Poľnohospodárstvo je jedným z najzraniteľnejších odvetví ekonomiky. Od konca druhej svetovej vojny ho všetky vyspelé krajiny sveta v nejakej podobe podporovali. Boli to dotácie, ktoré pomohli západoeurópskym krajinám, ale aj bývalému socialistickému Československu, dosiahnuť sebestačnosť vo výrobe potravín.
Od polovice osemdesiatych rokov však ministri členských krajín OECD prijali záväzok znižovať podpory do poľnohospodárstva, aby znížili ich vplyv na výrobu a obchod.
Riaditeľstvo OECD pre obchod a poľnohospodárstvo bolo poverené monitorovať poľnohospodárske politiky a vývoj od roku 1986 ukazuje, že Európska únia trvale znižuje dotácie smerované do podpory cien poľnohospodárskych produktov. Pri návšteve Slovenska na to upozornil expert OECD pre poľnohospodárstvo Václav Vojtěch.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Brusel uberá paru
Z analýz OECD vyplynulo, že podpory do cien klesli medzi rokmi 1986 a 2016 z 37 na 20 percent. Hlavný motor rastu poľnohospodárskej produkcie bol a je tlmený a v najbližších rokoch nemožno očakávať jeho oživenie.
Obdobie medzi rokmi 1986 a 2016 je pre slovenské poľnohospodárstvo plné zlomov. Na sklonku osemdesiatych rokov minulého storočia sa podarilo dosiahnuť sebestačnosť. Prispeli k nej výdatné štátne podpory, ktoré boli porovnateľné s tými, čo dostávali farmári v krajinách bývalej EÚ15. Potvrdzujú to aj analýzy, ktorými disponuje OECD.
Po roku 1989 prišlo obdobie komplikovanej transformácie poľnohospodárstva, keď sa zásadným spôsobom menil nielen vzťah štátu k poľnohospodárstvu v ČSFR, neskôr ČR a SR, ale aj v celej EÚ. Pre slovenský poľnohospodársky príbeh je príznačné až drastické zníženie dotácií plynúce z novej Klausovej hospodárskej politiky. Z pôvodnej sumy takmer 19 miliárd korún klesli podpory pre slovenské poľnohospodárstvo v deväťdesiatych rokoch na jednu tretinu.
Ani po vstupe do EÚ v roku 2004 sa trend šetrenia na poľnohospodárstve nezmenil. Slovenské poľnohospodárske podniky dostávali výrazne nižšie dotácie, než inkasovali ich konkurenti v západnej časti EÚ. Európske podpory sa síce slovenským farmárom každoročne o desať percent zvyšovali, ale napriek politickým sľubom dodnes nedošlo k úplnému dotačnému vyrovnaniu medzi Západom a Východom EÚ. A vyzerá to, že zmenu neprinesie ani najbližšie nové plánovacie obdobie po roku 2020.
V rozhovore pre Pravdu v polovici decembra minulého roka to diplomaticky naznačil európsky komisár pre poľnohospodárstvo Phil Hogan. Na otázku Pravdy, či dôjde k vyrovnaniu alebo len zníženiu rozdielov vo výške priemernej podpory medzi „starými“ a „novými“ členskými štátmi, povedal, že "pokiaľ ide o mieru rozdelenia podpory medzi členské štáty, Spoločná poľnohospodárska politika musí plniť svoju úlohu v dodržiavaní zásady – Rovnosť medzi jej členmi, rovnosť medzi veľkými či malými, na východe alebo na západe, severe či juhu“.
Hogan, ktorý v otázke rovnosti odcitoval predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera z jeho správy o stave únie v roku 2017, však hneď naznačil, ako sa veci budú mať.
"V zmysle týchto zásad by sa mali znížiť rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o podporu v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky. Hoci treba uznať, že naprieč EÚ existujú veľké rozdiely v relatívnych nákladoch na pracovnú silu a pôdu, ako aj v agronomickom potenciáli, všetci poľnohospodári v EÚ sa stretávajú s podobnými výzvami.“
Tento odkaz skrýva veľa nedopovedaného medzi riadkami.
Čo sa (ne)zmenilo
Ak sa pozrieme do tabuliek, ktoré zverejnila najnovšia Zelená správa o poľnohospodárstve analyzujúca rok 2016, potom zistíme, že slovenské poľnohospodárstvo dostáva v prepočte na hektár 245 eur, priemer krajín EÚ15 je 324 eur. Je to stále výrazný rozdiel v neprospech Slovenska oproti najsilnejším poľnohospodárskym producentom zo západnej časti EÚ.
OECD monitoruje poľnohospodárske politiky s cieľom zlepšiť výrobu a predovšetkým obchod s poľnohospodárskymi produktmi. Ten dlhodobo smeruje k odbúravaniu byrokratických prekážok a tiež stimulov v podobe dotácií. Cieľom je liberalizovať svetový obchod.
Lenže poľnohospodárstvo sa rozvíja v rôznych klimatických pásmach a v krajinách s rozdielnou ekonomickou úrovňou. A práve to vyvoláva problémy aj v EÚ. Tá sa usiluje o rovnosť a solidaritu, ale aj slovenská skúsenosť ukazuje, že napokon ide najmä o peniaze a postavenie farmárov na trhu. A niet väčšieho egoizmu, ako pri uplatňovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky.
Mnohí očakávali, že rok 1989 prinesie na Slovensku rýchle obnovenie rodinných fariem. Ako však konštatoval Václav Vojtěch v diskusii so slovenskými agrárnymi ekonómami, ponovembrové ekonomické reformy mali na poľnohospodárstvo drastický dosah. Vyústili aj do prudkého poklesu stád dobytka a ošípaných. Z devastácie mliečnych a mäsových fariem sa Slovensko nespamätalo doteraz.
Hoci sa odohrali nepredstaviteľné zmeny v štruktúre výroby – útek od stratovej živočíšnej výroby k produkcii obilnín a olejnín, nenastalo to hlavné, čo malo prísť. Zmena v štruktúre prevažujúcich družstiev v prospech individuálnych hospodárstiev, teda klasických rodinných fariem. Vojtěch konštatoval, že len 20 percent výroby je dnes v réžii individuálnych roľníkov, čo je málo oproti krajinám EÚ15. Ani transformácia odštartovaná v roku 1992 dodnes túto štruktúru nezmenila.
Sovietizácia slovenského poľnohospodárstva v podobe kolektivizácie vyprodukovala na Slovensku družstvá, ktorých sa po úpadku výroby zmocnili v nejednom prípade silní domáci či zahraniční investori. Slovensko, ale aj Česko, hoci s istými odchýlkami, rozvíja, ako povedal Václav Vojtěch, vo svete ojedinelý „manažérsky model poľnohospodárskych podnikov“. "Asi to historicky nemohlo dopadnúť inak. Nebol tu po 40 rokoch kolektívneho hospodárenia potenciál obnoviť rodinné farmy, chýbal predovšetkým ľudský potenciál,“ myslí si Vojtěch.
Bude to rozhodnutie aj Bratislavy
Aké bude ďalšie smerovanie slovenského poľnohospodárstva, ktorého financovanie je v dôsledku Spoločnej poľnohospodárskej politiky viac v rukách Bruselu ako Bratislavy, ukážu najbližšie roky. Veľké poľnohospodárske podniky, ktoré zabezpečujú vyše 80 percent poľnohospodárskej produkcie, sa obávajú predovšetkým stropovania priamych platieb.
Na otázku Pravdy, či je reálne, že budú zavedené najvyššie priame platby na príjemcu v rozmedzí od 60 000 do 100 000 eur, eurokomisár Hogan v spomínanom rozhovore povedal, že „existuje viacero možností, ktorými môžeme zabezpečiť spravodlivú a lepšie cielenú podporu príjmov poľnohospodárov“.
Zdôraznil, že sem "patrí napríklad povinné obmedzovanie platieb, ktoré zohľadňuje pracovnú silu, aby sa zabránilo negatívnemu vplyvu na zamestnanosť; zavedenie degresívnych platieb a väčšie zameranie na redistributívne platby.
„V konečnom dôsledku sú však všetky rozpočtové otázky týkajúce sa SPP vrátane pridelených prostriedkov jednotlivým členským štátom záležitosťou, ktorá sa má posudzovať v kontexte Viacročného finančného rámca, a rozhodnutie v náležitom čase prijmú hlavy štátov a predsedovia vlád EÚ,“ dodal Hogan.
Nebude to teda len čisto bruselské, ale aj bratislavské rozhodnutie. O slovo sa výrazne hlásia mladí farmári, tým stropovanie vyhovuje, ale na druhej strane veľké podniky, či už v podobe družstiev, alebo obchodných spoločností, sú reálnymi a stále kľúčovými hráčmi slovenskej poľnohospodárskej výroby. Treba starostlivo zvažovať, ako okrem iného aj dotačnou politikou prispieť k oživeniu poľnohospodárstva. Podpory významne rozhodnú o tom, akú podobu, charakter, ale aj výkonnosť slovenské poľnohospodárstvo nadobudne. Namiesto boja by na vidieku mal zvíťaziť konsenzus.