Bežní východní Nemci žili v socializme, ich elity v prepychu

Vzdialení starostiam bežných východných Nemcov - tak žili do roku 1989 politické elity komunistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR).

29.09.2019 11:51
debata (304)

Predstavitelia režimu, ktorý mal byť rovnostársky, bývali v prísne stráženom areáli „lesného sídliska“ Wandlitz neďaleko Berlína, kde mali k dispozícii vily s veľkosťou až 340 metrov štvorcových, armádu služobníkov a tiež inde nedostupný tovar zo Západu. Keď im napriek tomu niečo chýbalo, doručili im to obratom kuriéri vyslaní do západného Berlína. Východonemecký vodca Erich Honecker si takto nechával posielať obleky na mieru, pivo alebo videokazety s erotickými filmami.

„Wandlitz je dodnes synonymom pre to, že sa politické vedenie od svojho obyvateľstva a jeho každodenného života natoľko vzdialilo, že nakoniec stratilo akýkoľvek kontakt. Ten rozdiel medzi normálnym životom v nedostatku, ktorý zažívalo obyvateľstvo NDR, a tým, ako žili komunistickí predáci, bol obrovský,“ hovorí Jürgen Danyel z postupimského centra súčasných dejín, ktorý napísal knihu o živote v areáli s rozlohou 1,5 kilometra štvorcových.

Vilové lesné sídlisko

Srdce „lesného sídliska“ umiestnené v pokojných brandenburských lesoch tvorilo 23 víl pre členov a čakateľov komunistického politbyra, ktoré vznikli prevažne v rokoch 1958 až 1960. Dvojpos­chodové domy na rozľahlých pozemkoch s trojicou úzkych uličiek ponúkali úžitkovú plochu 180 až 340 metrov štvorcových, osem až 12 izieb, veľkorysú terasu i zimnú záhradu. V jednotnom štýle postavené vily, ktoré od seba neoddeľovali žiadne ploty, síce neboli dekorované talianskym mramorom, ako v 60. rokoch chybne písal západonemecký magazín Der Spiegel, ale na tú dobu modernými materiálmi z východného bloku.

Nebolo to však až tak samotné bývanie komunistických pohlavárov ako služby a nároky s ním spojené, ktoré východonemeckú verejnosť v novembri 1989, keď sa vďaka reportážam o živote v „lesnom sídlisku“ dozvedela podrobnosti, pobúrili najviac.

„Na konci, v roku 1989, sa o 23 členov politbyra a ich rodín staralo 650 ľudí – bezpečnostný a domový personál, kuchári, záhradníci, vodičov a ďalší,“ hovorí Danyel, ktorý poznamenáva, že všetci boli spolupracovníkmi tajnej polície Stasi.

Množstvo privilégií pre elity

Politické elity režimu, ktorý sa sám nazýval „prvým štátom robotníkov a roľníkov“, si aj vďaka nim mohli užívať rad privilégií, či už to bola nemocnica priamo v areáli, súkromná reštaurácia, kino, kaderníctvo, športoviská alebo bazén. Snáď najviac im ale bežní východnej Nemci závideli veľký obchod, v ktorom bolo všetko – od potravín, a to vrátane inde nedostupných pomarančov či banánov, až po oblečenie, televízie alebo videoprehrávače zo Západu.

„Pre všetko, čo sa v obchode nedalo kúpiť, keď mali funkcionári zvláštne prianie, bola špeciálna štvorčlenná skupina, ktorá vždy vyrazila do západného Berlína a danú vec kúpila,“ vysvetľuje historik.

Využíval to aj Honecker, ktorý východonemeckých komunistov viedol v rokoch 1971 až 1989. Politik, ktorý často zdôrazňoval, že NDR je tým lepším Nemeckom, si v spolkovej republike objednával obleky na mieru, ktoré nosil aj pri oficiálnych príležitostiach, alebo spotrebiteľské tovary, na ktoré videl reklamu v západonemeckej televízii.

Zvláštne tímy pre špeciálne želania

Špeciálne želanie členov politbyra a ich rodín sa ale neobmedzovali len na objednávky západného tovaru. „Vždy, keď išli Honeckerovci na dovolenku, spísala Margot (Honeckerová) rozsiahly zoznam toho, čo sa počas tej doby má v ich dome urobiť, aké renovácie, aké zmeny,“ podotýka Danyel. Raz si takto Honeckerová vyžiadala napríklad moderný gauč, ktorý ale v NDR nikto nevyrábal. Vznikol preto zvláštny kolektív pracovníkov, ktorý musel nechať bokom svoju bežnú prácu, aby Honeckerovej vyhovel.

Každodenný servis mali Honeckerovci aj ďalší členovia vedenia NDR samozrejme tiež počas pobytov vo svojich často luxusných prázdninových domoch. „Keď išli Honeckerovci k Baltskému moru a Margot zistila, že žemle z Wandlitzu chutia lepšie, tak jej ich každé ráno kuriér niekoľko hodín dovážal,“ hovorí historik.

Park luxusných áut, zelená vlna

Nadradené postavenie elít – zodpovedajúce orwellovskému „Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší“ – sa odrážalo aj na dopravných prostriedkoch, ktoré predstavitelia Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED) používali.

Napríklad Honecker, ktorý pri oficiálnych príležitostiach využíval Citroën, vlastnil vozidlá značiek Land Rover, Mercedes-Benz a Toyota.

Vždy, keď Honecker alebo ďalší členovia politbyra smerovali z Wandlitzu do južne položeného Berlína, svietila na všetkých semaforoch po ceste pre ostatné autá červená, aby komunistickí predáci nemuseli nikde čakať. Pri niektorých vzdialenejších cestách sa pre nich dokonca uzatvárali celej diaľnice.

Paradoxné na cestách pohlavárov do Berlína bolo to, že na svoje bežnej trase prechádzali pekne upravenými ulicami s dobre udržiavanými domami. Pritom išlo ale vždy len o povrchový „make-up“ budov, ktoré sa z druhej strany napríklad rozpadali. „Boli to Potemkinove dediny pre politické vedenie, ktoré si malo myslieť, že je všetko v poriadku,“ hovorí Danyel.

Keď sa východonemecká verejnosť po páde Berlínskeho múru 9. novembra 1989 dozvedela podrobnosti o životnom štýle a privilégiách komunistických elít, ohromne ju to popudilo.

„Bol to tak trochu klinec do rakvy NDR, proces jej pádu to urýchlilo,“ domnieva sa Danyel, podľa ktorého si režim, ktorý chcel vo Wandlitzi pôvodne nechať dožiť vyslúžilých politikov, rýchlo uvedomil, že situácia je neudržateľná. Už na konci roka 1989 tak museli prominentní obyvatelia „lesného sídliska“ odísť preč.

304 debata chyba
Viac na túto tému: #Nemecko #socializmus #NDR