Kravička je živiteľka a nie ničiteľka

Kedy sa stal z človeka lovca poľnohospodár? V okamihu, keď skrotil divého tura a mlieko, ktoré dovtedy pili teľatá, začala piť chovateľova rodina.

19.08.2019 13:00
alexander pastorek, kravy, hospodárstvo, Foto: ,
Alexander Pastorek, predseda predstavenstva Agrocoop Imeľ, vedie jeden z najproduktívnejších chovov dojníc na Slovensku.
debata (7)

Na jedálnom lístku sa objavilo mäso už nie z uloveného, ale roľníkom odchovaného býčka. Odvtedy ubehli tisíce rokov a chov dobytka sa nevídane zdokonalil.

Do roka nadojí po nespočetné ľudské generácie šľachtená krava aj desaťtisíc litrov mlieka. Na Slovensku takáto vysokoproduktívna kravka dá mlieko, syry, jogurty a tvaroh pre 56 ľudí. Koľkí z nás to vedeli?

Pred pár dňami zverejnila OSN správu o extrémne sa zhoršujúcich životných podmienkach na Zemi. K otepľovaniu planéty, ktoré prináša roztápanie ľadovcov, zvyšovanie hladín oceánov, ale aj suchá a prívalové dažde, má podľa expertov OSN prispievať aj chov dobytka. Ten totiž produkuje škodlivý metán.

Lenže čo platí možno v planetárnej mierke, neplatí na Slovensku. V krajine medzi Dunajom a Tatrami v priebehu posledných 30 rokov preredli stáda dobytka viac než trojnásobne, pasienky a maštale spustli, sú celé dediny, kde už poľnohospodári vôbec nechovajú dobytok.

Slovensko nie je trojmiliónový Nový Zéland, ktorý na ploche 268-tisíc štvorcových kilometrov chová takmer 10 miliónov kráv. Malý ostrovný štát produkuje ničivé množstvo metánu a jeho export sušeného mlieka zanecháva na planéte obrovskú uhlíkovú stopu. Slovenské stádo dobytka sa scvrklo na 450-tisíc zvierat, kráv máme menej ako 130-tisíc. Náš „príspevok“ v produkcii nebezpečného metánu je zlomkový, ale uhlíková stopa vyplývajúca z dovozu potravín je značná. Vyrobíme si len jednu tretinu masla, ktorú spotrebujeme, len o čosi viac syrov.

A čo je ešte horšie, slovenským pôdam začína chýbať humus, organická zložka, tá, ktorá rozhoduje o zadržiavaní vody v pôde a o živote v nej. Slovensko nie je ani Holandsko, ani Dánsko, čo sú krajiny s extrémne rozvinutou živočíšnou výrobou, my ju, naopak, potrebujeme oživiť, pretože naše poľnohospodárstvo, ale aj spoločnosť sa od nej na hony vzdialili. Ako dosiahnuť obrat?

Ako si počína správca dedičstva

Pozrime sa do jedného poľnohospodárskeho podniku, v ktorom uchovali chov hovädzieho dobytka. Nezápasia tam s problémami, ktoré sa vypuklo prejavili počas tohtoročnej žatvy. Na rozhraní okresov Nové Zámky a Komárno leží chotár spoločnosti Agrocoop Imeľ. Sú tu skôr ľahké piesčité pôdy, a predsa tu tohto roku zobrali veľmi dobrú úrodu obilia – len ozimného jačmeňa sa im urodilo 7 ton priemerne na hektári, pšenice 5,5 tony. V porovnaní s hektárovými úrodami, ktoré dosiahli v okrese Komárno, to bolo o pol až celé dve tony viac. V Imeli totiž pravidelne hnoja pôdu vyzretým maštaľným hnojom, čo je na Slovensku už zriedkavosť.

Uhlík je prvok, o ktorom sa teraz veľmi hovorí. Treba ho podobne ako vodu maximálne udržať v pôde a nie z nej uvoľňovať. V jednom aj druhom prípade hrá dôležitú rolu dobytok, jeho optimálna hustota, teda početnosť stáda na plochu, ktorá prilieha k hospodárstvu, a, samozrejme, správny spôsob chovu. V Imeli pripadá na 1¤800 hektárov pôdy 1¤600 hláv dobytka. To znamená, že hektár pôdy tu uživí takmer jedno zviera, a to aj preto, lebo ročne stádo vyprodukuje 10-tisíc ton maštaľného hnoja.

Keď slovenskí turisti v lete prechádzajú cez Švajčiarsko alebo Rakúsko, udrie im do nosa zápach maštaľného hnoja, ktorý vyviezli na strniská tamojší farmári. Všetci to rešpektujú, farmy predsa patria neodmysliteľne ku krajine. Aj na Slovensku sa hnojilo "voňavou organikou“ vcelku intenzívne, a to až do chvíle, kým sa nezačalo vybíjanie stád v Európe nemajúce obdobu. V priebehu 30 rokov odišlo na bitúnky alebo sa do zahraničia vyviezli vysokoteľné jalovice v celkovom počte okolo 1,2 milióna kusov. Zostalo nám len zopár posledných enkláv dobytka. Jednou z nich je stádo, ktoré chovajú v Imeli.

O udržaní dobytka v podnikoch rozhodli v kritických okamihoch pevné nervy, láska k zvieratám a, pravdaže, uvedomenie si zodpovednosti manažérov a vlastníkov podnikov na jednej strane za zamestnanosť a na druhej za úrodnosť pôdy, za to, že sú len správcami historického dedičstva, ktoré raz odovzdajú svojim nasledovníkom.

Inžinier Alexander Pastorek stojí na čele imeľského Agrocoopu od roku 1992. Je to akciovka, ktorá vznikla z družstva a svojím názvom stále zdôrazňuje potrebu kooperácie (spolupráce) svojich podielnikov, dnes akcionárov. Rodičia poslali Pastoreka na učňovku, za vynikajúci prospech dostal vyznamenanie od ministra Jána Janovica, to ho povzbudilo k štúdiu. Zmaturoval a poďho na vysokú školu.

Keď ho tam vyprevádzal Menyhart Borsányi, predseda družstva v Imeli, odporúčal mu zootechniku, on si však vybral mechanizačnú fakultu. Napokon však život rozhodol inak. Z bývalého mechanizátora je dnes zanietený chovateľ dobytka, ktorý už vyše desať rokov stojí na čele Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka.

Kravy s veselými očami

Nie je to náhoda. V roku 2008 imeľské stádo dojníc ako prvé na Slovensku prekonalo v úžitkovosti hranicu 11 300 litrov a stalo sa v tej chvíli najproduktívnejším v celej krajine. O rok nato sa konal na Slovensku kongres Európskej federácie chovateľov mliečneho dobytka. Farmári z celej Európy chodili po slovenských chovoch, a keď uvideli ten v Imeli, jeden z nich utrúsil poznámku, ktorá sa Pastoreka dotkla. "No, pekná úžitkovosť, ale v pohľade kráv vidím smútok.“

Kde na Slovensku vidíme rozhadzovať po poli... Foto: Jozef Sedlák, Pravda
alexander pastorek, hnoj, hnojenie, Kde na Slovensku vidíme rozhadzovať po poli maštaľný hnoj ako v chotári Agrocoop Imeľ? Je to čoraz väčšia zriedkavosť.

Alexander Pastorek pochopil, čo mal farmár na mysli. Za vysokú výkonnosť platili zvieratá zdravím, predčasnými odchodmi z maštale na bitúnok. Čo s tým robiť, keď mliekarne a obchodné reťazce nekompromisne tlačili na efektívnosť produkcie, teda maximum mlieka za minimálne náklady. Krátko nato si prečítal článok amerických chovateľov, ktorí na mliečne vykorisťovanie zvierat odpovedali šľachtením – najproduktívnejšie holštajnské plemeno skrížili s odolnejšími typmi dobytka.

V Imeli sa vydali podobnou cestou. Holštajnky skrížili najprv so slovenským strakatým dobytkom a ich potomstvo následne so simentálskym plemenom. Stratili síce ročne tisíc litrov mlieka priemerne na kravu, ale dojnice ozdraveli, nemuseli ich toľko liečiť ako v minulosti. Ale čo je najdôležitejšie, stali sa efektívnejšími.

To potvrdili dve veci, na jednej strane si to všimla dedina a na druhej zbohatla kasa firmy. Ľudia povedali Alexandrovi Pastorekovi, že zápach hnoja nie je taký agresívny ako pred pár rokmi. A pokiaľ ide o ekonomiku, v európskych tabuľkách sa imeľský chov dobytka zaradil medzi tristo najproduktívnej­ších, keď na jednu pracovnú hodinu dosiahol produkciu 192 kilogramov mlieka. V top eurorebríčku bolo len desať slovenských mliečnych fariem vrátane tých, do ktorých vstúpil dánsky kapitál, a najlepšia bola imeľská.

Robot, eurá a srdce

Zdá sa, že v Imeli našli zlatú strednú cestu, sú ekonomicky efektívni a zároveň ohľaduplní aj voči zvieratám a, pravdaže, aj ľuďom a pôde. Lebo v poľnohospodárstve všetko so všetkým súvisí.

Ľudia si ráno so samozrejmosťou pochutia na jogurte, natrú chlieb maslom, dajú si naň plátok syra, ale kto sa zamýšľa, ako urobiť všetko tak, aby mliečne potraviny boli cenovo prístupné?

Obrázky ukazujú spotrebiteľom veselé kravy, ale v skutočnosti na farmách ide o eurá. Západné rodinné podniky robotizujú dojenie kráv, pretože podobne ako na Slovensku sa do maštalí ani deti farmárov nehrnú. Ibaže robot stále nedokáže človeka nahradiť. V Imeli teraz stavajú nový pavilón dojníc. Prídu doň kravky z maštalí ešte zo 60. rokov minulého storočia. Súčasne s tým treba zmodernizovať dojenie kráv. Alexander Pastorek sa nedávno spolu so synom vydali na skusy po holandských a nemeckých farmách. Zistili, že roboty sú naozaj produktívne. Farmár sedí za počítačom a sleduje, či sa prišli podojiť všetky kravy. Lenže sú to živé tvory a vždy sa nájdu dve-tri, ktoré zabudnú či nevedia nájsť dojiča automat.

"Chceme zvýšiť stádo kráv z 830 na 1¤000. Potrebovali by sme 12 robotov. Tie by nás vyšli na 1,5 milióna eur. Drahý špás a k tomu hľadajte nepodojené dojnice ako ihlu v kope sena. To nie je pre nás schodná cesta ako pre farmárov so stádami od 60 do 200 kráv, tam sa o ešte dá zvládnuť,“ hovorí o technickej stránke problému Alexander Pastorek.

Ten má však aj sociálny rozmer. Dojičky na imeľskej farme zarábajú medzi 1¤300 až 1¤400 eurami mesačne. „A čo bude s nami?“ pýtali sa ženy. Nemusia sa obávať o budúcnosť, v Imeli si vyhodnotili, že ľudia sú stále lepší ako roboty a napokon lacnejší, vnímavejší a ohľaduplnejší voči kravičkám. Nová dojáreň bude stáť pol milióna eur, oproti robotom je to úspora 700-tisíc eur a s ňou istota pracovných miest. Kto by bol povedal, že živočíšna výroba môže byť atraktívna? Je, ak ľuďom garantuje slušné zárobky a podniku celostný rozvoj.

Ešte v roku 2010 bol v poľnohospodár­skych podnikoch okresu Komárno podiel tržieb z rastlinnej a zo živočíšnej výroby na hospodárení 1¤:¤1, o necelé desaťročie sa zmenil. Príjmy za živočíšnu výrobu hlboko klesli, stáda dobytka a ošípaných sú až na výnimky zlikvidované. Zato v Imeli majú dve tretiny príjmov zo živočíšnej výroby a jednu z rastlinnej a k tomu zdravú úrodnú pôdu.

Keď nadíde čas, generácia Alexandra Pastoreka odovzdá štafetu v hospodárení na pôde nasledovníkom s čistým svedomím. Pôda tu bude živiť ľudí aj ďalej, pretože tu pamätali a pamätajú na to, že dobytok, ak sa chová, ako má, je neodmysliteľnou súčasťou trvale udržateľného života nielen v ich dedinke, ale na Zemi vôbec.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #hospodárstvo #kravy #udržateľný rozvoj