Skalní v ofsajde. Melón zo slovenského juhu je rarita

, 07.08.2019 12:00
melóny, Ľudovít Kiss zo Želiezoviec
Ľudovít Kiss zo Želiezoviec a jeho melóny. Autor: ,

Melóny a dyne patria k letu rovnako ako zlaté lány obilia. Sú príjemnou sladkou ozdobou dovoleniek. Predávajú ich všade, ľudí k predajcom bezpečne dovedú jednotné pútače. Spúšťajúc sa dolu Donovalmi človeku napadne, že sa rodia aj vo Veľkej Fatre. Čerta starého, všetky sú z dovozu, z Maďarska alebo Grécka či Talianska. Ochutnať slovenský melón je vzácnosť.

Ľudovít Kiss zo Želiezoviec je jeden z posledných zeleninárov, ktorý na južnom Slovensku ešte pestuje dyne a melóny. Predáva ich rovno z farmy a v štyroch obchodoch. Zarodili mu bohato, hneď v tejto chvíli by vedel ponúknuť do ostatných obchodných sietí 7–8 kamiónov, ale po okolitých dedinách je v ponuke konkurencia z Maďarska. Jeden z plagátov láka ľudí na dvojjazyčnom juhu na Magyar pér. Kiss je hrdý Maďar z dolného Pohronia, ale keď ide o melóny, drží sa príslovia, kamarát nekamarát, z čerešne dole.

Lenže ako z nej dostať konkurenciu, je jedno či maďarskú, alebo hociktorú inú zahraničnú, keď prichádza na slovenský trh, a to nielen s melónmi, so zničujúcou cenovou ponukou.

Podnikaví a lepšie dotovaní maďarskí farmári...
Podnikaví a lepšie dotovaní maďarskí farmári vozia cez voľnú hranici zeleninu aj melóny slovenskej konkurencii rovno pod nos. Snímka je z Kalnej nad Hronom z predaja popri frekventovanej ceste Levice-Nitra. Prícestný predaj bol už dávnejšie zakázaný. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

„Moji konkurenti nie sú lepší pestovatelia, ich výhodou je, že sa v materských krajinách môžu oprieť o premyslený systém podpôr. Ten na Slovensku roky chýba, hoci každá vláda hovorí o reštruktura­lizácii poľnohospodárstva a podpore zeleninárstva a ovocinárstva. Vždy keď príde nová sezóna, však nanovo vyskakujú staré neduhy a ešte s väčšou razanciou ako rok predtým,“ zhŕňa svoju skúsenosť Kiss.

Silnejší kúpi všetko – aj pôdu

Kiss je vyučený mäsiar, ale po revolúcii sa v ňom rýchlo prebudili gazdovské gény. Jeho rodina mala v Hronskej Mikule gazdovstvo, ktorého súčasťou bolo aj zeleninárstvo. V priebehu posledných troch desaťročí vybudoval Kiss jednu z najväčších zeleninárskych fariem na juhu Slovenska, ale vo chvíli, keď zrelý šesťdesiatnik mal brať plody celoživotnej práce, rozkývali mu pôdu pod nohami zahraniční investori.

Tí ponúkli vlastníkom pozemkov, na ktorých Kiss pestoval zeleninu, tisícky eur za hektár. Tam, kde včera rástla paprika, uhorky, rajčiny, dyne, sa dnes rozpína kukurica. To je skutočná kráľovná polí južného Slovenska. Ošúchaný novinársky epiteton z čias socializmu nadobudol nový obsah, rozloha kukurice jej naozaj dodáva majestát kráľovnej chotárov. Kukurici sekunduje repka a slnečnica. Samozrejmosťou sú obilniny. Z južného Slovenska, kedysi plodinovo pestrej krajiny sa stalo monotónne územie.

Len tu a tam vidno ešte zeleninový ostrovček. Do tohto rezultovala transformácia družstiev, ktorých sa zmocňuje finančný kapitál. Ten ide priamočiaro k svojmu cieľu. Vysoká produktivita práce, ku ktorej vedie koncentrácia plodín a výkonných strojov, umožňuje rýchlo navracať investície. Podniky sa zbavili živočíšnej výroby, rozpadol sa potravinársky priemysel. Najproduktívnejšie územie exportuje obilie, kukuricu, repku. Poľnohospodárstvo nadobudlo supermodernú industriálnu podobu, ktorá ľudí, čo sa ako Kiss klasicky hrabú ešte v pôde, vytesnila na samý okraj.

Kiss v tomto prostredí prežil akoby zázrakom, existuje totiž ešte niečo, čo drží ľudí nad vodou, tvrdohlavosť, fanatizmus, že sa dá ísť aj inou cestou.

V Kissovom sklade je plno debničiek uhoriek nakladačiek, papriky, zemiakov, rajčín a, samozrejme, kontajnery po vrch naplnené jeho vášňou – dyňami a melónmi. V sklade aj na poliach pracuje veľa Rómov zo Šároviec. Dnes je zázrak dostať na polia mladú pracovnú silu, ale Kiss, ktorý pestuje zeleninu na 35 hektároch, dokáže dať v sezóne prácu 50 ľuďom. Lenže ešte nie tak dávno pestoval zeleninu na desať ráz väčšej výmere.

Pre mnohých je spôsob, ako vedie podnik Ľudovít Kiss, staromódny. Z moderných pomôcok používa akurát mobil. Pravda v pestovaní je to inak, tam má dokonalý prehľad o osivách, hnojivách, ochrane. Číta všetky odborné časopisy, sleduje poľnohospodárske programy v maďarskej televízii, ten jeden na slovenskom druhom kanáli mu nestačí. Porovnáva, ako sa žije maďarskému či poľskému roľníkovi a povie, že ten na Slovensku zostal na periférii záujmu veľkej bratislavskej politiky.

„Všeličo tam riešia, nech nám dajú porovnateľné podpory, ako majú Maďari a Poliaci, a to vrátane odvodov, tým nám najviac pomôžu,“ odkazuje Kiss politikom. Tí sa občas u neho zastavia, vypočujú, všetko, čo má na srdci a napokon aj tak všetko ide, ako išlo predtým.

Melóny Kissa škrú, pretože sú jeho koníčkom. Tento týždeň jeden z reťazcov urobil akciu a ponúkal kilogram červenej dyne po 27 centov. „Za toľko sa predsa nedajú dopestovať, s cenami robia harakiri, len preto, aby dostali ľudí do obchodov, kde im potom inú zeleninu alebo ovocie ponúknu drahšie,“ hneval sa pestovateľ.

Reťazce sú však realitou, mnohé už začínajú kooperovať s pestovateľmi. Kiss podotýka, že do pohárov si treba naliať čisté víno. Jedno je hovoriť o spolupráci a férových vzťahoch a druhé ich dodržiavať.

Čo vedia Maďari aj Poliaci

Ešte uprostred minulého desaťročia sa pestovali dyne na 400 hektároch a cukrové melóny dokonca na vyše 600 hektároch, pred siedmimi rokmi klesli plochy na 191 a 55 hektárov. A tohto roku je výmera sladkých plodov už len čosi okolo sto hektárov.

V časoch Československa južné Slovensko zásobovalo dyňami a melónmi celú federáciu. Opieralo sa o vlastné šľachtenie, ktorého základy položil Ľudovít Venény v Solaroch. Po ňom prevzal štafetu Ľudovít Rákoczi. Na malej žitnoostrovskej šľachtiteľskej stanici vyšľachtili celú plejádu odrôd. Stanica bola unikátna nielen tým, že tu vznikli prvé hybridy v zelenine – Lajko 2, Melko, ale ponúkla aj modernú agrotechniku, pestovanie melónov na čiernej fólii, čo urýchlilo dopestovanie plodov.

Melóny z dovozu boli vtedy raritou. Krajina si vystačila s tým, čo dopestovali družstvá a pridomoví producenti. „Štát nepustil na trh konkurenciu z „bratského“ Bulharska, prednejší boli domáci producenti,“ spomína Ladislav Boroš, ktorý bol predsedom družstva v Dubníku v okrese Nové Zámky. Pestovali tam melóny na ploche 200 až 300 hektárov a zásobovali nielen Slovensko, ale aj Prahu a ostatné české mestá.

Všetko sa zmenilo po revolúcii. Kým v Solaroch predtým ročne vyprodukovali 500 až 600 kilogramov osiva dýň, v priebehu desaťročia klesol dopyt na 5 až 10 kilogramov.

„Nemalo to nijaký zmysel robiť ďalej, produkovala sa čistá strata. Domácich producentov začala vytláčať zahraničná konkurencia z južnej Európy. Kým u nás sa sezóna začínala, tam končila a púšťali sem melóny doslova za babku,“ spomína šľachtiteľ Gyula Zalabai,“ ktorý v Solaroch vedie jedno z posledných šľachtiteľských centier. To sa však zameriava už výlučne na obilniny.

Slovenský zeleninársky výskum a šľachtenie, ktorého centrum bolo v Hurbanove, zanikli v roku 2008. „Ponúkli sme niektorým semenárskym pracoviskám odrody Ruber a Magnus, nechcelo sa im platiť licenčné poplatky, a tak skončili v génovej banke ako dôkaz slovenského šľachtiteľského umenia,“ spomína profesorka Magdaléna Valšíková, ktorá dnes prednáša na Katedre zeleninárstva SPU v Nitre.

Melóny z Hurbanova či zo Solár mali sladkú dužinu a tenkú šupku. Presne také spotrebiteľ miloval. Dyne z dovozu majú šupku hrubú. „Má to logiku, musia vydržať dlhý transport,“ vysvetľuje Gyula Zalabai.

Osviežujúci melónový džúsik

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Potraviny #poľnohospodárstvo #melón
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku