V nedeľu popoludní, keď všetky gazdinky finišovali s prípravou štedrej večere, začali na farme s pôdojom o hodinku skôr. Takúto výnimku dostane tím chovateľov raz do roka. "Skončíme pred šiestou a doma už budú mať dcéry pripravenú kapustnicu. Sadnem si rovno k prestretému stolu,“ vraví dojička Elena Zuberecová. O kravičky sa stará nepretržite 42 rokov, Vianoce strávené v maštali prestala rátať. Na vianočnú šichtu prišla upravená so šik účesom. Na farme pracujú moderné ženy, čo o seba dbajú.
Druhá z dojičiek Monika Savitská by mohla byť dcérou pani Zuberecovej. Má čosi po dvadsiatke a nedávno zmenila profesiu. Robila predavačku v obchode, ale vysedávanie za pokladnicou ani plat ju veru nenadchýnali. Keď sa rodáčka z Hrubej Borše dozvedela, že v Moste hľadajú dojičku, prihlásila sa. Doma chovali rodičia kravičku aj kozy, ocitla sa vo svojom živle. Je to žena rúča do koča aj do voza. Pred odchodom do práce stihla navariť šošovicovú polievku, pripraviť šalát aj rybu.
Na štedrovečerné dojenie dostali nečakané prekvapenie. Prišla ich navštíviť malá päťročná Adelka Bobrová, ktorá chcela vidieť, ako dáva mliečko jej adoptívna kravička. Slovenskí mliekari v snahe podporiť predaj mlieka rozbehli program Adoptuj si kravičku a Adelkini starí rodičia hneď pre vnučku adoptovali kravičku. Dostala meno Adelka. Dieťa až do Vianoc videlo svoju kravičku len v počítači. S babičkou ju virtuálne kŕmili, hladkali. A na Štedrý deň dostala darček – predseda družstva v Moste Rudolf Horváth pozval malú chovateľku na návštevu farmy. Akú radosť dievčatku urobil!
Dvadsiate prvé storočie natoľko sprofesionalizovalo výrobu potravín, že deti aj dospelí úplne stratili predstavu o tom, ako vzniká hoci obyčajné mlieko. Kontakt s potravinou sa odohráva v obchode. Lenže potravina sa rodí na poli, v maštali.
Družstevníci v Moste obrábajú chotár s výmerou 1 250 hektárov, teraz im z neho 150 hektárov odkrojil diaľničný obchvat a predtým mnohé hektáre zhltla prudko sa rozrastajúca výstavba obce. Napriek tomu je tu jeden z najlepších chovov dojníc na Slovensku.
Sedemdesiatročný Rudolf Horváth je vášnivý chovateľ dobytka a hlavná zootechnička Viera Glasnáková – zoomanažérka s tridsaťročnou praxou – je medzi chovateľmi pojem. Na poslednom Agrokomplexe žala jeden vavrín za druhým – krava plemena Charolais sa stala šampiónom výstavy, za kolekciu kráv s teliatkami dostala Zlatý kosák a jej holštýnske jalovičky získali tretie miesto. Inžinierka Glasnáková podotkne, že chov je tímovou záležitosťou. "Je to úspech nášho družstva.“
Malá Adelka obdivuje teliatka aj to, ako sa tety zvŕtajú v dojárni. Časy, keď ženy sedávali so šechtárom pod kravami a usilovne stískali cecky, aby z vemena vytiahli mliečko, sú pravekom chovu. V dojárni vládne úzkostlivá hygiena, práca dvojice žien pripomína ľudí, čo robia na páse v automobilke. Kým tam muži v rukavičkách montujú jednotlivé dielce áut, ženy v dojárni v chirurgických rukavičkách za zmenu podoja 200 kravičiek.
Časť nadojeného mlieka plnia v moste do fliaš, časť ide do mliekarne. Najžiadanejšie je mliečko od kravičiek plemena Jersey. Má až sedem percent tuku a vysoký obsah bielkovín. Sú ľudia, ktorí neváhajú merať do Mostu 30–40 kilometrov, len aby mali naturálne mlieko. Jedni preto, lebo si robia smotanu, jogurty, maslo, iní preto, lebo pitím neupraveného mlieka prekonali alergiu spôsobovanú laktózou. Lekári nechceli veriť, že mliekom možno položiť na lopatky alergiu. Ako sa vraví klin klinom, ale nie hocijakým. Mlieko musí byť poctivo vyrobené.
Prečo vlastne v Moste prežila výroba mlieka? Lebo tunajší družstevníci chovajú dobytok z presvedčenia a ľuďom z mesta aj čoraz viac „pomešteného“ vidieka pripomínajú, akým putom sme všetci zviazaní s pôdou, rastlinami a so zvieratami.