Aby si krajina vydýchla, musí byť zelenšia, lepšie hospodáriť s vodou, mať živé poľnohospodárstvo. „Žijeme na území, ktoré napriek globálnemu otepleniu, má predpoklady odolať mu,“ hovorí v rozhovore pre Pravdu Pavol Nejedlík, predstaviteľ Slovenska vo Svetovej meteorologickej organizácii pre agrometeorológiu skúmajúci vzťah klímy a prostredia. Musíme však lepšie spravovať svoju krajinu, viac počúvať odporúčania vedcov, a najmä realizovať nedávno schválené adaptačné programy.
Adaptovali sme sa na horúčavy, ktoré nás trápia už druhé desaťročie?
Nie. Neboli sme na ne zvyknutí, ale privykáme si. Sociálno-produkčné systémy, kam radíme aj poľnohospodárstvo a hospodárenie s vodou, boli nastavené na podmienky, ktoré sa stabilizovali pred nástupom klimatickej zmeny. Toto ustálenie prebehlo v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa zvýšila a stabilizovala aj produkcia potravín využitím závlah, nových odrôd, bohatšej výživy rastlín. Celý produkčný systém, ktorý ľudia vytvorili, zodpovedal vtedajším parametrom počasia. Hospodárstvo, výroba potravín, služby, cestovný ruch, všetko, čo je súčasťou modernej spoločnosti, tvorí zložitý, komplexný, ale aj veľmi špecializovaný systém. Keď doň zvonka turbulentne zasiahne počasie, má veľké problémy adaptovať sa.
Ako reagujú na zmeny počasia ľudia, tvorcovia systému, ktorý im mal priniesť viac blahobytu a vyššiu kvalitu života?
Prebiehajúce klimatické zmeny, samozrejme, citeľne vplývajú na ľudský organizmus. Našťastie, zatiaľ zmeny nie sú až také dramatické, aby mohli významnejšie biologicky ohroziť človeka či samotnú produkciu potravín. Predsa také počasie, aké zažívame teraz, vládlo už pred sto rokmi na Balkáne alebo v Taliansku. Ľudia obývajúci Stredomorie či Čiernomorie sa na dané počasie dávnejšie adaptovali. Alebo zoberme si Rímsku ríšu – Egypt a Sicília boli obilnicami antického Ríma.
Boli, no už nie sú. Prečo?
No, odvtedy sa časy samozrejme zmenili, Egypt sa stal mimoriadne ľudnatou krajinou a neporovnateľne narástla výkonnosť talianskeho poľnohospodárstva. Na druhej strane, problém s potravinami, aj v dôsledku meniacej sa klímy, sa stáva čoraz vypuklejším. Všimnime si pás sucha, ktorý sa tiahne od Senegalu na západe Afriky až po Eritreu na východe. Štatisticky sa tam výskyt extrémnych prejavov sucha zhodoval s vojenskými konfliktami, v ktorých sa v skutočnosti bojovalo o vodu a potraviny. Naopak, pokoj vládne v tých oblastiach sveta, kde je nadbytok potravín.
Európa aj Slovensko plačú, že zoberú tohto roku nízku úrodu obilia…
…ale stále dostatočnú na to, aby ľuďom v tejto časti sveta zabezpečila vysoký potravinový štandard. Naša existencia nie je až tak vecou samotného počasia, ale dôležitá je naša interakcia, teda spôsob súžitia s vonkajším prostredím, v ktorom žijeme.
Foto: archív Pavla Nejedlíka
Reagujeme primerane na prebiehajúcu klimatickú zmenu?
Nie, pretože naše konanie ovplyvňuje biznis. Vznikajú situácie, keď napríklad Európska komisia dá dotácie na podporu produkcie vína, a potom sa s jej podporou z nadúrody vyrobí destilát, aby sa produkty vôbec uplatnili na trhu. Je to vec skôr politická. Brusel sa usiluje riadiť, teda regulovať poľnohospodárstvo spoločnou politikou.
V roku 2003 stála na troch základných pilieroch: ekonomicky orientovaná produkcia, integrácia systému s prírodným prostredím a trvalo udržateľný rozvoj. Práve prvý pilier agropolitiky, kladúci dôraz na trhovú orientáciu, spôsobuje, že dochádza k situáciám, keď sa potraviny ničia alebo sa deštruuje ich výroba v menej rozvinutých nových krajinách EÚ. V roku 2014 Brusel už síce akcentoval podporu najmä udržateľnému rozvoju, ale vidíme, že vnútorne politika EÚ ešte nie je dostatočne spravodlivá voči všetkým svojim členom. Slovenskí poľnohospodári majú stále nižšie dotácie, ako majú ich rakúski susedia.
Prejavuje sa rozdielnosť v podporách aj v schopnosti krajín reagovať na prebiehajúcu klimatickú zmenu?
Samozrejme. Ale bolo by zjednodušujúce viniť len Brusel či nevyspytateľné počasie. O tom, ako meniace sa klimatické pomery zvládame, rozhoduje celková spoločensko-ekonomická situácia. Na Slovensku sme napríklad v priebehu dvoch desaťročí nechali rozpadnúť závlahový systém, keď z 320-tisíc hektárov funguje len na zhruba 60 tisícoch hektárov. A to všetko počas akcelerujúceho globálneho oteplenia.
Čo treba urobiť, aby sme klimatického býka nechytali za chvost, ale za rohy?
Musíme sa rozumnejšie správať voči životnému prostrediu a k prebiehajúcej klimatickej zmene, potom sa ľahšie prispôsobíme meniacim sa podmienkam. Adaptácie sú nevyhnutné.
Na čo musíme prednostne reagovať?
Hovoríme o suchu, ale celoročne spadne zrážok zhruba toľko ako v minulosti. Problém je v tom, že sú, ako to vidno aj tohto roku, nerovnomerne rozložené. Spadnú vo veľkých objemoch za pár hodín a bez úžitku odtečú z pôdy, navyše narobia škody. Ak sa nechceme dočkať rapídneho zhoršenia kvality života, dramatických výkyvov vo výrobe potravín, musíme vodu zadržiavať v krajine, lepšie s ňou hospodáriť.
To je stará pesnička. Čo sa konkrétne robí, aby voda zo slovenskej strechy neušla do európskych morí?
Vláda prijala plány ako nebezpečnej situácii čeliť. Jedným z nich je inovovaná adaptačná stratégia na klimatickú zmenu z roku 2014, ktorá bola schválená tohto roku v marci. Máme aj plán manažmentu sucha. Dôležité je, aby sa tieto plány realizovali, potom budú hroziace riziká zvládnuteľné. Netvrdím, že extrémy, ktoré prichádzajú, budú plne eliminované. Ale negatívne dôsledky môžu byť výrazne nižšie, ak sa na ne pripravíme. Samozrejme, do všetkého vstupuje ekonomika.
Po dvoch rokoch odkladov sa môžu poľnohospodári prihlásiť o 22 miliónov dotačných eur na oživenie závlah. Nebude to stačiť ani na celú výmeru, ani na všetky plodiny.
Môžeme sa spýtať aj inak, čo robili doteraz ministri, ale aj aký bol tlak farmárov na kompetentných, keď sa spamätúvame až teraz? Poľnohospodárom nezostáva nič iné, len si zrátať, čo im pri zavlažovaní ekonomicky vyjde lepšie. Zlá situácia je v celej Európe. Extrémne sucho teraz postihlo Bielorusko, Litvu, juhovýchod Ukrajiny, západné Poľsko, časť Nemecka či Dánsko. Inak v prímorskom Dánsku dosahujú hektárové úrody pšenice aj desať ton, čo je raz toľko, ako na Slovensku.
Napovedá rozsah sucha, že klimatická zmena mení zrážkové a teplotné pomery na celom kontinente?
Hovorí to najmä o tom, že extrémom sa nevyhneme. Zoberme si ostrov Gottland, ktorý leží v Baltickom mori na juh od švédskeho Štokholmu, a je tam mimoriadne sucho, práve tak, ako v obvykle daždivom a chladnejšom Anglicku či Írsku, alebo v Škandinávii. Pri takom veľkom plošnom výskyte nedokážu úplne eliminovať sucho ani závlahy.
Ako reagovať na nový klimatický poriadok?
Spomínal som lepšiu interakciu s prostredím, ktoré obývame. Pestovatelia môžu napríklad lepšou agrotechnikou zadržať v pôde viac vlahy, rozšíriť pestovanie odrôd, ktoré lepšie znášajú sucho. Tých možností je veľa.
Nie sú poľnohospodári vo vleku nadnárodných osivárskych spoločností, ktoré pretláčajú na Slovensku odrody, čo sa nehodia do vnútrozemských podmienok?
Moderné poľnohospodárstvo stojí okrem iného aj na dobrých informáciách a poradenstve. Dôležitý je agrometeorologický servis, ktorý poskytuje SHMÚ, prehľad o odrodách dáva zasa Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky. No existuje aj privátne poradenstvo. Keď si farmári kúpia osivá, hnojivá, firmy im poskytujú zadarmo aj meteorologické poradenstvo.
Nevyvoláva biznis nezdravé závislosti?
Nuž, spoločnosti zásobujúce farmárov sú normálne ekonomicky založené podniky. Ide im o predaj, aby mali zisk, aby neskrachovali. Určite nejde o nekalú činnosť. Potrebujú predať, ale nie vždy to najlepšie, čo majú, ale najmä to, čo majú.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jedným z poznatkov tohtoročnej žatvy je orientovať sa viac na skoré odrody pšenice a dávať viac miesta domácim odrodám, ktoré sú lepšie prispôsobené vnútrozemským podmienkam.
Ak sa vyskytuje sucho na jar, keď máte už zasiate skoré odrody, čelíte suchu lepšie. Tohto roku sa sucho začalo mierne prejavovať koncom apríla, potom udrelo v priebehu mája a niekde pretrvávalo až cez polovicu júna. Skoré odrody obilnín odolali suchu lepšie, do istej miery ho, obrazne povedané, predbehli. To je však parketa šľachtiteľov. Chcel by som poukázať na iný výrazný prejav klimatickej zmeny. Sú ním teplé zimy.
Čo prinášajú?
V posledných rokoch sa v nížinách, ale aj na podhoriach sneh v zime vyskytuje sporadicky. Väčšina zrážok prichádza až do nadmorskej výšky 450 – 500 metrov v tekutej forme. Dažďová voda potom odtečie, neudrží sa a nevsiakne do pôdy. Z minulosti sme boli zvyknutí na zásoby vody v podobe snehu, teraz sú minimálne. Pomery v krajine sa zmenili. Na Východoslovenskej nížine, ak nebola zmeliorovaná, boli na jar každý rok záplavy. Odvodnenie vytápaným dedinám na nížine pomohlo. Ale všeobecne máme čoraz menej zimnej vlahy, pretože nám chýba sneh.
Česi hovoria, že im vysychá krajina a chcú stavať priehrady, aby zadržali a využili vodu v krajine. Ako reaguje Slovensko? Prerozdeľujeme dobre verejné zdroje na životne dôležité potreby?
Ako vedec vravím, že by sme mali viac investovať do prostredia, v ktorom žijeme, lebo rozhoduje o kvalite a vôbec budúcnosti života. Stále ho však podceňujeme. Niekedy sa zbadáme, až keď nám to niekto povie z mosta do prosta. Nedávno som si na Morave pri vstupe na turistický chodník prečítal upozornenie: Správajte sa ako zvieratá.
Ako ste si ho rozšifrovali?
Jednoducho, ľudia sa musia voči prírode správať prirodzene. Zvieratá na rozdiel od človeka nedokážu aktívne budovať prírodné prostredie, reagujú na situáciu a správajú sa adekvátne. Potrebujú potravu, vodu. Napijú sa z prameňa či rieky len toľko, koľko potrebujú, my toky zregulujeme, vodu odvedieme niekedy do nádrže a inokedy bez úžitku do mora. Pritom vodu čoraz viac potrebujeme udržať v krajine, ak chceme, aby zostala zelenou, naozaj živou.
Máme veľa výskumných ústavov, ako aj rôznych neziskových organizácií. Všetci zhruba hovoria to isté, ale zhodu nevedia nájsť. Odkiaľ podľa vás začať?
Celkove nielen na Slovensku sme v situácii, keď nedosiahneme zmenu len tým, že budeme robiť mierne aktivity, ako sú zelené zóny, zelené strechy, čo je samozrejme žiaduce. No sme v situácii, keď potrebujeme zachytiť niekoľko miliónov kubíkov vody, a tie nezadržia iba malé prehrádzky, potrebujeme na to aj veľké nádrže.
Tie však najmä ekológovia považujú za príliš radikálny zásah do beztak už silno industrializovanej krajiny.
Pozor, nehovorím o tom, že treba nádržami zabetónovať Slovensko. Musíme nájsť vyvážené riešenie. Ak máme toľko zrážok ako v minulosti, ale sú nerovnomernejšie rozdelené a chýbajú v čase, keď ich vegetácia potrebuje, potom musíme vodu z týchto zrážok niekde uskladniť. To je všetko. Ľudia sa radi nostalgicky vracajú do minulosti, ale kto si spomenie na jarné záplavy, ktoré pravidelne ničili krajinu v povodí riek? Pamätníci už takmer vymreli.
A čo tak vyčistiť už vybudované vodné nádrže, ktoré sú zanesené?
Tak urobme niečo pre to, aby zachytávali maximálny objem vody. Musíme však uvažovať aj nad tým, koľko vody ešte potrebujeme, pretože teraz ju strácame. Nemusíme postaviť obrovskú priehradu tam, kde potrebujeme len isté limitované množstvo vody. Ale ani nevrátime krajinu o sto rokov späť, to by sme museli úplne zmeniť spôsob života, čo sa sotva stane. Jazdime autami a stavajme priehrady. V rozumnej miere.
Pozrime sa na Bratislavu a jej okolie. Pribúdajú cesty, satelitné sídliská, domy s obrovskými betónovými plotmi. To všetko akumuluje teplo. Uvedomujeme si to vôbec?
Všímajme si viac, ako vyzerá prostredie, ktoré obývame. Betónové a nepriepustné plochy výrazne ovplyvňujú lokálnu klímu. Je to daň búrlivému rozvoju mesta, krajiny. Dlhodobé plány rozvoja by mali pamätať na veľké zelené zóny, no aj tie, ktoré sú, a nielen v Bratislave, miestami miznú. Potrebujeme budovať ekologicky vyvážený priestor, aby sa v mestách aj na dedinách dalo lepšie žiť. Keď máte v tieni v sade 32 alebo 34 stupňov, potom na autobusovej zastávke, ktorá je obohnaná betónovými a asfaltovými plochami, môže byť 65 stupňov. To nie je prázdne memento, ale objektívne zmerané.
Prežívame obrovské horúčavy, ktoré spoločnosti pripomínajú, že nastal čas zmeny. Uvedomujeme si, že je najvyšší čas konať?
Veľká časť spoločnosti si to uvedomuje. Nestačí však len to, aby sme robili živé, a nie betónové ploty. Dôležité je strategické plánovanie, a najmä realizácia plánov. Slovensko má druhý najväčší podiel obyvateľov v Európe, ktorí žijú v panelovej zástavbe. Ako títo zasiahnu aktívne do svojho životného prostredia? Ich možnosti sú obmedzené, dôležité je správnymi rozhodnutiami smerovať spoločnosť k vyváženému rozvoju v 21. storočí, ktorého možnosti limituje aj klimatická zmena.
Asi nestačí, že máme vypracované adaptačné stratégie?
To je len absolútny začiatok, musíme ich pretaviť do aplikačných a realizačných programov, ktoré musia byť veľmi konkrétne cielené. Nedá sa aplikovať to isté v Tatranskej Lomnici, a to isté v Podunajskej nížine v Žiharci. Hlavne ich však musíme začať uskutočňovať. Týka sa to rezortov pôdohospodárstva, zdravotníctva, vnútra, dopravy, samozrejme samospráv, nás všetkých.
Často sa rozhýbeme, až keď prídu katastrofálne živelné pohromy.
Máte pravdu. Spomeňme si na katastrofu z roku 1998 v Jarovniciach, kde prívalová vlna na riečke Svinka po silnej búrke zaplavila obec a vyžiadala si 47 obetí na životoch. Až po tejto katastrofe sa začal rozvíjať systém POVAPSYS, ktorý obsahuje monitoring povodní a ich prognózy. Dôležité je, aby ľudia, ktorí sedia na rozhodujúcich miestach – politici a vysokí štátni úradníci – vedeli rýchlo zareagovať a mali prehľad. Ten nie je zadarmo. Treba investovať aj do vedy a v tomto naozaj ťaháme za kratší koniec. Hlas ľudí, ktorí sa profesionálne zaoberajú klímou a jej dôsledkami, treba vypočuť oveľa skôr, ako je to doteraz zvykom.
Pavol Nejedlík (61)
Po absolvovaní Matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Bratislave, špecializácia meteorológia, pracoval v SHMÚ v Košiciach, kde sa venoval klimatológii a agrometeorológii. Niekoľko rokov pôsobil v Bruseli na sekretariáte Európskej komisie na realizácii programu COST (kooperácia vo vede a technológiách), bol generálnym riaditeľom SHMÚ Bratislava. Teraz pracuje v Ústave vied o Zemi SAV v Bratislave.