Potraviny socialistické, kapitalistické? Z jednej cesty sme zišli, druhú hľadáme

, 17.11.2019 09:00

Poľnohospodárstvo a potravinárstvo bolo výkladnou skriňou starého režimu. Československu, krajine, ktorá budovala socializmus, trvalo tridsať rokov, kým dosiahlo sebestačnosť v základných potravinách.

Ešte na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov štát dovážal kŕmne obilie, aby vyrobil dosť mäsa. Nebolo ho málo, spotreba mäsa priemerne na jedného obyvateľa prekročila 80 kilogramov, ale také Rakúsko, ktoré viedol sociálny demokrat Bruno Kreisky, malo spotrebu o desať kilogramov vyššiu. Najviac mäsa sa zjedlo v Prahe, Bratislave, veľkých priemyselných centrách.

Ani vidiek nežil zle, družstevníci v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch chovali doma ošípané a kŕdle hydiny. Mali ich z čoho vykŕmiť, každoročne mohli dostať prostredníctvom naturálnej odmeny okolo 12 metrákov obilia.

Slabým ohnivkom socialistického poľnohospodárstva bolo zeleninárstvo. Jeden z jeho architektov, minister Ján Janovic, však našiel spôsob ako motivovať ľudí, aby ju dorábali. Paralelne s pestovaním zeleniny v družstvách umožnil jej pestovanie v záhradách družstevníkov. Celé dediny sa odrazu zabeleli fóliovníkovými tunelmi, pod ktorými vidiečania na južnom Slovensku v druhej zmene po príchode z fabrík a družstiev pestovali tzv. rýchlenú zeleninu – od šalátu a reďkoviek až po papriku. Vykupovali ju podniky záhradkárskych služieb. Súkromné podnikanie tak bolo ideologicky maskované hobby činnosťou.

Z panelákov späť na pôdu

Počas socializmu sa rozvinulo záhradkárčenie, ako huby po daždi vznikali záhradkárske osady. Slovenský zväz záhradkárov bol jednou z najmasovejších organizácií Národného frontu. Z hľadiska produkcie ovocia to bola mimoriadne efektívna organizácia, veď ho ročne vyprodukovala desiatky tisíc ton. Nešlo na trh, ale slúžilo na samozásobenie mestských domácností. Záhradkárčenie riešilo vlastne viac problémov odrazu.

Väčšina obyvateľov miest pochádzala z vidieka, celkom prirodzene ich z panelákov ťahalo späť na pôdu. A štát im pridelením pozemkov v záhradkárskych osadách poskytol zmysluplný oddych. Vitamíny, ktoré ľuďom nevedeli predať štátne obchody s ovocím a zeleninou, si občania dopestovali sami – využijúc plochy, s ktorými si nevedelo poradiť veľkovýrobné poľnohospodárstvo.

Množstvo vidiečanov, najmä v hornatých oblastiach, chovalo dobytok. Nachovali ho z trávy, ktorá rástla v záhradách, v záhumienkoch, kde pestovali kukuricu, kŕmnu repu a vykosili aj priekopy popri cestách či železničných tratiach.

Režim túto doplnkovú hospodársku činnosť prezentoval ako náležitú voľnočasovú aktivitu pracujúcich. Bola naozaj náležitá, veď prispievala k potravinovej sebestačnosti. Pravda, obilie, mlieko a väčšinu mäsa vyrobili družstvá a štátne majetky. Zemiaky a chmeľ zostali v pamäti generácií, ktorá zažila socializmus, ako plodiny, kde sa počas brigád rodili študentské lásky. Zemiakov sa dorobilo dosť, ale straty zo skladovania bývali obrovské. Ku koncu starého režimu sa však mnohé detské choroby vychytali.

Rub blahobytu

V osemdesiatych rokoch už neboli rady na mäso, problémom však bol sortiment a celoročná ponuka ovocia a zeleniny. Dovozové citrusy a banány bývali vo výročité sviatky. Súčasná široká ponuka potravín neprišla okamžite. Predchádzala jej etapa výpredajov mäsa zo začiatku 90-tych rokov, keď sa likvidovali chovy dobytka a ošípaných. S nástupom obchodných reťazcov a rozpadom družstiev a výkupní v réžii záhradkárskych služieb postupne zanikla aj výdatná produkcia drobných fóliových hospodárstiev.

Nahradili ju dovozy zabezpečujúce ponuku ovocia a zeleniny bez ohľadu na ročné obdobie. Slovensko dnes dováža aj väčšinu bravčového a hovädzieho mäsa, z domácich produktov je sebestačné len v produkcii cukru a vajíčok. Realitou je strata sebestačnosti, do ktorej sa investovali miliardy korún pochádzajúce z daní všetkých občanov.

Súčasná potravinová nesebestačnosť je dôsledkom viacerých procesov – nekonzistentnej agrárnej politiky ponovembrových vlád, transformácie agroodvetvia, ktorá vyústila do zápasu o vlastnícke ovládnutie poľnohospodárskych podnikov, rozpadu potravinárskeho priemyslu a, samozrejme, je aj produktom nezvládnutého vstupu do EÚ.

Nástup nových technológií rozvinul produkciu lacných potravín, v ktorých sú ušľachtilé časti živočíšnych bielkovín nahradzované lacnejšími rastlinnými. Importované ovocie a zelenina sú predčasne zberané – vizuálne síce pekné, ale chuťovo neutrálne až nechutné. Taká je podoba rozčarovania z potravinového blahobytu.

Slovensko opustilo jednu cestu výroby potravín a tú druhú ešte len hľadá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Potraviny #poľnohospodárstvo #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku