Prečo dediny strácajú sedliacky ráz

, 03.12.2018 13:00

Život na slovenskom vidieku sa navidomoči mení. Typické prídomové hospodárstva sú minulosťou. Trávniky zvíťazili nad pestovaním zeleniny, chovom prasiatok a hydiny. "Je to daň zmenám, ktorými prešlo nielen poľnohospodárstvo, ale celá spoločnosť,“ hovorí predseda PD Sokolce Peter Lelkes.

Predseda PD Sokolce Peter Lelkes.
Predseda PD Sokolce Peter Lelkes. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Celý život ste prežili v Sokolciach. Ako vyzerala dedina začiatkom osemdesiatych rokov, keď ste nastúpili na družstvo ako mladý poľnohospodársky inžinier?

Ráno sme sa zobúdzali na kikiríkanie kohútov. V každom dome chovali nie jednu, ale neraz aj viac ako štyri ošípané. Juh Slovenska bol povestný nielen pestovaním zeleniny pod fóliou, ale aj chovom prasníc. Pokoleniu mojich rodičov sa práca v záhrade a chlieve nepriečila, boli na ňu zvyknutí odmalička a okrem toho voňala grošom. Za príjmy zo zeleniny a z ošípaných si ľudia aj s výdatnou technickou pomocou družstiev vybudovali domy, nakúpili autá a pomáhali výslužkami dospelým deťom v mestách.

A ako vyzerajú Sokolce dnes?

Ako väčšina iných dedín. Kým v časoch mojej mladosti sa chovalo na družstevných farmách dovedna 20-tisíc ošípaných, rovnaké množstvo chovali družstevníci a ich príbuzní vo svojich dvoroch. Dnes predáme ľuďom v katastri nášho družstva 50 odstavčiat na klasický domáci chov končiaci sa zabíjačkou, ďalších 50 ľudí si príde kúpiť počas grilovacej sezóny 20– až 30-kilové prasiatka na párty. A potom je tu zhruba stovka ľudí, ktorá si kupuje na družstve vykŕmenú ošípanú počas zabíjačkovej sezóny. Už nechcú ošípané chovať doma, ale zostali im riady, kotlíky a robia si zabíjačku. Je to pohodlnejšie, čistejšie.

Čo je za zmenou životného štýlu na dedine?

Razantné ekonomické zmeny, ktoré zasiahli nielen poľnohospodárstvo, ale celú slovenskú ekonomiku. Tie v podstate z pôvodnej štruktúry hospodárstva nenechali kameň na kameni, čo sa nemohlo nepremietnuť do spôsobu života ľudí. V našom družstve pracovalo pred rokom 1990 dovedna 660 ľudí. Hospodárili sme na 4 200 hektároch pôdy. Dnes má družstevný chotár 7-tisíc hektárov, ale na jeho obrobenie stačí 200 ľudí. Vlastne menej, pretože celú jednu štvrtinu ľudí zamestnávame v iných podnikateľských činnostiach.

V akých?

Máme napríklad mlyn, kde melieme špaldovú pšenicu, z ktorej vyrábame sedem druhov múky. Predávame ju v troch družstevných obchodoch, kde je v ponuke aj naše krehké, šťavnaté bravčové mäso vyrobené z našich vlastných krmív. Naša stavebná skupina stavia a rekonštruuje všetko, čo potrebuje družstvo, a berie aj zákazky zvonka. Onedlho začneme vyrábať aj cestoviny.

S takou finalizáciou poľnohospodárskej výroby sa nemôže pochváliť hociktoré družstvo.

Niektorí však hovoria, že máme konzervatívnu štruktúru, lebo stále chováme dobytok, ošípané. Od nich bol iba krok k spracovaniu niektorých produktov na hotové výrobky a ich priamy predaj v našich obchodoch. Múkou zásobujeme malé pekárne od Komárna po Bratislavu. Oplatilo sa zachovať aj vlastnú stavebnú skupinu, stále je čo rekonštruovať či budovať niečo nové. Táto pestrá štruktúra síce vyžaduje pohnúť trochu viac rozumom, zato umožňuje udržať zamestnanosť na solídnej úrovni.

Ako sa predáva vaše bravčové mäso v konkurencii akciovej bravčoviny z dovozu?

Dobre, pretože je lepšie ako od konkurencie. Prišli na to nielen ľudia, ale vrátili sa k nám aj podnikové a školské jedálne. Náš rezeň na panvici neprská, je to poctivé bravčové mäso. Možno ako jedni z posledných v celej visegrádskej štvorke chováme plemeno hampshire. Zvieratá sa vyznačujú kvalitným mäsom a vysokou odolnosťou, čo minimalizuje veterinárnu starostlivosť. Chuť mäsa je daná chovom, krmivom, plemenom. Hampshira v Európe pomaly už nezoženiete, za čerstvou krvou treba ísť do Francúzska alebo až do Kanady. Dnes ľudia hľadajú pôvodnosť a pravú chuť. Uchovali sme ju, lebo máme radi to, čo robíme.

Prečo sa vzdala chovu ošípaných väčšina dedinčanov?

V Sokolciach to vlastne nie je také zlé ako v dedinách v blízkosti veľkých miest. Vysťahovali sa do nich bývalí vidiečania, ktorí však praktizujú mestský spôsob života. Ten si rýchlo osvojuje aj mladá generácia pôvodných vidiečanov. Okrem iného aj preto dediny stratili pôvodný sedliacky ráz. Ešte sa síce niekto nájde, kto si zasadí do záhrady pár ovocných stromov, dopestuje si vlastnú mrkvu, petržlen, rajčiny, ale takých je z roka na rok menej. A už len málokomu zíde na um chovať ošípanú.

Prečo?

Zrejme to vyplýva zo zmeny životného štýlu, ktorý sa podriaďuje pracovnému tempu, ale vyjadruje aj iné predstavy mladých ľudí o dobrom živote. Ľudia pohodlne nakúpia všetko v obchodných reťazcoch, supermarkety pokryli celú krajinu. Spotrebitelia postupne síce prichádzajú na to, že nie je všetko zlato, čo sa na regáloch reťazcov blyští, preto začínajú hľadať pôvodné naozaj chutné a čerstvé výrobky. To je voda na mlyn pre také podniky, ako sme my.

Poľnohospodárstvo starne. Viete získať ľudí do živočíšnej výroby?

Priemerný vek našich chovateľov ošípaných a dobytka je mierne nad 50 rokov. Pravdupovediac stále ťažšie nachádzame ľudí ochotných pracovať so zvieratami.

Prečo je to tak?

Lebo medzi rodičmi dnešných detí, ale aj medzi samými deťmi panuje predstava, že poľnohospodárstvo ponúka neatraktívne povolania. Lenže také kŕmenie zvierat je automatizované, teda na gombík. A to nehovorím o práci na traktoroch či kombajnoch. Ponúkame slušné zárobky, cez tisíc eur nezarobia mladí ľudia dnes ani na páse v automobilke. Naším hendikepom je však nevyhnutnosť pracovať v čase aj nečase, starať sa o zvieratá, či je piatok, alebo sviatok. Riešime to prácou na zmeny, lebo chápem, že mladí ľudia chcú ísť aj na diskotéku, do kina či divadla.

Ján Jonáš kedysi napísal román Jedenáste prikázanie. To znelo: Zemi tejto slúžiť budeš. Je súčasník ochotný slúžiť zemi, zvieratám?

To je naozaj problém. Hneď oproti družstvu máme základnú školu. Keď som bol školák, navštevovalo ju 650 detí, dnes 160. To veľa hovorí o zlom demografickom vývoji, rodí sa málo detí, čochvíľa nebude mať kto pracovať ani v čistých fabrikách, čo potom poľnohospodárstvo? Otvárame farmy, aby deti videli na vlastné oči zvieratá a prebudil sa v nich chovateľský, pestovateľský inštinkt. Lenže kým dobytok je vo výbehoch, tak prasiatka sú v maštaliach a zo zdravotno-bezpečnostných dôvodov nie je vhodné robiť tam exkurzie. Pravidelne preto vystavujeme naše plemenné zvieratá na výstave Agrokomplex. Verejnosť však netuší, že ošípané idú z výstavy do karantény a potom končia na tanieri. Vravím, že na výstave platíme komunikačnú daň, ale neprekáža nám, pretože vzťah detí so zvieraťom sa začína z prvého pohladenia.

Viete si predstaviť, ako bude vyzerať slovenský vidiek o desať – pätnásť rokov?

Nie som prognostik, ale jedno viem: Ak si chceme uchovať poľnohospodárstvo, starostlivosť oň nemôže byť len výlučnou vecou poľnohospodárov. Politici mu doteraz prejavovali podporu viac slovne ako vecne. Česko, Poľsko, Maďarsko, nehovoriac o Rakúsku majú prepracovaný systém rozvoja, kým Slovensko rieši veci nárazovo, ad hoc a s nedostatočnou podporou. Chýba dlhodobý koncept rozvoja s jasným finančným krytím. Teraz sa hľadajú prostriedky, ale spôsob, ako sa to má dosiahnuť, spoločnosť viac rozdeľuje, ako spája.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Potraviny #poľnohospodárstvo #Peter Lelkes
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku