Premárnené potravinové príležitosti. Ide aj o krajinu, nielen o sebestačnosť

Kedy sa skončí éra úpadku slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva? Prinesie zmenu nové programovacie obdobie, ktoré by sa malo začať po roku 2021? Agropotravinárstvo sa stalo jednou z najväčších výziev Slovenska. Ide viac než len o vzkriesenie potravinovej sebestačnosti, ide o produktívnu, živú zelenú krajinu, poskytujúcu zdravý harmonický život všetkým vrstvám obyvateľstva.

27.06.2019 14:00
debata (4)

Hoci je Slovensko schopné uživiť o jeden milión obyvateľov viac, než ich má v súčasnosti, stratilo sebestačnosť v produktoch, ktoré si v nedávnej minulosti vyrábalo samo.

Ak chce využiť prirodzený a v mnohom jedinečný potenciál svojho územia, musí nastúpiť otvorená a poctivá diskusia o všetkých úskaliach hospodárenia na pôde. Jasné vytýčenie strategického plánu, účelné hospodárenie s miliardovými podporami z Bruselu a k tomu väčší, ale aj úprimnejší záujem národnej vlády o potravinové hospodárstvo. To by sa malo prejaviť aj v národných podporách. Nie v ich minimalizácii, ale raste. Kroky Pellegriniho vlády sú len začiatkom.

A ešte čosi významné prichodí dosiahnuť: nevraživosť medzi malými, strednými a veľkými poľnohospodármi musí vystriedať ústretovosť a spolupráca. Princíp dobre spravovanej občianskej spoločnosti je podmienkou dobrého fungovania poľnohospodárstva.

Taký je odkaz, ktorý vyslala konferencia a diskusia o strategickom pláne poľnohospodárstva pre nové programovacie obdobie v EÚ po roku 2021. Zorganizoval ju portál polnoinfo, na čele ktorého stojí predstaviteľ novej generácie slovenských poľnohospodárov Juraj Huba. Huba vyjadruje náladu o slovo sa hlásiacej mladej a strednej generácie poľnohospodárov a potravinárov, ktorá má dosť energie aj nápadov, ako veci zmeniť.

Regulovaná voľnosť

Aká bude vôbec budúca Spoločná poľnohospodárska politika, keď zatiaľ rozhádanej EÚ, ktorú opúšťa Veľká Británia a ide viac zbrojiť, chýba jednotný finančný rámec? Nehovoriac o tom, že ešte nezačal pracovať nový Európsky parlament ani Európska komisia. Prídu noví europolitici a s nimi nové predstavy. Európa je v očakávaní veľkých zmien, ale Slovensko nemôže čakať so založenými rukami.

Čas, ktorý poľnohospodárstvo prežíva, označil predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho za „koniec začiatku“. Vystihol podstatu veci. Len z čoho začať.

Slovensko chce dosiahnuť rovnoprávnosť v priamych platbách, nestačí mu eurokomisárom Philom Hoganom naznačených 82 percent v roku 2027. „Je to pre nás príliš málo ambiciózne,“ povedala ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná. „Chceme rýchlejšie vyrovnávanie,“ povedala na konferencii v Nitre.

Jednou z kľúčových podmienok je, aby nová spoločná poľnohospodárska politika prihliadala na potreby jednotlivých krajín. Pre Slovensko je veľmi dôležité, ako sa vyrieši stropovanie priamych platieb, doteraz hlavného prúdu podpôr. Matečná podčiarkla, aby, ak už nastane, bolo na báze dobrovoľnosti.

„Keby bolo povinné na úrovni 50-tisíc eur na farmu, postihlo by to až 65 percent poľnohospodárskych podnikov v SR a ešte väčšiu výmeru pôdy,“ uviedla Matečná s tým, že treba prihliadať na historický kontext, teda na to, že u nás prevažujú, ako vraví Západ, veľké farmy, čiže družstvá podielnikov, akciové spoločnosti a eseročky. Výmerami pripomínajú americké farmy alebo majetky veľkých britských landlordov. Sú zväčša úzko špecializované, majú profesionálnych manažérov a nepočetné tímy na obsluhu strojov na poliach, v dojárňach.

Sú to svojím spôsobom ultramoderné veľkopodniky, ktoré rodia nové vzťahy medzi pôvodnými zakladateľmi družstiev a ich potomkami, dnes už len vlastníkmi pôdy. Družstvá počas socializmu zmenili dedinu a priniesli do nej nový životný štýl, ich ovládnutie novým kapitálom a snaha vidiečanov žiť ako v meste spolu s príchodom tisícok ľudí z miest tento charakter čoraz viac mestského života na dedine len prehĺbili.

Slovenské a spolu s ním české poľnohospodárstvo úplne vybočuje zo západoeurópskeho či z poľského radu, ktorý stojí na rodinných farmách. Aj preto chce Brusel stropovanie. Je dosť pravdepodobné, že sa mu Slovensko neubráni. Lenže veľkovýrobný model porodený kolektivizáciou a pretransformovaný do súčasnej kapitalistickej podoby tlačiacej na výkon (v našej podobe neraz pohodlný výkon cez produkciu obilnín, ale na druhej strane aj supervýkonné mliečne farmy) okamžite nik nereštruktura­lizuje. V ústrety akej novej transformácii to vlastne kráčame? A aký môže byť modus vivendi?

Ak bude stropovanie dobrovoľné, teda v rukách národnej vlády, potom podľa ministerky Gabriely Matečnej „bude príležitosťou na to, aby sme z poľnohospodárstva vylúčili tých, ktorí si z neho urobili biznis model“. Bola to jasná narážka na tých agropodnikateľov, čo zhŕňali a zhŕňajú hektáre s jediným cieľom, získať maximum platieb bez adekvátne pestrej produkcie (nielen obilie, olejniny, ale aj zelenina, ovocie, víno) ktorú spoločnosť potrebuje ako soľ.

V otázke stropovania sa, samozrejme, všetci slovenskí poľnohospodári nezhodujú. Malí a mladí farmári, z hľadiska hrubej poľnohospodárskej produkcie tvoria stále okrajový prúd v slovenskom poľnohospodárstve, sú za nekompromisné stropovanie, pretože sa domnievajú, že by to prinieslo viac zdrojov práve menším podnikom. Milan Jurky zo Združenia mladých farmárov to povedal celkom jednoznačne.

Ale povedal aj niečo iné: „Nedeľme sa na veľkých a malých, ale na tých, čo chcú na pôde robiť poctivo, a na tých, čo špekulujú. Či je to veľký, alebo malý špekulant, stále je to špekulant.“ Parafrázoval tak Emila Machu, predsedu najväčšej samosprávnej organizácie. Správne, ale ani malí nemôžu byť len producentmi obilia a olejnín, veď osem z desiatich samostatne hospodáriacich roľníkov produkuje to, čo nimi kritizovaná veľkovýroba. Máme však príklady, ako rozvíjať moderne aj ovocinárstvo a zeleninárstvo, dokonca s fungujúcimi odbytovými združeniami, ktoré akceptovali obchodné reťazce. Je na čom aj na kom stavať.

Pestrejší viac než si myslíme

Kauzu stropovania vyrieši zrejme až odpoveď na otázku, kto je skutočným poľnohospodárom. Práve definícia ozajstného poľnohospodára – farmára totiž môže rozhodnúť o tom, kto bude poberateľom balíka priamych platieb.

Na Slovensku je síce takmer 20-tisíc poberateľov podpôr, ale gro produkcie zabezpečujú veľké poľnohospodárske podniky. Je či nie je poľnohospodárom manažér takéhoto podniku? A čo štáb ľudí okolo neho?

Aj rodinné farmy, ktoré vznikli na Slovensku, vyzerajú inak ako rakúske či nemecké. Často majiteľ farmy sa viac venuje manažovaniu podniku, ekonomiku farmy nerobí iba manželka, ako je to zvykom na Západe, ale profesionálne ekonómky, zamestnankyne far­my.

Idealizovaný rodinný farmár teda nesedí v kabíne traktora, obrábanie polí zabezpečujú zamestnanci, v sadoch a v maštaliach pracujú už prevažne sezónni pracovníci, čoraz viac Ukrajinci, Srbi a Rumuni. To hovorí niečo o celkovej, najmä však finančnej príťažlivosti poľnohospodárstva a tiež o našom vzťahu k nemu.

A je tu ešte jedna špecifická otázka a to, ako sa bude hľadieť na poľnohospodárske podniky so zahraničnou kapitálovou účasťou. Práve v nich vidno absolútnu deliacu čiaru medzi majiteľmi, manažérskou elitou a pracovnými tímami, ktoré orú, sejú, žnú či chovajú zvieratá. Mimochodom, Dáni či Nemci patria k lídrom v pestovaní aj chove zvierat na Slovensku.

Poľnohospodárstvo na Slovensku je bohatšie vlastnícky štruktúrované, ako sa na prvý pohľad zdá. Brusel však chce, aby peniaze dostávali predovšetkým tí, čo na pôde skutočne hospodária, a nie tí, čo stoja v pozadí vytvárania veľkých holdingov. V diskusii aj v rozhovoroch s poľnohospodármi na konferencii to povedal Dušan Chrenek, vedúci oddelenia generálneho riaditeľstva pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka Európskej komisie.

Je to bruselský socializmus v kapitalistickej praxi? Nie, Chrenek akcentoval udržanie zamestnanosti a osídlenia na vidieku a väčší dôraz na finalizáciu produkcie, pričom samozrejmosťou by malo byť vytváranie odbytových farmárskych organizácií.

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ sa mení a určite sa zmení aj slovenské poľnohospodárstvo. Dochádza totiž k prirodzenej generačnej výmene tak v družstvách, akciovkách a eseročkách, ako aj v rodinných podnikoch – farmách. Kým v rodinných hospodárstvach a spoločnostiach založených po roku 1990 dorastá generácia synov a dcér, tak vo veľkých podnikoch často stoja pred dilemou, kto prevezme štafetu.

Množia sa predaje družstiev, ktoré získavajú domáce finančné skupiny alebo zahraničný kapitál. A toto Brusel sleduje so znepokojením. Nemá v úmysle podporovať zväčšovanie podnikov do holdingov, ale chce, aby na pôde hospodárili a podnikali tí, čo sú k nej najbližšie. Tak si treba vykladať slová Dušana Chreneka.

Aký meč ukuť na gordický uzol

Ako riadiť a zvládnuť tieto živé procesy, ktoré režíruje politika a kapitál? Ako sa navzájom ovplyvňujú a komu slúžia? Vývoj nejde priamočiaro, ale ako vždy cikcakovito. V Európe aj na Slovensku. Sú však veci, ktoré sú v našich rukách. Napríklad tvorba tzv. strategického plánu. Ekonomický výskum rezortu už spracoval potrebné analýzy, teraz by sa mali posúdiť ex ante, teda nezávislými odborníkmi, a po ich stanovisku by malo nasledovať spracovanie strategického plánu. Dôležité bude, kto dostane toto zadanie. To v mnohom určí kvalitu i samotné smerovanie agrárnej politiky na Slovensku.

Podľa riaditeľa VÚ ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva Štefana Adama kráča Slovensko v ústrety mnohým neznámym. „Môže sa stať, že nové sedemročné programovacie obdobie sa začne s dvoj- ba až trojročným oneskorením,“ povedal Štefan Adam. Pripomenul tiež, že by sme sa nemali spoliehať len a len na zdroje z EÚ.

Nedávno Slovensko navštívila skupina z Európskej investičnej banky. Tá napríklad ponúka slovenským poľnohospodárom ročne 300 miliónov úverov na financovanie rozvojových programov. Tento doplnkový zdroj na rozvoj takých potrebných reštrukturali­začných investícií sa viaže na obdobie sedem rokov, čo je dovedna už balík 2,1 miliardy eur. A za to by sa dali obnoviť napríklad závlahy v produkčných oblastiach a investovať do množstva iných programov.

„Sú to úvery so splátkami na tridsať rokov, nemali by sme túto príležitosť prepásť,“ uviedol Adam.

Umožnilo by to po novom sa pozrieť na dotácie, ktoré prichádzajú z Bruselu, a tie rozdeliť zmysluplne s ohľadom na aktuálne potreby poľnohospodárstva a všetkých poctivo podnikajúcich hospodárov. Najmä si poriadne zvážiť, aké presuny sa urobia medzi prvým a druhým pilierom. Nejde len o peniaze pre poľnohospodárov, spolu s nimi ide o našu budúcnosť. Ide možno o poslednú možnosť zvratu.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #poľnohospodárstvo #Slovensko #krajina #sebestačnosť