Výzva reťazca hovorí minimálne o dvoch podstatných veciach: Po prvé, odhoďme zbrane a skúsme viac spolupracovať pri naplnení túžby spotrebiteľov. Po druhé, je nepochybne reakciou nielen tejto siete na zmenu potravinových nálad v slovenskej spoločnosti.
Minulý týždeň publikovali Roľnícke noviny prieskum spoločnosti Engage Hill. Jeden z jej autorov Filip Brodan konštatoval, že „slovenská potravina má veľmi dobrý imidž, je žiadaná a viac ako 50 percent spotrebiteľov slovenský pôvod vníma ako veľkú pridanú hodnotu“.
Prieskum urobili počas výstavy Agrokomplex, ktorá je na konci letných prázdnin hojne navštevovaná nielen poľnohospodármi, ale čoraz viac mladými rodinami z miest. Mladé páry sem vodia svoje deti, ktorým chýba kontakt so zvieratami, lebo už ani starí rodičia na vidieku veľa toho nechovajú. A hľadajú inšpiráciu aj v regionálnej ponuke potravín.
Prieskum vyjadril zmeny, čo sa odohrali v slovenskej spoločnosti, v ktorej dochádza ku generačnej výmene stráží. Žezlo preberá pokolenie tridsiatnikov a štyridsiatnikov, kým ich rodičia, ktorí zažili éru „rozvinutého“ socializmu a podieľali sa na budovaní väčšinou prosperujúcich roľníckych družstiev, odchádzajú do dôchodku alebo už v ňom sú.
Dopyt väčší ako ponuka
Tridsať rokov po veľkých spoločenských zmenách prinieslo poznanie, aká je skutočná cena všedného jedla. Je to, samozrejme, nielen výdavok, ktorý odčerpáva z rodinného rozpočtu, potraviny sú aj pravdivým zrkadlom zdravia a kvality ľudského života. Preferencia slovenských potravín vyplýva z uvedomenia si spotrebiteľov, že jedným z kľúčových znakov kvality je čerstvosť a spolu s ňou chutnosť konzumovaných výrobkov. Nehovoriac o zdravotnej neškodnosti výrobkov.
Práve v tomto ohľade vyhrávajú slovenské potraviny pred dovážanými. Najmä pokiaľ ide o mäso, mliečne výrobky, ale aj zeleninu, nedotkol sa ich žiaden veľký škandál z poslednej dekády. Lenže slovenských potravín je málo a naplniť rastúci dopyt nie je vôbec jednoduché.
„Boli sme škaredým káčatkom trhu, ale pomaly sa doťahujeme na priemer zastúpenia slovenských potravín v ostatných reťazcoch. Sebestačnosť Slovenska v potravinách je však žalostná,“ konštatoval Matúš Gala pri 15. výročí fungovania reťazca Lidl s vyše 130 predajňami v SR.
Prívlastok žalostná, skutočne vystihuje reálnu schopnosť slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva plniť rastúcu domácu objednávku. Tá je dôsledkom reštrukturalizácie, ktorá sa odohrala na úrovni podnikov tzv. poľnohospodárskej prvovýroby, ako aj spracovateľského priemyslu a, samozrejme, aj obchodovania s potravinami.
Nepochybne treba urobiť analýzu, čo sa so slovenským potravinovým hospodárstvom vlastne stalo, jednak kvôli historickej pamäti národa, jednak kvôli tomu, aby sme vedeli, čo treba urobiť pre to, aby sme nanovo rozhýbali odvetvie, ktoré produkuje nielen potraviny, ale spôsobom hospodárenia na pôde rozhoduje o kvalite života v tom najširšom zmysle slova.
V tejto chvíli otázka, kedy bolo lepšie, je vlastne podružná. Otázka totiž znie tak, aký je náš život dnes a aký bude v nasledujúcich desaťročiach. Blížia sa voľby a veľkou témou sú zdravotníctvo, vzdelanie, ale ani jedna z väčších politických strán sa príliš poľnohospodárstvu nevenuje. Ak máme byť zdraví, mali by sme jesť naše potraviny, pretože obsahujú najnižší podiel škodlivých látok. Povedzme slovenská bravčovina patrí k najlepším v Európe z hľadiska obsahu zvyškov antibiotík, ale dve tretiny spotreby kryjeme dovozom zo západnej Európy, a to z krajín, povedzme ako Španielsko, ktoré síce plnia limity, ale na hornej hranici prípustných hodnôt.
Mohli by sme rozoberať potravinu za potravinou. Ako je možné, že Slovensko vie uspokojiť svoju spotrebu masla len z jednej tretiny domácou výrobou? Prečo krajina, ktorá má spolu s Rakúskom, so Švajčiarskom či s Talianskom jedny z najlepších podmienok na pestovanie jabĺk, nerozširuje ovocné sady, ale aj to málo, čo má, znižuje?
Z repertoáru pestovaných plodín vypadli mnohé, ktoré sa tradične pestovali. Očakávať, že krajina naplní sebestačnosť v celej škále produktov mierneho podnebného pásma v najbližšom desaťročí, je nereálne. Samotní poľnohospodári priznali, že keby sa zajtra zatvorili hranice, Slovensko by sa nevedelo zasýtiť. Ostatne posledná správa o vývoji salda v zahraničnom obchode s agrokomoditami a potravinami to výrečne dokazuje. Od januára do augusta roku 2019 dosiahlo mínus 1,19 miliardy eur a medziročne narástlo o 57,1 milióna eur. Rok čo rok padajú smutné rekordy.
Zadanie pre takzvanú veľkú politiku
Krajina má síce dostatok pôdy, ale nevie stále využiť svoj potenciál. Poľnohospodárstvo starne, každý druhý poľnohospodár má už 50 rokov a mladí sa do odvetvia nehrnú. Odvetvie ako celok nemá podľa prieskumu Engage Hill najlepšiu povesť, čo je dôsledok negatívnych správ a káuz, a rovnako nie je príťažlivé ani zárobkami. Napokon, kto by sa hrnul pracovať do „fabrík pod otvorenou strechou“, kde sú zárobky len na úrovni 75 percent miezd dosahovaných v slovenskej ekonomike?
Ak sa majú veci zmeniť, treba zmeniť komunikáciu samotných poľnohospodárov s verejnosťou. V tomto smere vidno zreteľný pokrok, ktorý v posledných dvoch rokoch urobila poľnohospodárska a potravinárska komora. Lenže spoločenské vedomie nezmenia konferencie, na ktorých vystupujú poľnohospodári či potravinári zväčša sami pred sebou, ani otvorené semináre počas výstavy Agrokomplex, na ktoré má prístup verejnosť. Mimochodom v sálach nestačili stoličky, čo svedčí o záujme ľudí o dianie v poľnohospodárstve.
Ak je to tak, potom sa musí téma výroby potravín a ich širokej interakcie s krajinou a nami čo ju obývame, dostať viac do centra záujmu verejnoprávnych médií. Kým napríklad Česká televízia robí veľké, dvojhodinové diskusie o dôsledkoch klimatickej zmeny na krajinu a zainteresuje do besied špičkových odborníkov spolu so študentmi, na Slovensku takéto programy chýbajú. Rovnako ako trvalá pozornosť tomu, že hospodárenie na pôde dávno už nie je o vidlách a gumákoch, ale o zvládnutí špičkových technológií umožňujúcich precízne hospodárenie na pôde.
Potrebujeme sa pozrieť na poľnohospodárstvo novou optikou. Urobiť z neho veľkú tému, priblížiť atraktivitu dnes podceňovaných chovateľských či pestovateľských profesií a k tomu vyriešiť problémy s vlastníctvom pôdy, jej prenajímaním a vôbec otázku podpory mladých ľudí – tých, ktorí chcú hospodáriť v rámci rodinných hospodárstiev, ale tiež tých, ktorých potrebujú a volajú medzi seba tzv. veľké poľnohospodárske podniky.
Tém na diskusiu, ale najmä na ucelenú agrárnu politiku, ktorá krajinu zjednotí a nie rozdelí, sa ponúka veľa. Ale to je už zadanie pre takzvanú veľkú politiku.