Spomienkou na pôvodnú podtatranskú či fatranskú krajinu sú obrazy Jána Hálu či Martina Benku alebo umelecké fotografie Karola Plicku. Jedna z najkrajších Plickových fotografií zobrazuje sušenie ľanu. Táto plodina takmer vymizla zo slovenských polí, nečudo, že fabrika na spracovanie ľanu Tatraľan v Kežmarku skrachovala.
Keď už sa zdalo, že pestovaniu ľanu odzvonilo, začali ho pod Tatrami pestovať družstevníci v Smrečanoch alebo na juhu Slovenska pri Senci farmár Zdenek Černay. Ľanové semeno sa dobre predáva, to po prvé, a po druhé, na severe, je plodinou, ktorá nechutí vysokej zveri. A ešte čosi sa pestovaním ľanu obnovilo: do krajiny sa vrátila jej pôvodná farebnosť. Polia pod Tatrami už nie sú v apríli len repkovožlté, ale začiatkom leta ľanovobelasé.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Iná flóra aj plemená
Ešte nikdy sa nemala vysoká raticová zver tak dobre ako v posledných dvoch – troch desaťročiach. O jej blahobyt sa postaralo oteplenie, ktoré umožnilo aj vo vyšších nadmorských výškach pestovať teplomilné plodiny. Patrí k nim aj na glycidy, teda cukry, bohatá kukurica, ktorá chutí nielen dobytku, ale aj jeleňom. Súčasne sa zvýšil dopyt zjednoteného európskeho trhu po repke olejnej. Rozhodnutie Bruselu pridávať výťažok z repky mero do nafty posunulo jej pestovanie až pod slovenské veľhory.
Nemalou mierou k explózii repky a kukurice prispela tiež transformácia slovenského poľnohospodárstva, ktorá vyústila do nevídanej redukcie živočíšnej výroby. Premaľovanie plodinovej mapy, ruka v ruke s ktorým išla aj zmena chovaných plemien dobytka a oviec či radikálne zníženie chovu ošípaných, neboli teda len reakciou na postupujúce oteplenie, ale aj na zmenené ekonomické prostredie
Keby sa dnes slávni maliari postavili k svojim plátnam, aby namaľovali podhorskú krajinu, zrejme by zostali zaskočení z obrazu, ktorý by sa im ponúkol. V podhorí Veľkej či Malej Fatry, Nízkych aj Vysokých Tatier sú len tu a tam stáda pôvodného alpského pinzgauského plemena či slovenského strakatého. Na prifaremných pasienkoch sa čoraz viac objavujú čierne alebo červené holštajnské kravy.
To pre ne dozrievajú v lete lány troj- až štvormetrovej kukurice. Porasty sú obohnané oplôtkami, čriedy vysokej a spolu s nimi diviaky ich však prekonávajú a robia obrovské škody chovateľom dobytka. Keď už sme pri dobytku, ten sa poväčšine z lúk a pasienkov presťahoval do maštalí. V nich je totiž výroba mlieka efektívnejšia, intenzívnejšia ako na pasienku.
Lenže je to klíma, prostredie okolo nás, ktoré núti poľnohospodárov, aby sa vrátili k chovateľským praktikám svojich predkov. V spoločnosti Agro-Racio Liptovský Mikuláš zaviedli tzv. nočné pasenie dobytka aj oviec. Počas rozhorúčených letných dní teplota dosahuje aj v Liptove vyše 30 stupňov Celzia. Zvieratá trpia ako ľudia, vyhľadávajú chládok, nemajú pomyslenie na pašu.
Tropické teplo kravy a ovce vyčerpáva, nečudo, že doja menej mlieka. Denne je to menej okolo 1,5 litra mlieka na jednu dojnicu. Pri 580 kravkách už ide o významný výpadok produkcie mlieka. Ale v Agro-Raciu pohli rozumom a pomohli sebe aj zvieratám – po siedmej večer vyženú kravy a rovnako ovce na pastvu a zvieratá sa s chuťou pasú a v nočnom chlade si dobre odpočinú. Pasienky sú obohnané elektrickými ohradníkmi. Na okolí sa síce potulujú medvede, ktoré, ako povedal konateľ Agro-Racia Štefan Janičina, klopú už pomaly na dvere ľudských príbytkov, ale keď je pastva dobre zorganizovaná, darí sa dravce držať na dištanc.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Núdza ukazuje, aký je kto hospodár
Predsedovi družstva v Smrečanoch Jánovi Janíčkovi v týchto dňoch zvoní mobil častejšie ako inokedy. Znovu a znovu sa volajúci pýtajú: "Nemáte na predaj seno, sladovnícky jačmeň?“ Ozývajú sa farmári v núdzi, a to nielen zo Slovenska, ale aj z Rakúska či zo severného Nemecka. Zlá situácia je Česku, kde už začali v niektorých podnikoch vybíjať dobytok. Tohtoročné sucho naprieč Európou prudko znížilo úrody obilia aj krmovín. Janíček ako správny patriot vraví, že prednosť majú slovenskí poľnohospodári.
"Nemcov zadotuje vláda jednou miliardou eur. Kto nám čo dá navyše? Musíme si pomáhať navzájom,“ povie muž, ktorý má bezmála polstoročnú prax v smrečianskom družstve.
Vernosť firme, aj tu kdesi treba vidieť základ úspechu liptovského poľnohospodárstva. "Lebo vo vernosti sa premieta dokonalá znalosť prostredia, ktoré obhospodarujem, a, samozrejme, aj ľudí, ktorých riadim.“ Tento výstižný Janíčkov postreh možno aplikovať aj na mnohých ďalších kapitánov liptovských poľnohospodárskych podnikov.
Družstvo v Smrečanoch má podobne ako Agro Racio na súčasné pomery až prepychovo veľkú živočíšnu výrobu. Hospodári v nadmorskej výške od 650 do 900 metrov nad morom a napriek suchu bude mať dosť obilnín aj krmovín. Úrody pšenice atakujú šesť ton priemerne z hektára, na to, že v troch jarných mesiacoch dostali len jednu tretinu obvyklých zrážok, je to dobrá úroda.
Smrečianska agronómka Anna Žembová má naporúdzi vysvetlenie: "Máme stále dosť maštaľného hnoja, aj preto naše pôdy lepšie hospodária s vlahou ako tam, kde chýba dobytok.“ Tohto roku v Smrečanoch otvorili novú farmu pre 350 dojníc, agronómka sa o prísun organických hnojív v budúcnosti nemusí obávať.
Stabilné úrody pšenice nepochybne súvisia s tým, že v Smrečanoch stále pestujú zemiaky, ktoré sú pre obilninu dobrou predplodinou. Lenže v Liptove sa švábky drží sa už len zopár poľnohospodárskych podnikov. Napríklad aj PD Liptovský Mikuláš, ktoré spolu so Smrečanmi patrí k jedným z posledných pestovateľov zemiakového sadiva.
Kto príde po generácii 50+
Ak človek hľadá súvislosti medzi dobrými výsledkami tria podnikov Agro Racio, PD Liptovský Mikuláš a PD Smrečany zistí, že ľudia, ktorí stoja na ich čele – Vladimír Poliak, Štefan Janičina, Pavol Mäsiar z Agro Racia, smrečiansky predseda Ján Janíček a liptovskomikulášsky Anton Sivák – patria ku generácii, ktorá lipla a lipne na pôde a zvieratách. Lipnúť v ich prípade znamená poctivo a premýšľavo gazdovať.
Už teraz cítiť na Slovensku veľký generačný problém, ktorý o pár rokov môže paralyzovať celé chlebové odvetvie, pretože priemerný vek ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve je 50+, celý rad podnikov vedú manažéri šesťdesiatnici. Ako potom čeliť novým klimatickým a ekonomickým výzvam?
Odpoveď na to dávajú v Agro Raciu, kde sa k manažérskemu veslu dostali vlastní odchovanci podniku tridsiatnici a štyridsiatnici. Do riadenia firmy prinášajú nielen vitalitu, energiu, ale aj nové videnie a riešenie problémov. Novým riaditeľom spoločnosti je Ľubomír Rakyta a živočíšnu výrobu, cez ktorú sa realizuje väčšina rastlinných produktov, manažuje Tomáš Močáry.
Tohto roku očakávajú v Agro Raciu zvýšenie výroby mlieka o osem percent, teda o 400-tisíc litrov. V podniku to dosiahli vysokou kvalitou krmív – produkčný mliečny potenciál senáží, siláže a sena tu dosahuje 17 až 24 litrov mlieka na kravu, to je vynikajúci základ. Ešte sa neskončila prvá dekáda augusta a v Agro Raciu mali pod strechou štyri kosby ďatelinotráv. To najlepšie hovorí o dobrej organizácii práce.
A všimnime si ešte jeden moment: tunajšie 2 500-kusové stádo oviec je najvýkonnejšie na Slovensku. Zošľachtená valaška dáva na bahnicu 159 litrov mlieka a slovenská dojná ovca 227 litrov. Dostatok krmív približuje chovateľov k tomu, aby dobre kŕmené ovečky dávali potomstvo rovnomerne po celý rok. Tým by mohli predávať bryndziarňam dosť ovčieho mlieka aj od augusta do marca, nielen od jari do konca leta. "Za zimné mlieko dosiahneme o polovicu vyššiu cenu, a to umožní viac investovať do technológií, ktoré pritiahnu mladých ľudí do poľnohospodárstva,“ hovorí Ľubomír Rakyta.
Na niektorých liptovských salašoch sa ešte dojí ručne ako v časoch Hálu, Benku či Plicku. Lenže ktorý mladý muž dnes podojí ručne 110 oviec? V Agro Raciu majú strojovú dojáreň, kde dvaja ošetrovatelia podoja 700 oviec. Pravda, dostať mládež na poľnohospodárske školy je umenie. Keď v roku 1990 nastupoval Ľubomír Rakyta do prvého ročníka strednej školy, patrila ešte medzi výberové. Dnes o ňu mladí nemajú záujem. Poľnohospodárstvo je v očiach verejnosti stále poznačené vidlami, gumákmi a špinavou prácou.
Možno preto rodičia majú strach poslať deti na školu s prívlastkom poľnohospodárska. Technika pritom míľovo napreduje a žiada si chytré hlavy. Nevedno či sa vôbec v jeseni otvorí v Liptovskom Mikuláši príslušný odbor. Vladimír Poliak, vyjadrujúc mienku ostatných poľnohospodárov, vraví, že ako soľ potrebujú traktoristov, ľudí do živočíšnej výroby, ale kvalifikovaných, nie pozbierancov z ulice.
Ľubomír Rakyta k tomu dodáva, že pokiaľ spoločnosť nezmení pohľad na poľnohospodárstvo, veci sa nepohnú z miesta. „Musíme rátať s tým, že hospodárenie na pôde sa bude odohrávať v čoraz extrémnejších podmienkach. A zvládneme ich len vtedy, ak do poľnohospodárstva prídu vzdelaní ľudia. Aby sme ich pritiahli, potrebujeme nový, atraktívnejší pohľad na odvetvie. Možno nového Karola Plicku a jeho výnimočnú kameru, ktorá predstaví poľnohospodárstvo ako atraktívnu pracovnú príležitosť v stále krásnom prírodnom prostredí,“ hovorí.