutie o výstavbe veľkého energetického zdroja. Je to dané smerovaním európskej energetickej politiky, kam energetiku dotlačila. Ceny elektriny na burze sú také nízke, lebo sú pokrivené dotáciami na obnoviteľné zdroje, že sa to skrátka nevyplatí. Hlavným trendom je preto rozvoj decentrálnej energetiky obnoviteľných zdrojov.

A budúcnosť ČEZ-u?

Máme veľmi veľkú výrobnú základňu postavenú na tradičných elektrárňach, ktoré už stoja, a tak nemusíme robiť investičné rozhodnutia. Nie sme unáhlení a nechceme to zmeniť zo dňa na deň. Keďže máme relatívne nízke prevádzkové náklady, chceme sa o túto tradičnú časť energetiky ešte do budúcna opierať. Robí nám totiž stále veľkú časť našich prevádzkových ziskov. Vidíme však, že sa to postupne zmenšuje. A keď si chceme zachovať svoju veľkosť, musíme zachytiť nový trend. A to sú práve obnoviteľné zdroje a decentrálna energetika. Tie však ešte niekoľko desiatok rokov nenahradia klasické zdroje energie.

Veľké rušenie klasických zdrojov sa teda nedá čakať?

Skôr sa bude pracovať s ich životnosťou. Zatvárať sa budú tie staršie. Samozrejme je tam politicko-environmentálny aspekt, ako pristupujú jednotlivé európske krajiny k rôznym technológiám. Sú krajiny, ktoré sú protijadrové, a jednoducho spravia politické rozhodnutie zavrieť jadrové elektrárne skôr.

Ako Nemecko a Francúzsko?

Áno, napríklad v Nemecku. Tam je to politické rozhodnutie a hra. Posielajú odkaz svojim voličom, lebo vedia, že to vždy môžu prehodnotiť. Môže sa stať, že ako sa skončí volebné obdobie a zmenia sa koalície, prehodnotia aj svoj prístup. Musíme si počkať, ako sa bude vyvíjať nemecký politický názor. Francúzsko je iný prípad. Ide o vyslovene jadrovú krajinu, ktorá postupuje skôr evolučne než revolučne. Tam hovoria, že chcú znížiť podiel výroby z jadra zo 75 percent na 50 percent. Čo je stále polovica energetických zdrojov. Napríklad Česká republika chce zvýšiť podiel jadra do roku 2040 na 50 percent. Čiže chceme stúpať z nejakých 30 percent k 50 percentám.

Ako vidíte budúcnosť jadrových elektrární?

Sú súčasťou budúceho energetického mixu. V Česku počítame s rozširovaním jadra. Ich veľká výhoda je, že sú bezemisné a neprodukujú skleníkové plyny. Takže v boji s globálnym otepľovaním fungujú výborne. Ich veľkou nevýhodou je investičná náročnosť. V mnohých krajinách aj zložitá spoločenská prijateľnosť. V Česku však máme jednu z najvyšších prijateľností jadrovej energetiky. Nepoznám inú krajinu, kde by jej bola verejnosť tak priateľsky naklonená. V tejto chvíli máme pripravený ďalší jadrový blok, ktorý chceme postaviť v Dukovanoch. Následne ďalší v Temelíne. Slovensko je na tom veľmi podobne.

A čo uhlie?

Uhoľné elektrárne postupne dožijú. V posledných rokoch sa v Európe postavilo niekoľko moderných uhoľných elektrárni. V Česku sme teraz uviedli jednu takú do prevádzky. To je asi posledná generácia uhoľných elektrární, tak ako ich poznáme, so životnosťou zhruba 40 rokov. To znamená, že niekedy medzi rokmi 2050 a 2055 tieto elektrárne dožijú. No tie staršie, postavené v 80. až 90. rokoch sa zatvoria v priebehu 15 – 20 rokov. Nebudú už spĺňať emisné limity, ktoré Európa stále sprísňuje. Je to dlhodobý trend. Sprísňujú sa emisné limity uhoľných elektrární a tiež bezpečnosť jadrových elektrární. To ovplyvní skracovanie ich životnosti a budú sa postupne zatvárať. Neočakávam však, že by v Česku alebo na Slovensku niekto vypol jadrovú elektráreň politickým rozhodnutím. Myslím si, že naši politici sú v tom natoľko rozumní, a nie sú unáhlení, lebo vedia, že energetická sústava tie elektrárne potrebuje.

Spomínali ste decentralizáciu ako jeden z trendov v energetike. Čo to presne znamená?

Decentralizácia energetiky vychádza hlavne z technologického pokroku. Prichádzajú úplne nové moderné technológie, ktoré sú čím ďalej tým prepracovanejšie. Umožňujú nové riešenia, ktoré sú ekonomickejšie, efektívnejšie, logickejšie aj komfortnejšie pre spotrebiteľa. Či už ide o domácnosť, školu, nemocnicu alebo továreň, tak decentrálne riešenie môže byť často výhodnejšie. Vidíme to hlavne v západnej Európe. Ide o trend, ktorý významne pokročil. Všetci veľkí európski energetickí hráči, či už ide o francúzske, nemecké, talianske, španielske firmy, ktoré sú v prvej desiatke, majú ako súčasť svojej stratégie vedľa obnoviteľných zdrojov práve energetické služby a decentrálne riešenia.

Znamená to, že v súčasnosti už nestačí iba predávať elektrinu?

Nestačí. Komodita sa predáva so stále menšou a menšou maržou. A ľahko sa môže stať, že niekto ponúkne zákazníkovi výhodné riešenie na inú komoditu, takže vy o toho zákazníka nakoniec prídete. Preto zákazníkovi buď ponúknete komplexnú službu, alebo ho skrátka stratíte.

Aký vývoj trhových cien elektriny očakávate?

Trhová cena elektriny na burze sa dostala pred rokom a pol na úplné dno, teraz začala mierne rásť. Veľmi to ovplyvnilo zatvorenie niekoľkých jadrových elektrární vo Francúzsku z dôvodu rozhodnutia francúzskeho jadrového regulátora. V momente, keď ich museli na pár mesiacov vypnúť, cena stúpla a už tam zostala. Cena je dnes v stredoeurópskom priestore okolo 35 eur za megawatthodinu. Je niekoľko faktorov, ktoré ju ovplyvňujú. V prvom rade celosvetová cena uhlia, čo je hlavne o správaní sa Číny. Druhý faktor je cena plynu – čiže aký počet ďalších terminálov a kapacít na uskladnenie plynu sa postaví. Tretí faktor je ďalší rast podielu obnoviteľných zdrojov. A štvrtý je cena povolenky CO2. Tieto štyri faktory ovplyvňujú cenu elektriny na burze. Myslím si, že v najbližších troch rokoch bude cena stagnovať. A nebude sa veľmi líšiť od terajšej, bude to okolo 33 až 37 eur za megawatthodinu.

A čo ceny pre spotrebiteľov?

Myslím si, že budú tiež stagnovať. Ak by sa menili, tak len o jednotky percent. V najbližších rokoch nečakám žiadnu skokovú zmenu.

Zisk skupiny ČEZ v posledných rokoch klesá. Sú za tým nízke ceny komodity na trhu?

Áno, nízka cena elektriny je hlavným faktorom, ktorý ovplyvňuje mieru ziskovosti ČEZ-u. Tým, že máme veľkú časť našich ziskov postavenú na výrobe z klasických elektrární, tak cena elektriny je absolútne zásadný faktor. Ak sa na burze zníži cena o 10 eur, čo sa môže stať, prídeme o 15 miliárd korún. Od trhovej ceny sme závislí, ak je nízko, naše zisky sú nízke. Snažíme sa to kompenzovať úspornými opatreniami a zvyšovaním efektivity či novým biznisom. Cena elektriny na burze je výrazne nižšia, a to aj preto, že časť elektriny sa na nej vôbec nepredáva. Sú za tým práve obnoviteľné zdroje. Ide o úplne inú schému, väčšina jej výrobcov má totiž pevné výkupné ceny. Na burze je tak menej predanej elektriny, no stále rovnaký počet zdrojov, čiže ponuka sa s dopytom stretáva nižšie. Výhľad do budúcnosti však vyzerá dobre. Myslím si, že najťažšie roky pre nás sú 2017 a 2018. Potom už by mal prísť každý rok mierny rast. Okolo roku 2025 počítame, že by sme sa mali dostať na čísla, ktoré sme mali pred energetickou krízou okolo roku 2008. Prevádzkový zisk bol vtedy okolo 65 miliárd českých korún.

Kam smeruje európsky energetický biznis?

Určuje to vízia Európskej únie, ktorá postavila jasné energetické a klimatické ciele. Je tu snaha o udržateľnú energetiku, ktorá bude environmentálne prijateľná. V posledných rokoch má únia problém, pretože to nezaisťuje konkurencieschop­nosť v porovnaní s tým, za koľko sa vyrába elektrina napríklad v Spojených štátoch alebo v Ázii. Elektrina v Európe je drahá, lebo tie ciele boli urobené, ako boli urobené. Myslím si však, že v posledných rokoch si to začali už uvedomovať aj európski politici. A začali smerovať k ekonomickej logike, že elektrina musí stáť prijateľné peniaze.

Dá sa teda povedať, že obnoviteľné zdroje sú budúcnosťou energetiky?

Časť budúcnosti energetiky je určite v obnoviteľných zdrojoch. Veria tomu investori. A práve vďaka tomu, ako veľa sa do nich investuje, sa dnes už vyplatia aj bez dotácií. Investičné náklady tak klesli a prevádzkové parametre sa, naopak, tak zvýšili, že sa už dá vyrábať energia z obnoviteľných zdrojov za trhových podmienok. Veria tomu kapitálové trhy. Darí sa tak najviac firmám, čo svoju stratégiu posunuli smerom k obnoviteľným zdrojom. Pred tromi rokmi bol na prvom mieste energetických firiem v Európe EDF, na druhom E.ON. Išlo o firmy s veľkým tradičným portfóliom. No niektoré firmy tak zozeleneli a tak zvýšili svoj podiel obnoviteľných zdrojov, že tradičné firmy zosadili z prvých priečok. Hore tak išiel napríklad taliansky Enel, španielska Iberdrola či francúzsky Engie. V súčasnosti je už EDF na štvrtom mieste. Neboli dosť progresívni v obnoviteľných zdrojoch.

Nie je však tých obnoviteľných zdrojov možno už aj priveľa?

Slovensko malo v tomto podobný problém ako Česká republika zhruba pred piatimi-siedmimi rokmi. Nebolo to o tom, žeby sa to prehnalo s množstvom inštalácií. Skôr si myslím, že sa tak úplne nezvládli legislatívne prvky a nastavená schéma regulácie. Vlády aj regulačné úrady to tak úplne nezvládli a urobili veľké pochybenia. Nemôžu za to obnoviteľné zdroje ani tí, čo do nich investovali. Môže za to nezvládnutá legislatíva a regulácia. Obnoviteľným zdrojom však, bohužiaľ, zostal nádych toho, že za to mohli.

Je podľa vás reálne mať 27-percentný podiel obnoviteľných zdrojov do roku 2030?

Áno, je to reálne.

Kde sú riziká?

Hlavným rizikom je, že sa stanovania príliš prísne ciele, ktoré budú nákladovo neprijateľné. A keď už lacné riešenia nebudú stačiť, začnú sa robiť neekonomické rozhodnutia, len aby sa naplnili ciele. A povedie to k tomu, že sa zastaví celý hospodársky rast. Výsledkom by bolo, že Európa bude stagnovať a ázijské krajiny a Amerika sa jej vzdialia.

A čo Rusko a jeho úloha v európskej energetike?

Rusko je veľmoc. Veľmoci majú veľký záujem sa v krajinách nejako usadiť a etablovať, mať väčší vplyv. Je to prirodzené. A Rusko je v energetike jednou z významných krajín. Zažili sme to pri prvom tendri na výstavbu jadrovej elektrárne v Temelíne, ktorý sme nakoniec ukončili z ekonomických dôvodov. Ruská jadrová energetika sa vždy pozerá na to, čo je vo svete aktuálne. Keď majú šancu stavať jadrové elektrárne v Egypte alebo Jordánsku či vo Fínsku a Indii, tak v tej chvíli tomu venujú prioritu a nezaujímajú sa nejaký čas o Európu.