Rezeň ľuďom vonia, prasa smrdí

Kým sa potravina v Európskej únii dostane ku konečnému spotrebiteľovi, precestuje priemerne 1¤200 kilometrov, a kým doputuje na slovenský stôl bravčové mäso, zdolá po ceste zo Španielska vyše dvetisíc kilometrov. Obchodníci, ktorí sa teraz predbiehajú v dokazovaní, ako im záleží na predaji slovenských potravín, ponúknu španielske bravčové stehno po 3,39 a čerstvé slovenské po 4,69 eura. Príplatok 1,30 eura si zrejme účtujú za čerstvosť...

04.09.2018 06:00
prasiatko Foto:
Malé prasiatko z chovu družstva Agrospol Boľkovce.
debata (132)

Rastislav Slocík, predseda družstva Agrospol Boľkovce, je jeden z posledných chovateľov ošípaných na Slovensku. Patrí k mladému racionálne konajúcemu a nespokojnému prúdu poľnohospodárov, ktorý má rád každé tvrdenie podložené. Klikne do mobilu a ukáže fotografie dokumentujúce nepochopiteľnú cenovú politiku jedného z veľkých nadnárodných reťazcov.

Slovensko bolo ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia krajinou, kde sa jedlo len bravčové mäso pochádzajúce z domácich fariem. Celé tretie tisícročie sa však nesie v znamení neuveriteľného úpadku slovenského chovu ošípaných.

Od desiatich k piatim

Všimnime si, že ešte v roku 1990 sa chovalo 2,6 milióna zvierat a o necelých tridsať rokov neskôr sa počet zvierat zredukoval na čosi viac ako 600-tisíc kusov. Akoby sa krajinou prehnala pustošiaca vojna. V hre zostalo už len niekoľko desiatok aktívnych a skutočne profesionálnych domácich chovov.

Z hľadiska celkovej produkcie bravčoviny je dôležité, o aké stádo prasníc sa opierajú domáce chovy – tvorí ho 36-tisíc zvierat, polovica z nich však pripadá na farmy s dánskym kapitálom. Práve tieto farmy udávajú tón slovenskej výrobe ošípaných a možno aj preto sú tŕňom v oku niektorých slovenských poľnohospodárov. Pracujú systematicky, cieľavedome, sú to chovatelia pedanti.

Agrospol Boľkovce a neďaleký Agroris Rimavská Sobota patria k tým slovenským farmám, ktoré úspešne dobiehajú a vyrovnávajú sa dánskej konkurencii. Rastislav Slocík hovorí, že nie je hanba učiť sa od lepších. Videl na vlastné oči, ako chovajú ošípané Dáni v Dánsku aj na Slovensku a konštatuje: sú dobrí, veľmi dobrí. Spomenie posledný zážitok spojený s Dánmi, ktorí, mimochodom, nezatvárajú dvere pred svojou chovateľskou školou.

V máji tohto roku usporiadalo dánske veľvyslanectvo v Brne odborný seminár pre českých a slovenských chovateľov ošípaných. Slocíka tam ohúrila a inšpirovala dánska farmárka, ktorá vysvetľovala, akým spôsobom sa dopracovala k výsledkom, ktoré sú z kategórie chovateľských snov a nedosahujú ich ani dobrí dánski farmári. Chovateľský tím dánskej farmárky, stojaci na nájomnej zahraničnej pracovnej sile, odchoval priemerne od jednej prasnice 39,9 prasiatka za rok! Nikomu v posluchárni sa to nechcelo veriť, veď už výsledok blížiaci sa k 30 odstavčatám sa považuje za veľmi dobrý. Lenže na trhoch, ktorým dominujú nielen obrovské mäsokombináty, ale čoraz silnejšie nadnárodné obchodné reťazce, obstoja len efektívni chovatelia. Takí, ktorí odchovajú viac prasiatok, dosiahnu vyššie prírastky, majú nižšie náklady. Tento zápas v dvoch minulých desaťročiach Slovensko z rôznych dôvodov prehralo.

Entuziazmus najlepších fariem nestačí

Rastislav Slocík vraví, že návrat k toľko omieľanej sebestačnosti treba začať tým, že budeme chovať ošípané tak, ako to robia najlepší svetoví chovatelia, a nie tak, ako je zvykom na Slovensku. Nežijeme v bubline, ale sme súčasťou veľkého globálneho trhu, či sa to niekomu páči, alebo. Pravdaže, nestačí iba napodobniť skvelú dánsku farmárku, ktorej chovateľský tím mal každý chovateľský úkon presne naplánovaný a vykonával ho bezchybne, s veľkou dávkou predvídavosti a so srdcom.

Od toho, čo jeme, závisí aj obraz krajiny. Foto: SHUTTERSTOCK
traktor, krajina Od toho, čo jeme, závisí aj obraz krajiny.

Jednou z reakcií vlády na jarné protesty východoslovenských poľnohospodárov bol prísľub dlhodobej desaťročnej stratégie rozvoja poľnohospodárstva. Ak v ostatných rokoch Slovensko bez akejkoľvek pridanej hodnoty vyváža ročne vyše jedného milióna až pol druha milióna ton obilnín a kukurice, nebolo by rozumnejšie ako v nedávnej minulosti premeniť ich na mäso? Krajina by zamestnala vlastných ľudí, najmä by však mala čerstvé mäso, a nie ležiaky či inde nepredajné partie mäsa, a vôbec bravčovinu unavenú časom a dlhou púťou naprieč Európou.

Lenže to, aby sa poľnohospodári vrátili k výrobe bravčového mäsa, nebude vôbec jednoduché. Mnohí pochybujú, či je návrat vôbec možný a na akej báze. Domáca spracovateľská základňa sa takmer rozpadla, veľké mäsokombináty pracujú na zahraničnej surovine, najmä preto, lebo sa odstrihli od bitúnkov. Aj preto sa polovica zo slovenských jatočných ošípaných vyvezie na zabitie do Maďarska alebo do Poľska. Boľkovský Agrospol zásobuje ošípanými bitúnok Sorbel v Stročíne, ktorý patrí do top desiatky na Slovensku. Koľko by sme však potrebovali takýchto bitúnkov, aby sa karta obrátila?

Zatiaľ totiž žijeme viac z entuziazmu a tomu zodpovedá aj podiel čerstvej slovenskej bravčoviny. Je hlboko v menšine (zhruba štvrtina všetkej spotreby) oproti dovážanému bravčovému mäsu a ešte je aj nevedno prečo predražená.

Čo je chovateľský komfort

Tohto roku bol Rastislav Slocík v severnom Nemecku, kde videl, ako plánujú svoju budúcnosť nemeckí producenti ošípaných. Nemecké skúsenosti zhrnul do výstižného postrehu: "Nemeckí farmári žijú na rozdiel od nás v legislatívnom komforte.“ Slocík mal na mysli to, že nemecká vláda s veľkým predstihom definuje parametre chovu ošípaných na celé desaťročie. Na Slovensku sa neraz veci, najmä pokiaľ ide o požiadavky voči životnému prostrediu, menia z roka na rok.

Ani v Nemecku nie sú ľudia dvakrát nadšení, ak majú v blízkosti farmu. Na takýchto farmách začínajú inštalovať filtre vzduchu, ktorý prúdi smerom k ľudským obydliam. "Sú to obrovské investície, ale nemecký štát sa na nich spolupodieľa, lebo nechce dovoliť, aby jeho farmári stratili krok s konkurenciou,“ konštatuje Rastislav Slocík.

Predseda družstva Agrospol Rastislav Slocík. Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Rastislav Slocík Predseda družstva Agrospol Rastislav Slocík.

Slovensko potrebuje dlhodobú chovateľskú víziu. Ak sa aj vypracuje, bude s ňou uzrozumené vidiecke obyvateľstvo? Viacerí farmári sa pokúšali o rozšírenie fariem a narazili na odpor ľudí spisujúcich petície proti chovu hovädzieho dobytka aj ošípaných. Domáce mäso a mlieko áno, len nech farma nestojí v našej obci, tak v skutočnosti vníma nové pokolenie vidiečanov, hojne obohatené o prisťahovalcov z mesta, rozvoj fariem dobytka a ošípaných.

"Aj v tomto smere by sme mali mať pravidlá,“ pripomína Rastislav Slocík. "Ráta sa v územnom pláne obcí vôbec s tým, že sa tam bude rozvíjať živočíšna výroba alebo sú všetky farmy odsúdené na dožitie? Musíme povedať, kde a za akých podmienok rozvíjať chovy zvierat, mať jasno v tom, ako sa budú likvidovať exkrementy, to znamená, že chovateľ musí mať pôdu, kde hnoj či hnojovicu bezpečne zapraví na úžitok pôdy samej,“ vysvetľuje predseda družstva Agrospol.

V Boľkovciach nie je malá farma. Chovajú tu 1 100 prasníc a do roka vyprodukujú 29-tisíc odstavčiat. Polovicu z nich predajú a druhú polovicu vykŕmia pre slovenských mäsiarov. Odpady z farmy likvidujú prostredníctvom bioplynky. Hnojovicu a ostatné organické zvyšky premení bioplynová jednotka na tzv. digestát. Ide o kvalitné organické hnojivo, ktoré vylepšuje štruktúru pôdy. Napokon to, že v Boľkovciach dobre hospodária, ilustruje aj tohtoročná žatva – pšenica tu sypala priemerne po 6,5 tony, jačmeň ozimný dal 5,5 tony a repka výborné 4 tony z hektára.

Prídu, keď uvidia perspektívu

O budúcnosti fariem rozhodne vzťah mladých ľudí k poľnohospodár­stvu. Keď v roku 2009 vypísal Agrospol inzerát na post farmového zootechnika, prihlásilo sa 20 uchádzačov. O desaťročie neskôr bola už úplne iná situácia. O uvoľnený post sa zaujímali len dvaja záujemcovia. Keď sa medzi uchádzačmi objavila krehká blondínka Flóra Zsoldosová, v prvom okamihu si predseda družstva pomyslel, že dievča si pomýlilo adresu. Ale ukázalo sa, že ide o mladú poľnohospodársku inžinierku, ktorá sa na farme cíti ako ryba vo vode.

Časy, keď družstvá mohli rátať s tým, že stredné poľnohospodárske školy a univerzita v Nitre im plynule dodávali mladých odborníkov, sú však preč. V podnikoch musia pohnúť rozumom, ako získať mládež. Agrospol spolupracuje s odbornou poľnohospodárskou školou v Poltári a testuje viacero chlapcov. Hľadá ďalšieho do tímu inseminátorov, ktorí na farme hrajú mimoriadne dôležitú rolu. Od nich veľmi závisí, či sa budú prasiatka rodiť plynule, aby farma zasa plynule zásobovala vykŕmenými zvieratami mäsiarov.

Nedávno oslovili zo Strednej školy v Moldave nad Bodvou družstvo Agrospol, že majú na škole šikovného poslucháča odboru agromechatronik z obce Pinciná, ktorá je neďaleko Boľkoviec. Bol to dobrý tip. Chlapec využil prázdniny na brigádu. Pomohol pri silážovaní, nakrúcal si do mobilu, s akou technikou sa na družstve pracuje. Vzápätí na sociálnych sieťach propagoval družstvo aj seba. Tento nový druh komunikácie ukazuje poľnohospodárstvo bez príkras a pre mladých je argumentom, či sa do firmy oplatí prísť alebo nie. Agrospol s modernými strojmi, čistými dvormi je reprezentantom hospodárstva 21. storočia.

"So študentom Dominikom Gombalom sme podpísali zmluvu, dostal od nás 80-eurové mesačné štipendium. Dúfam, že sa k nám vráti a nezlomí mu srdce nejaká východniarska krásavica. Potrebujeme, aby moderné stroje riadili vzdelaní mladí ľudia. Myslím si, že je to investícia do budúcnosti družstva. A nebude zrejme posledná,“ povedal Rastislav Slocík.

Chov ošípaných a s ňou spätá výroba bravčového mäsa stojí na Slovensku pred hamletovskou otázkou: byť alebo nebyť. Vôbec celé poľnohospodárstvo sa dostalo na osudovú križovatku a potrebuje vedieť, čo ho čaká v najbližšom desaťročí. Kým európske rámce sa už viac-menej rysujú, to, aká je vlastná naša národná idea, nevieme. Možno len jedným sme si istí: bravčový rezeň ľuďom vonia a chutí, ale sviňa smrdí.

© Autorské práva vyhradené

132 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #slovenské potraviny #bravčové mäso