Kukučínov je malá dedina na dolnom Pohroní s ledva 600 obyvateľmi. Miestne družstvo bolo kedysi súčasťou zlúčeného JRD v Zbrojníkoch spolu so susedným družstvom z Vrbice. Chotár spoločného družstva mal pred rozdelením 3¤400 hektárov, dával prácu 580 ľuďom a chovali tam 3¤400 kusov hovädzieho dobytka a 400 prasníc. Po tridsiatich rokoch funguje len ako PD Kukučínov, kde stále chovajú dobytok aj ošípané.
Po rozdelení zbrojnícke družstvo skončilo ako mnoho iných v konkurze. Jeho administratívna budova sa nevyužíva a chátra. Zostala len pôda, ktorú si prenajala väčšia poľnohospodárska spoločnosť rozvíjajúca jednoduchú rastlinnú výrobu. Ak dnes hľadáme odpoveď na to, prečo krajina zostala bez zvierat, bolo by treba spoznať osud každého hospodárstva.
Slovensko v roku 1989 chovalo 1,650 milióna kusov hovädzieho dobytka. Po troch desaťročiach hľadania novej tváre slovenského poľnohospodárstva stádo dobytka zredlo na menej ako 450-tisíc kusov. Z bývalého zbrojníckeho chovu uchovali dobytok s uzavretým obratom stáda len v Kukučínove s počtom 550 zvierat, z toho je 220 dojníc s úžitkovosťou nad 10-tisíc litrov mlieka.
Tu je vysvetlenie, čo sa vlastne v stovkách družstiev odohralo – priam masový útek od stratovej živočíšnej výroby. Stratovej nielen kvôli tomu, že mliekarne a mäsopriemysel neplatili družstvám za dodané mlieko a jatočné zvieratá, pretože im zadržiavali peniaze obchodné siete. V mnohých družstvách stratili nervy a začali farmy zatvárať.
Kto je pravý sedliak
V Kukučínove mali šťastie v nešťastí. Väčšina živočíšnej výroby bola skoncentrovaná práve na ich hospodárskom dvore. Dobytok dával ľuďom prácu a po rozdelení družstva v roku 1990 sa bývalý ekonóm a teraz už predseda Zoltán Cibula nemienil vzdať dobytka. Držal sa starej roľníckej pravdy: sedliak, ktorý nechová kravu, nie je sedliak. Pravdaže, boli tu aj iné dôvody, nedávno postavené objekty, ich amortizácia a, samozrejme, pôda, ktorá potrebovala maštaľný hnoj.
Čas dal Cibulovi a jeho húževnatej náture za pravdu – dnes patrí kukučínovský chotár k tým úrodnejším na Slovensku. Ani jedna z obilnín nedala v tohtoročnej žatve družstvu menej ako šesť ton zrne z hektára, jedno či to bol jarný, alebo ozimný jačmeň či pšenica.
Cibulov kurz na udržanie dobytka sa ukázal ako veľmi prezieravý – úrodnosť pôd na celkom Slovensku podobne ako v Českej republike klesá. Je to dôsledok toho, že pôdy strácajú organickú zložku. Iste, tá sa dá zemi dodávať aj jednoduchšie – zaorávaním slamy, kukuričného kôrovia, ale niet nad poctivo vyzretý maštaľný hnoj.
Okrem toho dobytok je trvalou vstupenkou do chotára pre lucernu. Tohto roku sa Zoltán Cibula pochválil už v lete štyrmi kosbami lucerny, jej porasty má kukučínovské družstvo čisté, bez buriny. „Teliatka milujú prvotriedne seno, takže o lucernu sa poriadne staráme, nerastie v nej kapsička, burina, ktorá kazí vzhľad aj kvalitu porastu,“ povie akoby medzi rečou Zoltán Cibula.
Družstvo tiež pestuje cukrovú repu – tu je odpoveď na to, prečo sa darí v chotári sladovníckemu jačmeňu, jednoducho osevný postup, symbióza jednej plodiny s druhou sú tu samozrejmosťou. Cibula nie je z tých ekonómov, ktorí si nevidia ďalej od špičky nosa, keď posudzujú hodnotu živočíšnej výroby len príjmami za mlieko a mäso. „A kde sú, prosím, zarátané dlhodobé efekty z produkcie maštaľného hnoja a správneho osevného postupu, ktorý si vyžaduje práve chov zvierat?“ položí otázku Zoltán Cibula.
Na margo bioplyniek utrúsi poznámku, že on je poľnohospodársky inžinier. Kukuricu pestuje pre dobytok a nie pre bioplynku…
Daj pôde, čo potrebuje
Zoltán Cibula si poľnohospodárstvo zamiloval ešte ako chlapec. Leto čo leto pásol s rovesníkmi na strniskách kŕdeľ husí. Zbadal pásak s pluhom a už bol v ňom. Keď si traktorista odskočil na obed do dediny, dorastajúci chalan urobil od jednej úvrate k druhej dve-tri obrátky. Takto sa rodil vzťah mladíka, dnes zrelého 66-ročného muža stojaceho na čele dlhodobo prosperujúceho družstva, k pôde.
Na polici v jeho pracovni sú poukladané štósy denníkov o každom pracovnom dni, odkedy vedie kukučínovské družstvo. Je tam prehľad o zrážkach, teplotách, pracovných stretnutiach a rôznych rozhodnutiach.
Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov pestovali družstevníci aj uhorky nakladačky, papriku, rajčiny. Potom zatvorili v Zbrojníkoch výkupňu. Skúsili preto predávať zeleninu talianskemu odberateľovi, ten však hľadel iba na svoj prospech. Pestovať zeleninu „nemá to ďalej zmysel,“ hovorí jeden zo záznamov v denníku.
Sú tu aj iné, povedzme o tom, ako družstvo kúpilo v čase, keď iní už utekali od dobytka, 25 vysokoteľných jalovíc čistokrvných holštajniek z Nemecka z Osnabrücku. Dnes je to jedno z najproduktívnejších mliečnych stád na Slovensku. Býčky tu dokŕmia do váhy 550 kilogramov a v osemnástich mesiacoch predávajú. Jediné, čo Cibulu škrie, že slovenský obchodník ich všetky vyvezie mimo Slovenska. „Čo je v našej moci, to vieme ovplyvniť, ale prečo naše mäso končí v zahraničí?“
Mimochodom, aj v Zbrojníkoch bol mäsiarsky závod, krátko po roku 2000 zamestnával 400 ľudí, no už roky nefunguje. Cibula iba sucho skonštatuje, že „pre niektorých podnikateľov, jedno či v poľnohospodárstve alebo potravinárstve, sa v istom okamihu stane rozhodujúcim kritériom momentálny zisk, nemyslia jednoducho na zajtrajšok“.
„Sme iba správcami požičaného životného priestoru, základom ktorého je pôda. Na nej sa odohráva ľudský život, spolu so životom rastlín a zvierat. Sedliak stojí uprostred, musí dbať o harmóniu vzťahov, a to znamená v prvom rade poctivo sa starať o pôdu, dať jej všetko, čo potrebuje. Potom sa dočká odmeny,“ vysloví svoje životné krédo Zoltán Cibula.
V kukučínovskom družstve včas zaregistrovali, že na južnom Slovensku lačnie hlad „nových investorov“ po pôde. „Zobrali sme si na nákup pôdy úver. Keby sme to neboli urobili, nemáme ako v súčasnosti 1¤200-hektárový chotár, ale možno o 200 či aj 400 hektárov pôdy menej,“ zhodnotí s odstupom času toto strategické rozhodnutie Zoltán Cibula. Polovicu z úveru už družstvo pritom splatilo.
Nezháňa ľudí v cudzine
Cibula dáva priestor mladým ľudom, otvára družstvo stredoškolákom aj vysokoškolákom a keď chcú ľudia odísť a kariérne postúpiť, nebráni im. Je trpezlivý a ochotný začínať s mladými odznova.
Cibula vraví, že na Slovensku transformácia družstiev nepriniesla uspokojivé výsledky aj preto, že zákon nebral do úvahy hlas obce, všetkých občanov. Veď takmer každý dedinčan, hoci aj drobným podielom, participoval na majetku družstva. Iste aj v Kukučínove sa skoncentroval, ale nie do rúk investorov odkiaľsi zvonka, lež miestnych podielnikov družstva.
„Ide nám o to, aby v družstve pracovali miestni ľudia a nie že ich budeme ako do automobiliek zháňať v cudzine,“ vraví Zoltán Cibula.
Na konci leta podpisoval výplaty. Pre 38 družstevníkov to bolo aj s odvodmi takmer 60-tisíc eur. Na poľnohospodárske družstvo slušný výdavok na mzdy a napokon aj pre štát.