Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Je začiatok septembra, no stolové hrozno je drahé, kilogram sa predáva od 1,5 do 3 eur, pričom kvalita často nezodpovedá premrštenej cene. Krajina má pritom vyšľachtené vynikajúce stolové odrody, ktoré úspešne prešli štátnymi odrodovými skúškami. Zato nemá vinohradníkov, ktorí by sa špecializovali na pestovanie stolového hrozna a pravidelne ním vo väčších množstvách zásobovali aspoň regionálne trhy.
Celú plejádu odrôd, ktoré vyšľachtila známa slovenská šľachtiteľka Dorota Pospíšilová, poznajú fanúšikovia stolového hrozna skôr z jej knižného životného diela Ampelografia než z praxe. Možno ich objaviť v strekovských a rúbanských viniciach, kde klony budúcich odrôd Doroty Pospíšilovej prechádzali „výberovým konaním“ v réžii Ondreja Korpása, alebo v dolnoorešianskom vinohrade Karola Braniša, kde sa robili štátne odrodové skúšky.
V roku 2004 vysadil Karol Braniš na úpätí honu Špindrále niekoľko novošľachtencov. Boli medzi nimi Luna, Heliotrop, Rea, Bezsemenka či Premiér. Z každej sorty sa dostalo do vinohradu po 200 krov, ktoré za pol druha desaťročia zažili vo vinici všetky extrémy počasia – supermokrý rok 2010, jemu dosť podobný rok 2014, ale aj mrazivé zimy, vrátane dvoch nepríjemne chladných aprílov 2016 a 2017, i plejádu suchých a horúce liet, spomedzi ktorých sa vyníma tohtoročné s päťtýždňovou periódou extrémneho tepla a sucha.
Odrody skúšku nečasom, akú vie vymyslieť len príroda, vydržali a zakaždým Karola Braniša príjemne prekvapili. Aj tohto roku dali skvelú úrodu a keď ju uvidela Dorota Pospíšilová, pookriala na duchu. Odrody ktoré vznikli krížením rôznych odrôd svetového sortimentu – napríklad uzbeckých, bulharských či kalifornských, potvrdili jej predvídavosť.
Odrody pod zámkou
Nové odrody vynikajú krásnou stavbou strapcov, sfarbením bobúľ. Krivka strapca a samotnej bobule, napríklad pri odrode Rea je to kónický tvar strapca a vajcovitej bobule, okamžite pritiahnu oči. Isteže aj preto lebo šupka je zaodetá do nádhernej ružovozelenej róby. Strapce visia jeden pri druhom a vyzývavo špúlia zrelé bobule. Naozaj nerobí hanbu mytologickej bohyni úrody. Zvodná, plodná a chutná. Skutočná bohyňa.
Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová a samozrejme pestovateľ Karol Braniš, ktorý formuje nožnicami ker, sa postarali o dokonalú architektúru stolovej odrody i vinice samej. Radosť po nej chodiť, kochať sa najprv očami, nechať vzplanúť zmysly a potom labužnícky ochutnať prvú, druhú, tretiu bobuľu. Nie náhodou stojí hrozno na najvyššom stupni spomedzi všetkých druhov ovocia, nie náhodou sa stalo súčasťou poézie, prózy a trvalého vedeckého výskumu.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ten náš slovenský, ktorý reprezentujú Dorota Pospíšilová, Ondrej Korpás a jeho syn, takisto Ondrej, ale aj vynikajúci vinohradník Karol Braniš a ďalší náruživí pestovatelia, posunul kvalitu stolového hrozna na svetovú úroveň. Lenže čo z toho, keď hrozno je akoby pod zámkou a nevie sa dostať na väčšie plochy, aby obšťastnilo svojou chuťou a vôňou ľudí na celom Slovensku.
Vinohradníctvo v krajine prežíva zvláštne obdobie, aké nemá paralelu v celej histórii od čias Keltov, Rimanov a nemeckých kolonistov. Plochy rodiacich vinohradov zameraných na produkciu muštového hrozna klesajú a napriek tomu je umenie predať kvalitné hrozno. Trh čelí na jednej strane záplave lacného dovozového vína a súčasne krajinu zalievajú mušty či vína, ktoré, už to vrabce čvirikajú na streche, putujú do fliaš s etiketami slovenských odrôd. Môžeme v tejto situácii vôbec seriózne pomýšľať o tom, aby sme rozbehli domácu produkciu stolového hrozna?
Čo máme a čo nie
Karol Braniš vraví, že ak by sa kvalitné slovenské odrody mali dostať na pulty obchodov, potom by bolo treba cielene budovať vinice zamerané výlučne na produkciu stolového hrozna. Takéto vinohradníctvo by muselo mať výmeru okolo 50 hektárov a pestovať odrody priebežne dozrievajúce od augusta do konca októbra. Obchodné reťazce, ktoré dnes tvoria hlavný odbytový kanál pre všetky druhy potravín vrátane ovocia a zeleniny, potrebujú byť plynule zásobované, a to nie v malých množstvách.
Slovenské šľachtenie vyšľachtilo odrody, ktoré sú chutnejšie ako zahraničná konkurencia. Hrozno z juhoeurópskych viníc, nehovoriac už o juhoafrických či čilských, musí byť odtrhnuté predčasne, čo sa prejavuje na jeho chuti. Tento hendikep by domáce odrody nemali. Lenže kto sa dnes pustí do výsadby veľkých vinohradov so stolovými odrodami?
Možno skôr by boli priechodnejšie malé 5– až 10-hektárové vinice, ktoré by však museli predávať hrozno prostredníctvom veľkého združenia. No vytvoriť pri slovenskej náture dobre fungujúce odbytové družstvo je čertovsky ťažká vec. Po období kolektivizmu sa palica prehla na druhú stranu, kde každý verí viac sebe, ako združovaniu síl.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Navyše je tu jeden praktický problém, na ktorý upozorňuje Karol Braniš. Odrody síce reálne máme, ale chýbajú matečné vinohrady, ktoré by ich vedeli pripraviť v množstvách umožňujúcich komerčné výsadby. To by už muselo ísť o produkciu nie stoviek štepov, ale státisícov. Program sebestačnosti spred novembrovej revolúcie rátal aj s produkciou stolového hrozna. Napokon celá séria Pospíšilovej odrôd vznikla práve v tomto období. Dnes pokračuje v šľachtení tandem otec a syn Korpásovci.
Ale niet toho, kto by mal plán, ako už hotový mimoriadne kvalitný biologický materiál využiť.
Nerozprávať, konať
Realisticky naladená šľachtiteľka Dorota Pospíšilová, ktorá zažila na Slovensku koniec kapitalizmu, socializmus vo všetkých jeho podobách a potom opäť reštauráciu kapitalizmu, si myslí, že najskôr nájdu nové odrody využitie medzi drobnými pestovateľmi a záhradkármi. Ak by sa sprofesionalizovali, mohli by zásobovať regionálne trhy.
Šľachtiteľka podotýka, že stolový vinič, ak má priniesť efekt, si vyžaduje iný spôsob vedenia, aby strapce správne rástli a boli chránené pred slnečným úpalom. Treba nadobudnúť potrebnú pestovateľskú skúsenosť, vrátane zvládnutia balenia hrozna do debničiek určených na rýchlu distribúciu.
V tomto smere pestovanie stolového viniča na Slovensku nie je vlastne ani v etape, ktorú zvykneme označiť za plienkové obdobie. Hoci isté nádejné pokusy možno objaviť napríklad vo vinohrade Viliama Zsideka vo Svätom Petri, kde sa úspešne odskúšalo tzv. ypsilonové vedenie stolového hrozna.
Karol Braniš hovorí, že o probléme treba nahlas hovoriť a hľadať východiská. Slovenská politika – koaličná aj opozičná – rada veľa rozpráva o udržaní ľudí na vidieku, zamestnanosti, využívaní prírodného potenciálu. Stačí sa obzrieť po Slovensku, a poľahky identifikujeme, koľko vinohradov je spustnutých. K nim nedávno pribudli nové vinohradnícke obce. Na papieri máme tisícky hektárov, ale koľko reálne využívame a s akým efektom?
Prejedanie podstaty
Mrháme prírodným aj ľudským potenciálom a žijeme z podstaty, ktorú vytvorila generácia Doroty Pospíšilovej, Ondreja Korpása, Karola Braniša a stoviek ďalších talentovaných, ale predovšetkým poctivých vinohradníkov. Slovenské chotáre obsadzujú automobilky, do vinohradov medzi Bratislavou a Modrou sa dravo ťahajú vily. Akoby sme mali na očiach beľmo a neuvedomovali si, že míňame úžasný prírodný kapitál a nechávame ležať ladom kapitál ľudský.
Ak sa hovorí o nevyhnutnosti koncepcie rozvoja poľnohospodárstva aspoň na desaťročné obdobie, bolo by dobré zvážiť, akú rolu by v ňom mohla zohrať produkcia stolového hrozna. Ak vieme nachádzať milióny a milióny eur na investície do jedného druhu priemyslu, mali by sme vedieť akumulovať aj zdroje, ktoré podporia aj produkciu nadštandardne kvalitného ovocia vrátane stolového hrozna. Ešte stále je šanca vrátiť Slovensku podobu modernej kultivovanej krajiny, ktorá dá vidieku zmysluplnú prácu, plody ktorej budú ozdobou zdravého stola.