VIDEO: Liberálna demokracia nabúrava tvár vidieku

, 27.01.2019 10:00

Život na Slovensku sa rýchlo mení. Krajina sa stala v rekordne krátkom čase automobilovou veľmocou. Ani štyri automobilky však nič nezmenili na tom, že Slovensko vzhľadom na charakter prevažujúceho vidieckeho osídlenia má stále prívlastok vidiecka krajina. Poľnohospodárstvo však už nie je motorom rozvoja vidieka.

VIDEO: Odkiaľ kam vlastne kráča vidiek? Pozrite si vo videu TV Pravda zábery z regiónov a rozhovor s architektom Michalom Šarafínom.

Kedysi jeden z najväčších zamestnávateľov ľudí na dedine už nie je tým, kto mieša karty v ekonomickom a sociálnom rozvoji obcí. Stačí jedno malé porovnanie – ešte v roku 1990, keď sa len rozbiehali veľké spoločenské a hospodárske zmeny, dávalo poľnohospodárstvo prácu takmer 360-tisíc ľuďom. Dnes poskytuje sotva 50-tisíc pracovných príležitostí.

Nečudo, že sa vidiečania vydali za prácou do miest, a to nielen slovenských, ale aj za hranice Slovenska. Na druhej strane badať aj opačný trend – nielen vyľudňovanie niektorých oblastí Slovenska, ale aj únik ľudí najmä z Bratislavy a veľkých krajských miest na vidiek. Niektoré vidiecke časti Slovenska sa vyprázdňujú, iné sa neprimerane zahusťujú.

Zreteľne to vidno predovšetkým na okolí Bratislavy, kde v obciach v okruhu okolo 30 až 40 kilometrov rastú ako huby po daždi nové satelitné sídliská. Obydlia, ktoré si novovidiečania vybudovali, sa však zreteľne líšia od výstavby z čias komunizmu. Naopak, periféria krajiny starne, zreteľne to vidno v pohraničí na severovýchode, ale aj juhu Slovenska – stovky dedín tu prichádzajú o mladú krv.

Iná dedina

Odkiaľ kam vlastne kráča vidiek? Architekt Michal Šarafín, ktorý sa roky zaoberá rozvojom a charakterom výstavby vidieckych sídel, odpovedá, že slovenský vidiek prežíva obdobie plné najrozličnejších konfrontácií a protirečení, v ktorých si neraz bolestne hľadá svoju budúcnosť.

Šarafín sa domnieva, že "poľnohospodárstvo už nie je odvetvím, ktoré predurčuje budúcnosť vidieka a dediny“. Netvrdí, že poľnohospodárstvo nepatrí na vidiek, bez hospodárenia na pôde by sa nedal udržať kultúrny ráz krajiny, ale "poľnohospodári budú nenápadnou zložkou dediny“. Ešte pred tridsiatimi rokmi do spôsobu života jednoznačne prehovárali poľnohospodárske družstvá. Boli silným a rešpektovaným hráčom, pretože boli jedným z kľúčových zamestnávateľov. O túto pozíciu už dávnejšie prišli. Poľnohospodárstvo sa na celkovej zamestnanosti podieľa už menej ako troma percentami.

Po reštitučnom zákone sa ľudia dostali k pôde. Nevrhli sa však masovo na zakladanie rodinných fariem, ale najlepšie zhodnotenie pôdy videli v jej premene na stavebné pozemky. Nie nájomné za poľnohospodárske využívanie pôdy, ale jej predaj na výstavbu domov či priemyselných parkov priniesol mnohým vidiečanom peniaze, ktoré im splnili ich túžby.

Čo sa však stalo? Intravilány obcí sa výrazne posunuli do polí a hospodárske dvory mnohých družstiev odrazu obkľúčili nové dedinské sídliská. Nenápadne sa začal rodiť konflikt medzi poľnohospodármi a tými, čo prišli hľadať na vidiek ničím nerušený život.

Všetci dnes hovoria o tom, že treba zvýšiť výrobu mäsa. Keď však príde na lámanie chleba, vybudovanie novej farmy odmietajú nielen v búrlivo sa rozvíjajúcich prímestských dedinách, ale aj hlboko vo vnútrozemí. Slovenské mäso našinec chce, ale zvieratá mu smrdia…

Pravda, toto je iba jedna stránka súčasného života na vidieku. Inou je, ako niektoré rozmáhajúce sa dediny vlastne vyzerajú. "Vznikli súbory stavieb, ktoré nemajú žiaden charakter, spoločného ducha spolupôsobenia. To, čo sa vybudovalo, je vlastne zoskupenie proti sebe stojacich domov uzatvorených samých do seba,“ opísal novú výstavbu, ktorá je typická predovšetkým pre satelity, architekt Michal Šarafín.

Ako sa rodí regula

Malé domy vedľa veľkých, jeden s plochou strechou, druhý so sedlovou, farebnosť striech kopíruje bohatú katalógovú ponuku. Ak niečo zjednocuje majiteľov nových domov, potom sú to vysoké betónové ploty, ktorými si chránia svoje súkromie. Niečo podobné sa ťažko hľadá v krajinách, v ktorých Slováci vidia svoje vzory. Nemci, Holanďania, Belgičania, celá Škandinávia otvárajú svoje priedomia do ulice, našinci ich žiarlivo uzatvárajú.

Podľa Šarafína je plotová posadnutosť reakciou na život v socializme. "Veľké ploty začali socializmom. Môžeme diskutovať, nakoľko boli priehľadné, ale pocit súkromia si človek chcel veľmi vybudovať, respektíve dať najavo, že potiaľto je to moje. To, že v súčasnosti sú okolo domov vysoké ploty, je dôsledok ľudského stavu slovenskej spoločnosti. Sú jednotlivci, ktorí si chránia svoje súkromie všetkými možnými spôsobmi a niet sily to uregulovať, povedať, že toto sa na dedine nesmie.“

To, čo sa na vidieku odohralo, dáva Šarafín do súvislostí s dobou, ktorú Slovensko prežíva. "Na dedinu prišla liberálna demokracia. Po istom čase, keď nemohol človek prejaviť svoj názor, ako domy majú vyzerať, ho naraz oslovila veľká možnosť, ako byť sám sebou a robiť si po svojom. Je to demokratické, ale súčasťou demokracie je aj uvedomenie si zodpovednosti za svoje konanie. Som optimista, že to prekonáme,“ myslí si Šarafín.

Ako? Šarafín vraví, že panuje zhoda v tom, že dedina má mať svoju vlastnú tvár. "Starostovia volajú po tom, aby niekto (štát) spravil regulatívy, ktoré budú silnejšie ako obecné. Príklady poznajú zo zahraničia. V Nemecku alebo Rakúsku je taký silný stavebný zákon, že nedáva šancu ani architektovi, ani stavebníkovi vyhnúť sa regulácii.“

Šarafín však pripomína jednu dôležitú skutočnosť. Obe krajiny dozreli k tomuto rozhodnutiu po istom čase dobrovoľne. Ak Rakúšania dnes dodržiavajú zákon, je to aj preto, lebo si uvedomujú, že je dobrý a správny, že nie je násilný a nie je proti nim.

Problémom je dozrievanie slovenskej spoločnosti. Šarafín vraví: "Keby sme teraz prijali takéto zákony, ľudia ich neprijmú pozitívne. Vysvetlili by si ich ako diktatúru štátu. Myslím si, že by sme mali byť trpezliví, nechať na samosprávy, aby viedli diskusiu s ľuďmi, že je v ich záujme mať peknú dedinu.“

Do mlyna nie po múku, ale na víno

Krátko po revolúcii sa zdalo, že slovenský vidiek by mohol chytiť druhý dych rozvojom vidieckeho turizmu. Nemeckí odborníci vraveli, že potrvá najmenej 25 rokov, kým sa tento špecifický druh cestovného ruchu ľudia naučia robiť. Vo vinohradníckej obci Doľany stavila na vínnu turistiku rodina Demovičovcov a Soósovcov. A darí sa im.

Doľany sú obec s tisíc obyvateľmi. Rok po novembrovej revolúcii miestne družstvo zamestnávalo takmer deväťdesiat ľudí, dnes je to desatina. Vinohrady družstvo vrátilo pôvodným vlastníkom alebo prenajalo a venuje sa len rastlinnej výrobe.

S originálnym nápadom, ako podnikať prišiel Ervín Demovič. V roku 2002 kúpil v obci starý štyristoročný mlyn, ktorý postupne s manželkou, dcérou a so zaťom zrekonštruovali. Dnes je mlyn dôvodom, prečo sa chodí do Dolian. Široko-ďaleko sa nenájde taký atraktívny vinársko-turistický cieľ.

Tomáš Soós, ktorý sa do rodiny Demovičovcov priženil, vraví, že ľudí na jednej strane láka mlyn s obrovským funkčným náhonovým kolesom a na druhej vína z mlyna. Rodinný podnik má vlastný 3,5-hektárový vinohrad a erbovým vínom je Veltlínske zelené, ktoré iste aj vďaka poctivej práci Demovičovcov a Soósovco, ľuďom opäť zachutilo.

Veľa Bratislavčanov chodí na víno do Burgenlandu, ani netušiac, že aj slovenskí vinári vedia ukázať niečo, čo sa hneď len tak nevidí. Doľanská vinohradnícka rodina sa blysla zmyslom pre citlivú rekonštrukciu mlyna, ktorý reprezentuje niekdajší spôsob života na dedine. Mlynársky dom premenili na atraktívnu reštauráciu. "Všetko, čo zarobíme, investujeme do zveľadenia nášho podniku. Je tu veľa práce, ale ľudia k nám chodia radi.“

Vínna turistika sa spája so zážitkom, nielen z vína, jedla, ale aj zo starobylej architektúry. Ako však podotýka architekt Michal Šarafín, dôležité je, aby takéto podnikanie vykročilo z jedného domu do celej obce a regiónu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vidiek #rozvoj vidieka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku