Pôda je slovenskou témou tém. V Európe sa len ťažko hľadá krajina s viac roztriešteným vlastníctvom k nej. Ani nie na pol hektára pripadá desať aj dvanásť vlastníkov, pozemky nie sú ucelené, ale rozkúskované na malé parcely. K tomu treba prirátať nevyriešené vlastnícke vzťahy v rodinách v dôsledku vlečúcich sa dedičských konaní. A v týchto vlastníckych podmienkach sa z prevažujúcich poľnohospodárskych družstiev a niekdajších štátnych majetkov, ktoré boli po revolúcii sprivatizované, začali formovať prvé súkromné hospodárstva samostatne hospodáriacich roľníkov.
Kto je aktívny farmár
Jeden z organizátorov protestov na východnom Slovensku František Oravec sa tri roky pretláča o pôdu s jednou slovenskou finančnou skupinou. Sám hospodári na ploche dvetisíc hektárov, zamestnáva do 40 ľudí, jeho súperi sú viacnásobne väčší. Je to spor veľkého s ešte väčším? Spor rodinného farmára alebo už majiteľa a manažéra farmy zamestnávajúceho ľudí ako hociktorý iný súkromný podnikateľ?
Je tu ďalší nespokojný farmár. Tiež Oravec, ale Miroslav z Hanisky pri Hornáde, ktorý gazduje na 25 hektároch, ale nevie sa dostať k 14 hektárom pôdy svojich predkov, lebo „za ním nestoja takí právnici, akých si môžu dovoliť veľkí investori v poľnohospodárstve“?
Minulý týždeň na konferencii k budúcej Spoločnej poľnohospodárskej politike v Nitre vystúpil mladý manažér spoločnosti Poľnohospodár Nové Zámky Marek Šimúnek, kde pracuje 110 podielnikov, a to v rastlinnej výrobe, ovocných sadoch, vo vinohradníctve aj na mliečnej farme. Položil otázku, ktorá dnes rezonuje na celom Slovensku: „Aké podniky vlastne chceme? Máme začínať od nuly a zakladať malé farmy? A s kým?“ Odvetil, že „rozum káže nie, ale nie hovorí aj pokiaľ ide o to, aby sa pôdy na Slovensku zmocnilo niekoľko obrovských spoločností“.
Vláda, opozícia, prezident
Poľnohospodárstvo sa stalo ostrou politickou témou. Zaoberá sa ňou vláda, na jej vlne sa vezie opozícia aj prezident Andrej Kiska.
Predseda vlády SR Peter Pellegrini (Smer) sa dohodol s ministerkou vnútra Denisou Sakovou, že bude zriadená špeciálna skupina na vyšetrovanie káuz farmárov. Skupina bude zložená z predstaviteľov Policajného zboru SR a Generálnej prokuratúry SR. „Skupina sa bude venovať všetkým otvoreným kauzám, ktoré sú dnes na stole a prezentovali ich nespokojní farmári,“ povedal pre TASR Pellegrini. Podľa jeho slov „bude skupina prechádzať prípad po prípade, pričom dozorovať bude všetko Generálna prokuratúra. Na záver budeme žiadať informácie, ako dopadla táto kontrola a ako dopadli jednotlivé prípady, o ktorých farmári informujú“, vysvetlil premiér.
Vecné riešenie problému nemá v rukách len prokuratúra, ale aj rezort pôdohospodárstva. Predseda vlády požiadal ministerku pôdohospodárstva Gabrielu Matečnú (nominantka SNS), aby „sa stretla len s farmármi, s reálnymi ľuďmi, ktorí na pôde podnikajú“. „Pretože vidím, že okolo týchto ľudí (farmárov) sa už ,tmolí a motá' veľmi veľa ľudí, ktorí s poľnohospodárstvom nemajú vôbec nič, zastupujú rôzne neziskové organizácie a sú z nejakého pohľadu v proteste ,zamontovaní' úplne inak…, ktorí nemajú s farmárčením vôbec nič. Na základe výsledkov ich rokovania potom ja zvážim svoj ďalší postup,“ dodal Pellegrini.
Slimačie pozemkové úpravy
Skutočným problémom poľnohospodárstva je roztrieštené vlastníctvo k pôde. Na Slovensku sa za tridsať rokov nepodarilo nastaviť regulárne rámce obchodu s pôdou. Krajina ako soľ potrebuje urobiť pozemkové úpravy, ktoré by posceľovali vo veľkých lánoch roztrúsené desiatky a stovky parceliek tisícok vlastníkov. Aká je však realita?
Na Slovensku je doteraz hotových 430 pozemkových úprav z celkových 3¤559 katastrálnych území. Ak by mali pokračovať pozemkové úpravy takýmto tempom, nervozita medzi farmármi, ale aj ostatným obyvateľstvom porastie. Podľa prepočtu rezortu pôdohospodárstva pozemkové úpravy pre zostávajúcich vyše 3¤100 katastrálnych území môžu stáť pri súčasných cenách zhruba 850 miliónov eur. Ak by sa aj našli potrebné finančné zdroje v štátnom rozpočte, skôr ako o 20 rokov ukončiť pozemkové úpravy na celom Slovensku za súčasných podmienok nie je možné. Ako reálne sa javí obdobie 30 rokov.
Čo však dovtedy? Bude sa krajina zmietať v protestoch farmárov, ktorí sa nevedia dostať k pôde, pravdaže, nielen preto, že pozemkové úpravy napredujú slimačím tempom? Život predsa nestojí a slovenské poľnohospodárstvo sa mení. Už to nie je monolit z družstiev a štátnych majetkov, aký sme mali v roku 1989, ale sú tu družstvá podielnikov, tiež družstvá pretransformované na akciové spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, ale aj rodinné farmy. A sú tu tiež veľké poľnohospodárske podniky so zahraničným kapitálom – dánskym, rakúskym, talianskym, nemeckým či českým, alebo kapitálom slovenských finančných či iných podnikateľských skupín.
Ak dnes chceme hovoriť o slovenskom poľnohospodárstve, potom musíme povedať, kto je kto v slovenskom poľnohospodárstve, aká je jeho rola v ňom. A opýtať sa tiež, prečo sa tak pomaly rodí vrstva rodinných fariem? Odpoveď na to, ako dnes vyzerá slovenské poľnohospodárstvo, treba hľadať v jeho povojnovej kolektivistickej minulosti. V družstvách založených viac nasilu ako dobrovoľne, ktoré však napokon priniesli krajine sebestačnosť, ale aj istý spôsob života na vidieku. Ak spontánne nevznikli rodinné hospodárstva, tak aj preto, že väčšina družstevníkov chcela pokračovať v obrodených družstvách. Garantovali im totiž slušnú životnú úroveň.
Realita je však trochu iná, poznačená divokými 90. rokmi, ale aj podmienkami, za akých sme vstúpili do Európskej únie. Bol to minister financií Ivan Mikloš, ktorý umožnil zahraničnému kapitálu, aby tu mohol skupovať krachujúce družstvá a dostať sa k pôde. Dodnes nie sú presné čísla, koľko pôdy je pod kontrolou zahraničných investorov. Je to 200-tisíc hektárov alebo viac? A koľko jej majú domáce investičné skupiny?