Spoločnosť dospieva v názore, že poctivým poľnohospodárom treba pomôcť, ale určite platí aj úslovie našich starých rodičov: Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.
Pred pár dňami na križovatke ciest, z ktorých jedna smerovala na Jaslovské Bohunice a druhá na Dechtice, spomaľovali šoféri. Nielen pre značku Stop, daj prednosť v jazde. Na kraji poľa videli opáleného štíhleho muža, ako rukami vytrháva z porastu cukrovej repy divý ovos. Pred ním bol pás buriny široký tri či štyri metre, za ním čisté repnisko. Pole čistil predseda družstva v Špačinciach Rudolf Nádaský. Na druhom konci poľa robila to isté rojnica vyše 20 družstevníkov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Špačinčanov na roľu vyhnalo počasie. Najprv bolo sucho, potom prišiel ľadovec. Chemická ochrana nezaúčinkovala, ako mala, a po ďalšej výdatnej búrke vzišla burina. Nezostalo nič iné, len použiť najúčinnejší herbicíd motykazín, teda obyčajnú motyku. V pondelok sa objavil na vrátnici družstva stručný oznam, de facto pracovný rozkaz: "V utorok 26. júna sa koná trhanie buriny v cukrovej repe. Účasť povinná, obed zabezpečený.“ Podpísaný predseda PD Špačince Rudolf Nádaský.
Mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadne opatrenia. Vidieť však dnes ľudí v 80-hektárovom láne ručne trhať burinu je nezvyčajné. Akoby sme sa vrátili takmer o polstoročie späť, keď repu ešte okopávala a jednotila celá dedina. Družstevníci v Špačinciach stáli pred voľbou, alebo sa zmieria s burinou a potom zoberú mizernú úrodu, alebo ohnúc svoje chrbty repu odburinia a dočkajú sa veľkého kusa cukru.
Čo všetko prezradí pole
Nevedno, koľkí, ocitnúc sa v tej istej situácii, by zareagovali rovnako ako Špačinčania. Družstvá a ich následnícke podniky totiž robia oproti roku 1989 často so štvrtinovými či ešte nižšími stavmi ľudí. Moderné technológie nahradili ľudskú prácu na poliach aj v maštaliach. Ale sú situácie, keď je človek nenahraditeľný a keď sa v kritickom okamihu ukáže, aká je vnútorná súdržnosť družstva a aký je jeho vodca. Lebo predseda družstva je stále ten, kto udáva tón, ale nesie aj najväčšiu zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Rudolf Nádaský vybočuje z radu slovenských päťdesiatnikov. Nie je to žiaden usadlý muž v rokoch s viac či menej vypuklým bruškom, ale chlapík s vyšportovanou postavou. Pravidelne cvičí, hýbe sa. Donútila ho k tomu dva razy operovaná chrbtica. Trhanie buriny zobral ako namáhavejšiu rozcvičku, ako výzvu, čo ešte dokáže 55-ročný muž. Pravdaže, Nádaský dobre vedel, že keď sa do repy postaví on ako predseda, nemôže protestovať žiaden družstevník. V repe bol aj ekonóm družstva Ladislav Slezák, má tri roky po šesťdesiatke, ale burinu trhal zarovno s mladšími družstevníkmi.
"Zobrali sme to ako rozptýlenie, trochu recesiu, povedali sme si veci, na ktoré inokedy v zhone dňa chýba čas, ale najmä sme na pole prišli preto, aby sa burina nevysemenila, aby sme v jeseni mali dobrú úrodu,“ zhodnotil akciu VB, teda vytrhávanie buriny ekonóm Ladislav Slezák. A potom akoby mimochodom dodal: "Podľa toho, ako vyzerá pole, si všetci, čo okolo neho prejdú, utvárajú mienku o družstve, o poľnohospodároch.“
Naozaj málokto je pod takou verejnou kontrolou ako poľnohospodári – do ich otvorenej fabriky vidí každý. Z repniska sa otvára pohľad na družstevnú farmu, ktorej dominuje sýtozelený vodojem. Obrovskú guľu so stovkami hektolitrov vody nesie štíhly stĺp, na ktorom sa vyníma do diaľky dobre čitateľný nápis PD Špačince. Ako maják dáva každému okoloidúcemu na známosť, kto tu suverénne spravuje priestor v širokom okruhu s rozlohou 1¤311 hektárov.
Dolu pod vodojemom sa rozprestiera hospodársky dvor družstva, ktorému kraľuje farma dobytka. Vo vzdušných pavilónoch spokojne prežúvajú stovky býkov, keď ide všetko, ako má, je tu dovedna takmer 1 700 zvierat. Skúste nájsť dnes na Slovensku družstvo, ktoré si trúfne na takýto intenzívny chov a ktoré má hustotu viac ako jedno zviera na hektár. Nevedno, či by sme ich neporátali na prstoch jednej ruky. Práve dobytok vysvetľuje, prečo sa s takou vervou pustili družstevníci do odburinenia repy.
A čo zasa ukáže farma
Cukrová repa je nielen relatívne dobrou trhovou plodinou, ale aj cenným zdrojom krmív. Predseda v rýchlosti zráta, že z cukrovaru dovezú po spracovaní repy na farmu 2 000 ton sladkých rezkov. Zabalia ich do bielych vakov, ktoré pripomínajú veľké bacuľaté periny, a potom celoročne sladkými rezkami spolu s kukuričnou silážou kŕmia býčky. Denne zvieratá priberú 1,30 kilogramu. V tej chvíli je jasné, prečo chceli mať družstevníci čisté repnisko. Je s ním spojená ich existencia, pretože býky držia ekonomiku družstva nad vodou.
Zreteľne sa to ukázalo vlani. Celú Trnavskú tabuľu zasiahlo roky nevídané sucho. Namiesto zvyčajných 600 až 650 milimetrov prírodných zrážok spadlo v roku 2017 len 405 litrov vody na štvorcový meter. Do leta, keď rastliny potrebujú najviac vody, takmer nepršalo. Úrody na zahraničných trhoch vysoko cenenej tvrdej pšenice, ktorá dáva v priemernom roku 7,5 až 8 ton zrna z hektára, klesli na polovicu. Kukurica bola sotva po kolená. Výpadok rastlinnej produkcie dosiahol 600-tisíc eur.
"Zachránila nás živočíšna výroba. O kvalitné hovädzie mäso je v celej Európe záujem, práve predaj výkrmových býčkov minimalizoval stratu na znesiteľnú úroveň. Aby všetko dobre fungovalo, potrebujeme dosť krmív, a repa je medzi nimi dôležitou položkou,“ lakonicky vysvetlil ekonomickú symbiózu rastlinnej a živočíšnej výroby Rudolf Nádaský.
Predseda, budeš smrdieť
Hneď za jedným z pavilónov, kde družstevníci chovajú býky, sa čnie hora maštaľného hnoja. Pri pohľade na ňu je jasné, prečo si tunajšie pôdy udržiavajú vysokú úrodnosť. Farma dodáva životnú silu pôde prostredníctvom vyzretej organickej hmoty a pole ju vracia v podobe vysokých úrod obilnín, repky, kukurice, lucerny, ďatelinotráv. "Hnoj nesmrdí, hnoj vonia,“ prehodí Rudolf Nádaský na margo odkazu, ktorý mu zanechal jeho otec, gazda telom aj dušou, prvý ponovembrový predseda PD Špačince.
"Pamätám si, ako sa raz nebohý otec vrátil z Nitry, kde prevzal od ministra ocenenie za výborné výsledky v súťaži najlepších manažmentov. Šoférovi prikázal, aby ho odviezol rovno na farmu. Bol vo sviatočnom obleku, pod pazuchou mal zastrčený diplom a zamieril si to s ním rovno k družstevníkom do maštale. "Predseda, si čisto oblečený, budeš smrdieť,“ kričal po ňom šofér. Otec sa za ním otočil a odvetil mu: "Milko, a peniaze ti nesmrdia? Či nevidíš, aké bohatstvo je v tom hnoji pod zvieratami?“
V tejto príhode sa ukrýva krédo dobrého hospodára, ktorému nesmrdí nijaká robota. Otcov odkaz si osvojil syn a uplatňuje ho ako etický princíp, odkedy je predsedom aj Rudolf Nádaský mladší. Je to už trinásť rokov, čo úspešne pokračuje v otcových stopách.
Ako rozumieť heslám
Pôda je dnes horúcou farmárskou témou. Veľa sa hovorí o jej cene, o tom komu patrí, kto má na nej hospodáriť. Je to jasné, práve takí ľudia, ktorí si pôdu, rastliny a zvieratá vážia ako špačinskí družstevníci, poctivo obrábajú polia svojich starých rodičov. Rozumejú protestom východoslovenských poľnohospodárov a heslu Chceme svoju pôdu?
"Ak máte vlastnú či prenajatú pôdu a riadne na nej gazdujete, máte nárok na dotácie. Takže o pôdu ide predovšetkým, pretože podpory významne ovplyvňujú hospodársky výsledok každého hospodárstva. U nás na Trnavskej tabuli je podávanie žiadostí vecou precíznou. Musíme to urobiť presne na meter štvorcový, lebo hospodári sa tu intenzívne a každý si stráži pôdu ako oko v hlave,“ hovorí ekonóm Ladislav Slezák.
Rudolf Nádaský si myslí, že ľudí do ulíc vyhnalo zdĺhavé neriešenie ich problémov, to, že práca poľnohospodárov, plná rizík, je nedocenená, plná často nezmyselného papierovania. Aj Špačinčania by vedeli rozprávať o veterinárnych pečiatkach, ktoré bránia nákupu mladého výkrmového dobytka. Čo farmár, to iný príbeh.
"Keď čítam heslo Vráťte nám našu zem, vidím aj iný problém, a síce tisíce hektárov pôdy, ktoré vlastníci pôdy predali cudzincom či rôznym investičným skupinám. Slovensko o ňu prišlo dobrovoľným rozhodnutím majiteľov pozemkov. Iste, aj pri pôde ide o peniaze, o to, koľko je hodná. Národ si však musí uvedomiť, že ak predá zem pod vlastnými nohami, zostane chudobný a stane sa nájomníkom vo vlastnom dome. Nemohol by som pokojne spávať, keby som sa vzdal pôdy, najcennejšieho dedičstva po svojich rodičoch a starých rodičoch,“ povie Rudolf Nádaský a dodá, že je to aj preto, lebo mnohí ľudia stratili vzťah k pôde.
Do istej miery je to prirodzené. Ak ešte v roku 1989 pracovalo v poľnohospodárstve a jeho pridružených výrobách takmer 360-tisíc ľudí, dnes je to menej ako jedna šestina. Po pôvodných súkromných roľníkoch, ktorí "dobrovoľne nasilu“ založili v päťdesiatych rokoch JRD, zostali len dediči pôdy, ktorí žijú často v mestách, a ak zostali na vidieku, majú úplne iné profesie. Život a turbulentné zmeny, ktorými prešla krajina, ich vzdialili pôde, čo po generácie živila ich predkov.
Pre mnohých sa stala pôda iba univerzálnou zmenkou, ktorá sa dá vymeniť za slušnú sumu, najmä ak pozemky ľahnú pod diaľnicu, priemyselný park či satelitné vidiecke sídliská. Mnohí zo súčasníkov prestali cítiť vôňu dozrievajúceho obilia, v jeseni vôňu rozoranej zeme, naberajúcej silu k novej úrode. Už nemajú prečo chodiť do polí. Možno by vôňu matky zeme mnohí v sebe objavili, keby ich partnermi boli poctiví slovenskí hospodári, za ktorými je dobre obrobené pole a maštaľ plná dobytka a nie anonymní investori zmocňujúci sa družstiev.