Čoraz viac prevažujú v ponuke výrobky z dovozu. Už ani najrýdzejšie slovenské potraviny nebývajú vyrobené zo slovenských surovín. Azda najlepšie aktuálne pomery vystihuje fakt, že 70 percent bryndze sa vyrába z dovážaného ovčieho mlieka.
Čoraz častejšie rezonuje vo verejnosti otázka, kam sa vlastne slovenské potravinové hospodárstvo dostalo. A sme ho schopní vôbec oživiť a dosiahnuť v budúcom desaťročí aspoň 60– až 70-percentnú mieru sebestačnosti v produktoch, v ktorých sme boli kedysi sebestační? Na XXXII. Valnom zhromaždení Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, ktorá zastupuje kľúčových producentov potravín, nikto nehýril optimizmom. Nemožno však hovoriť ani o tom, že by nálada klesla pod bod mrazu. Po dlhých rokoch sa totiž konečne objavujú náznaky systémových zmien pri financovaní odvetvia.
Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná sľubovala systémový prístup hneď po nástupe do funkcie v roku 2016. Krátko nato prepukla mliečna kríza a vláda núdzovo naliala do odvetvia 30 miliónov eur. Potom prišli dva mrazivé apríly, ktoré položili na lopatky ovocinárov, a opäť sa hľadali milióny z rôznych rezerv. Aby toho nebolo dosť, vypuklo na juhozápade krajiny v roku 2017 sucho, časť škôd z ktorého sa bude hradiť až tohto roku. Jedna záplata nasledovala za druhou.
Bolo to aj preto, lebo štátna pomoc v podobe prepracovaného systému pamätajúceho na rôzne havarijné situácie, ale aj na zlepšenie trhovej pozície výrobcov, sa z roka na rok scvrkávala. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo sa v hospodárskej politike štátu postupom rokov dostalo na perifériu.
Po vstupe Slovenska do Európskej únie vlády úplne minimalizovali národné príspevky do agroodvetvia, spoliehajúc sa na to, že jeho rozvoj prefinancuje Brusel z rozpočtu Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Podpory najmä v prvých rokoch boli minimálne, čo bol o. i. aj dôsledok toho, že naši vyjednávači nevedeli lepšie obhájiť potreby poľnohospodárstva. Pokiaľ ide o podpory z Bruselu, ani dnes nie je zďaleka všetko v poriadku.
Treba rovno povedať, že o zdroje, či už európske, alebo domáce, sa zvádza v Európskej únii neúprosný zápas, kde bohaté krajiny nemajú záujem financovať rast zdevastovanej výroby potravín v nových členských krajinách. Zaujímajú ich najmä východné trhy. To po prvé. A po druhé, ani doma nemá odvetvie na ružiach ustlané, pretože súperí o peniaze so zdravotníctvom, školstvom, s dopravou.
Lenže zdravie obyvateľstva závisí aj od zdravých potravín, dobré hospodárenie na pôde je vecou aj kvalitného školstva a rýchla doprava čerstvých potravín si žiada aj kvalitné cesty. Kvalitná výživa obyvateľstva sa ako veľká spoločenská a politická téma otvorila až vo chvíli, keď domáce potraviny začali ľuďom zreteľne chýbať.
Výrečne to ilustruje fakt, že saldo v obchode s agrokomoditami prekročilo hranicu mínus 1,6 miliardy eur. Nečudo, už roky dovážame to, čo sme si vedeli prv vyrobiť sami. Rad potravinových škandálov ukázal, že šlo neraz o výrobky druhej triedy, viaceré obsahovali nežiaduce rezíduá.
Drahé bolo zídenie z chodníka sebestačnosti. Až keď sa krajina začala dotýkať potravinového dna, našlo sa naostatok v štátnom rozpočte takmer 80 miliónov eur na to, aby sa začala podporovať špeciálna rastlinná výroba, teda produkcia ovocia, zeleniny a spolu a ňou aj výroba mlieka a mäsa. V najbližších troch rokoch dostanú poľnohospodári aj 30 miliónov eur na zelenú naftu.
Ak zvážime, že ešte pred dvoma rokmi bola tzv. štátna pomoc naplánovaná len v rozsahu jedného milióna eur, ide o prelom. Ten by však nemal zostať vecou dobrej vôle jednej vlády, ale mal by sa stať trvalou súčasťou hospodárskej politiky štátu.
Nie náhodou práve túto myšlienku zdôraznil predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho. Naozaj ide len o začiatok systémových opatrení, ktorým sa krajina, ak chce mať potravinovú bezpečnosť vo vlastných rukách, nevyhne. Realitou totiž je, že hoci Brusel desaťročia buduje Spoločnú poľnohospodársku politiku, jednotlivé členské štáty ju v podstate deformujú rôznymi národnými podporami.
Ako sa veci majú v európskom meradle ilustroval na valnom zhromaždení slovenských poľnohospodárov a potravinárov Zdeněk Jandejsek, prezident českej agrárnej komory, ktorý pripomenul, že miera kofinancovania výroby potravín na Slovensku dosahuje teraz 25 percent, v ČR 35 percent, ale v Holandsku a Nemecku 60 percent a v Rakúsku dokonca 100 percent!
Tu je okrem iného odpoveď aj na otázku, prečo Slováci míňajú na potraviny 18 percent, kým v starých členských krajinách len 12 percent. Rakúšania či Nemci zarábajú priemerne tri až takmer štyri razy viac ako Slováci, a tak ich potraviny logicky vyjdú lacnejšie ako našincov. K bohatším bruselským dotáciám pridávajú vyspelé krajiny svojim farmárom ešte peniaze z národných zdrojov, čím jednak zlacňujú potraviny aj svojim spotrebiteľom, ale ničia aj domácu produkciu v takých krajinách ako je Slovensko.
Nebyť vysokých podpôr vo Francúzsku či v Belgicku, nebolo by možné doviezť na Slovensko liter ovčieho mlieka po 80 či 85 centov.
Cesta k spravodlivej poľnohospodárskej politike je bolestná, tŕnistá a drahá. Ale už sme vari zistili, že bez dostatočne silnej a efektívnej domácej produkcie sa na pultoch objavujú potraviny, ktoré vôbec nie sú lacné a nemáme absolútnu istotu ani o ich pôvode a kvalite.