Drž sa zeme, nespadneš. Rozhovor o tom, čo je v živote dôležité

, 24.12.2019 10:00
Juraj Hraško
Juraj Hraško Autor: ,

Bol vetristý decembrový deň a pracovňu Juraja Hraška osvetľovalo zubaté zimné slnko. Obaja sme sa tešili na vianočný rozhovor. O tom, ako žijeme, čo my Slováci považujeme za dôležité. Život sa za takmer deväť desaťročí, ktoré prežil Juraj Hraško, zakladateľ slovenskej pedológie – vedy o pôde, ale aj politik a diplomat, veľmi zmenil.

Hľadáme odpoveď na večnú ľudskú otázku: V čom je podstata naplneného života? "Je jedno, akú robotu robíš, ale musíš ju robiť poctivo a urobiť dobre,“ zhrnie základný existenčný princíp muž, ktorého práca prispela k dosiahnutiu potravinovej sebestačnosti Slovenska. Teraz sa pred jeho očami rozpadá.

V jednej pesničke Elánu Jožo Ráž spieva o vode, čo ho drží nad vodou. Tebe sa tohto roku v Točnici, malej dedinke na úpätí Slovenského rudohoria, podarilo vypáliť slivovicu z bystrických sliviek. Jedno i druhé je dnes vzácnosť. Nie je to zázrak?

Vari aj zázrak, lebo dobrá slivovica z bystričiek je naozaj vzácnosť. Nemal som v záhrade slivky tri roky a cítil som sa zle. Poznáme sa dlho, nepatril som k tým, čo by bez alkoholu nevedeli vydržať. No keď už som si mal vypiť, potrpel som si na to, aby som nepil kadejaké drngalice. Záhradu mám plnú bystrických sliviek, nuž a z nich si pálim slivovičku, štamperlík ktorej je naozaj elixírom zdravia.

Je to možné, že na Slovensku ešte rastú bystrické slivky? Veď ich mala zničiť vírusová choroba šárka.

Naozaj všeličo ešte rastie na Slovensku, len sa o tom nevie…

alebo sme na to pozabudli.

Aj pozabudli. O šárke sliviek som dlho nič nevedel. Po troch neúrodných rokoch som uvažoval, či ju nemám. Priatelia ovocinári ma ubezpečili, že nie. Tohto roku slivky silno opadávali počas horúčav. Myslel som si, je s nimi amen. V septembri som prišiel do rodného domu, zdvihol som pár zo zeme a ochutnal. Aké len boli chutné! No napálili sme nie veľa, ale toľko, čo stačí na potešenie.

Koľko ovocných stromov rastie v Hraškovie záhrade?

Pán Boh vie. Nerátal som ich. Voľakedy sa záhrada orala, obrábala aj predná časť pred domom. Dopestovalo sa všetko, čo potrebovala rodina k životu, od zeleniny po zemiaky. Dom má dvesto rokov, keď rodičia vyplatili dedičov, to už otec pracoval v družstve, svojpomocne s príbuznými ho zreparovali, aby synovia mali kam priviezť nevesty. Zadlžili sa pritom, preto len čo som po štúdiách začal zarábať, pomáhal som so splátkami. Pravdaže, vypálilo to inak, bývali sme s bratom každý inde. Neskôr, keď som sa chystal na dôchodok, dal som zrenovovať aj pôvodný nábytok, ktorý mama dostala do vena. Polovážne-položartom vravím priateľom. Tu som sa narodil, tu zomriem. A na ktorej strane manželskej postele, chytil ma ktosi za slovo. Odvetil som, budem spávať krížom na oboch.

Putujeme zabudnutým časom. Je dôležité vracať sa do minulosti? Nie je za návratom len nostalgia starnúceho človeka?

Čožeby nie, ale spomienky treba uchovať, inak by naše deti a vnuci nevedeli, kto sme, kde sme sa my, ale aj oni vzali, ako sme žili, kam kráčame. Záhradu môjho detstva som zatrávnil. Rozsadil som po nej slivky, ktoré vyrástli, a postaral som sa, aby aj všetky staré stromy prežili. Keď vietor lámal staré stromy, zobral som z nich mládničky, nakúpil podpníky a zaočkoval starými odrodami, ktoré tam rástli. A tak mi tu rastú jablone bosmangy aj šovárky, nebo-li solivarské, aj pravé jonatánky. Mám rád túto záhradu, aj priatelia ku mne chodia, či si môžu urezať mládniky na zaštepenie.

Mládniky? To slovo dnes už takmer nepoznáme. Slovenčina sa omladzuje, s novými technológiami pribúdajú cudzie výrazy. Zabúdame na pôvodné ľubozvučné, a pritom výstižné slová.

Točnické nárečie je krásne. Vrátila sa sem žiť moja sesternica. Spolu s ďalšími navrátilcami chce spísať naše nárečie, aby zostalo zachované. Samozrejme, že sa do toho pustíme, lebo existujú rozličné nárečia Novohradu, hneď vedľa je málinecké. Na Slovensku každá dolina hovorila a ešte aj hovorí iným nárečím, čo je znak pestrosti, rôznorodosti našej krajiny. Záhorák síce nerozumie východniarovi, ale zjednocuje nás spisovná (stredo)slovenčina, ktorá čerpá z nárečí, aj z točnického. Práve ony prezrádzajú náš korienok, robia nás originálnymi, pôvodnými. Mám vnučku, ktorá sa narodila vo Fínsku mojej prvorodenej dcére. Stela Karola vie po slovensky. Pletie si síce rody, keď sa pýta: Dedo, kde si bola? Nevadí, ale s mamičkou rozpráva po slovensky. Práve reč ju privedie k prameňom hraškovského rodu.

A ten vyvrel v Točnici, v kraji Boženy Slančíkovej Timravy. Aké bolo tvoje detstvo, rodičia?

Pochádzam z roľníckej rodiny. Zostali sme dvaja, jeden brat zomrel pri pôrode, sestra trojmesačná. Mladší brat je už na pravde Božej. Ja som prvorodený a jediný pozostatok. Moji prastarí rodičia mali pomerne slušné gazdovstvo. Narodilo sa im však päť detí, rozdelilo sa to na päť častí, do toho prišli od každého ďalšie deti. Pôvodný majetok sa drobil, otec zdedil pár pásikov pôdy. Ale všetko mohlo byť inak, keby uhorská šľachta nebola odmietla nariadenie panovníka Jozefa II., ktoré zakazovalo deliť poľnohospodársku pôdu medzi všetkých súrodencov. Toto uhorské prekliatie sa s nami tiahne už vyše dvesto rokov.

Poznačilo nás to?

A ešte ako. Kým v rakúskej a českej časti bývalej monarchie dedil pôdu prvorodený syn a ostatné deti sa venovali remeslám, zakladaniu manufaktúr a priemyslu, Slováci v Uhorsku sa držali aj oškvarky zeme. Môj otec, najmladší z vnukov starého otca, zostal sirotou, starali sa oňho starší súrodenci. Keď dospel a nárokoval si pri ženbe svoj diel pozostalosti po rodičoch, povedali mu, aké pozostalosti, však sme ťa chovali od šiestich rokov. Výchova spočívala v tom, že otec pásol ovce so starším bratom, potom kravy. No a starý otec z maminej stany, ten mi vravieval, chlapče, drž sa zeme, nespadneš. Slovák, keď mal aspoň trochu pôdy, prežil. Ja som to zobral doslova.

Ako?

Mama mi vždy zdôrazňovala: keď sa dobre učíš, možno sa ti podarí byť aspoň pisárom u notára. Pre mamu pisár u notára bola najväčšia vrchnosť, lebo keď chcela čosi predať na trhu zo záhrady alebo predať dobytok, museli mať papier. Dali ma s otcom na gymnázium do Zvolena, od ktorého sme boli vzdialení 50 km, lebo blízky Lučenec bol v tom čase v Maďarsku. Okolie dosť často ohováralo rodičov: Há, nemajú peniaze, a syna poslali do škôl. Aby bolo na školné, otec predal aj niektoré pozemky. Starý otec ho upokojoval: predaj zem, keď sa chlapec učí, zem mu nebude treba. Ale pôda mi bola súdená. Môj milovaný profesor na gymnáziu Dr. Zoltán Molnár mi povedal: Choď študovať geológiu, ale študuj povrchovú vrstvu zemskej kôry. Tú si geológovia vôbec nevšímajú. Takto som sa dostal k štúdiu pôdy.

Kde si robil prijímačky?

Po vojne posielali na štúdiá do zahraničia. Povzbudený Molnárom som vyhral v roku 1949 konkurz na štúdium pedológie. Málokto vtedy vedel, čo to je. Vyslali ma do charkovského Ústavu Vasilija Vasilieviča Dokučajeva, ktorého celý svet vrátane USA, Nemecka, Francúzska považuje za zakladateľa modernej náuky o pôde. Je to veľká ruská postava svetovej vedy porovnateľná s Mendelejevom, autorom sústavy prvkov.

Ako sa študovalo v Sovietskom zväze v 50. rokoch?

Vtedajšie časy, bolo to ešte za Stalina, najlepšie vykresľujú niektoré bizarnosti. Podpísali sme reverz, že sovietske občianky sa nemôžu vydávať za cudzincov. Času som mal dosť, priateľky boli zakázané, nuž som študoval, naozaj dychtivo, veď sa mi splnil sen študovať. Pri diplomovke mi bol školiteľom akademik Sokolovskij, rektor Charkovskej univerzity. Počas vojny vyriešil problém, ako uskladňovať ropu v zemných jamách, aby nepresakovala do zeme. Bol to veľký vzor a motivátor mladých ľudí. Absolvoval som 53 skúšok na výbornú na prvý raz.

Akú prácu ti ponúkli po štúdiách?

Nevedeli, čo mi dať. Predstavoval som si, že prídem na vysokú školu a budem pracovať u nejakého pána profesora ako asistent. Vypálilo to inak. S českými súdnymi znalcami pôdy som mapoval pôdy terajšej vodnej nádrže Šírava. Plat 765 Kčs mesačne, ani pes po mne neštekol, až do doby, kým neprišli doklady z univerzity. Pýtali sa tam, prečo najlepšiemu povojnovému študentovi univerzity ministerstvo školstva nedalo súhlas na obhajobu kandidátskej dizertácie. A potom veci nabrali prudký spád.

Čo sa udialo?

Pozvali ma k prvému námestníkovi ministra. Ten mi povedal, potrebujeme ťa v Bratislave. Nijaké miesto tu však nebolo a ako zamestnanca UKSUP-u ma šupli do severných Čiech do Kamenice nad Lipou. Robili sme tam prieskumy pôdy, spávali v sme v stodolách na sene. Českí znalci si účtovali 120 korún za hektár, mne vychádzalo, že tá istá práca sa dá spraviť mnohonásobne lacnejšie, hektár len po 4,50 koruny.

Uverili mladému inžinierovi?

Nahrali mi okolnosti. V okrese Hurbanovo si nevedeli rady s ľahkými piesočnatými pôdami. Vtedy si na mňa spomenuli a zavolali ma naspäť na Slovensko. Vravím, najprv treba urobiť prieskum pôd, a nielen Hurbanova. Nemuselo by to byť ani také drahé. O rok nato, bolo to v roku 1960, prijala vláda uznesenie o prieskume poľnohospodárskych pôd v celej Československej republike, nielen na Slovensku, a vykonaním poverili Československú akadémiu zemědelských vied. Mne zverili zriadiť na Slovensku pracovisko, nabrať ľudí, ktorí to vykonajú. Nastalo hektické obdobie. Do prvého mája 1960 bolo treba obsadiť 70 miest, ktoré vyčlenila vláda pre Slovensko. Nemal som ani 29 rokov, keď som sa stal vedúcim laboratória pôdoznalectva pobočky ČSAZV v Bratislave a začal učiť mladých ľudí, ako robiť prieskum pôdy v teréne.

Koľko času ste dostali na ich spracovanie?

Desať rokov

Potrebovala ho krajina?

Pravdaže, bolo pár rokov po kolektivizácii, ktorá úplne zmenila pomery v poľnohospodár­stve. Časy, keď syn gazdu vyrastal popri otcovi na malom hospodárstve a spoznal s ním každý kúsok poľa či lúky, boli preč. Tisíce ľudí z vidieka zamestnali fabriky a do družstiev začali prichádzať prví vysokoškoláci z nitrianskej Vysokej školy poľnohospodárskej. Boli nabití vedomosťami, ale často ich osud, presnejšie umiestenky zaviali do iných než rodných chotárov. Chýbala im detailná znalosť pôdnych pomerov, a tú im mohli priniesť pôdne mapy.

Bol to zárodok budúceho Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy?

Pravdaže bol. Od začiatku som mal predstavu vychovať z nadaných schopných pracovníkov odborníkov pre vedecký ústav. Za pochodu sme inovovali a zdokonaľovali prieskumné metódy, aby sme mohli skúmať aj fyzikálne, chemické, biologické, mineralogické vlastnosti pôdy ako samostatný prírodný útvar, ako základný prvok každého suchozemského ekosystému, jej úrodnosť i ochranu. Najväčšie talenty som odporučil na ašpirantúru k vtedajším vedeckým autoritám – do Prahy, Sovietskeho zväzu či iných krajín východného bloku. Neskôr, keď došlo k uvoľneniu, chodili kolegovia do Holandska, Belgicka, ja som vyhral konkurz Humboldtovej nadácie v NSR.

Aký ste boli tím?

Vášnivo zaujatí tým, čo sme robili. Rešpektovali sme zistené fakty, vedeli sme sa pri ich interpretácii aj pohádať. Mal som rád ľudí, ktorí pri vedeckej interpretácii faktov nesúhlasili ani so mnou. Taký Vlado Linkeš objavil škáročku v tom, čo som si myslel, že sa podarilo vyriešiť, a ukázalo sa, že veci sú inak. Nedávno zomrel Zoltán Bedrna, vynikajúci odborník, mimochodom, radil záhradkárom aj v Pravde. Boli sme silná generácia a vychovali si dobrých, aj v súčasnej dobe vo svete rešpektovaných nasledovníkov – spomeniem Jarku Sobockú.

Rešpekt je veľká vec. Nemožno si ho kúpiť, len vybudovať prácou, ktorá obstojí v konkurencii. Ako vnímali pedológov ostatní prírodovedci na Slovensku?

Veda potrebuje diskusie. Priťahovali ma múdri ľudia, ako boli akademik Dimitrij Andrusov, profesor Michal Lukniš, akademici Ján Plesník, Emil Mazúr. Prijali ma do kolektívu prírodovedcov, ktorí z rôznych aspektov skúmali prírodu, keď pri jednej exkurzii Andrusov povedal: Chýba nám pedológ. Nato mu Lukniš vraví: však Ďuro Hraško je pedológ, zavolajme ho medzi seba.

Naozaj sa vám podarilo za jedno desaťročie zmapovať pôdy Slovenska?

Naozaj. A výborne. Na pozvanie ministra Jána Janovica prišli na Slovensko experti z Francúzska. Mali posúdiť našu prácu. Keď uvideli slovenské pôdne mapy, jeden z nich sa ma opýtal: Koľko máte ľudí, čo to vedia robiť? Vravím okolo stovky. Vyrazilo mu to dych. Čo? My v našej firme vo Francúzsku troch. Chceli hneď zobrať na prácu v Afrike našich tridsiatich. Pravda, žiadali, aby hovorili po francúzsky. Ponúkol som, že popisy v teréne budú slovenské a dvoch francúzštinárov pre napísanie záverečnej správy po francúzsky. Súhlasili, ale súdruhovia od Biľaka podmienili súhlas s vyslaním, ak to budú členovia strany. Neboli a na tom kontrakt padol.

Čo dali pôdne mapy poľnohospodárom?

Kvalitatívnu charakteristiku pôd a ich vlastností. Mapu dostalo každé družstvo v mierke 1 : 10 000 a každý okres v mierke 1 : 50 000 a urobili sme aj Slovensko. Doma mapy umožnili lepšie hospodáriť na pôde, otvorili agronómom oči, definovali potenciál územia, chotára. A pokiaľ ide o svet, pôdne mapy a s nimi spojený interdisciplinárny výskum pôdy náramne zvýšili medzinárodné renomé slovenskej pedológie. Boli sme pozývaní na mnohé vedecké sympóziá a mňa si vyžiadali prednášať pedológiu na univerzitu v Bonne.

Stalo sa poznanie pôd odrazovým mostíkom pre dosiahnutie sebestačnosti?

Áno, ale v interakcii s postupne sa presadzujúcou vedecky riadenou výživou a ochranou rastlín, novými, výkonnejšími odrodami. O postupný nárast poľnohospodárskej produkcie vedúci k potravinovej sebestačnosti sa postarali investície do ľudí aj do pôdy. Nitra vychovala tisíce poľnohospodárskych inžinierov a stredné odborné školy dodali desaťtisíce ľudí s odborným vzdelaním. Kvalita pôd sa zlepšila, ku koncu osemdesiatych rokov sme mali podiel kyslých pôd nulový, robilo sa o. i. melioračné vápnenie so štátnou dotáciou. Na tzv. neinvestičné zúrodňovanie pôd, tak sa to hrdo volalo, išli ročne dve miliardy korún. Ale poľnohospodári vtedy vyrábali 97 percent všetkého, čo sa tu vtedy skonzumovalo.

Mali sme slušný potravinový kapitál. Ako sme s ním naložili?

Nezodpovedne. Je mi z toho smutne, keď dovážame to, čo sme si vedeli vyrobiť sami.

Ako sa správame k pôde?

Ako k tovaru. Neuvedomujeme si, že majiteľ pôdy nie je vždy poľnohospodár, a ten kto na pôde pracuje, je iba jej dočasný užívateľ. Majiteľ rozhoduje, komu zem predá. Pričom poľnohospodár nebýva spravidla prvým kupcom, ale je to ten, kto ponúkne najviac – developer, taký či onaký investor. Na najlepších pôdach vyrástli automobilky, priemyselné parky, inde obytné satelity, kde sú domy obohnané múrmi ako väznice. Z poľnohospodár­skych budov sa stali opustené, krasorečivo pomenované hnedé parky. Stávame sa väzňami pochybného blahobytu. Ak sa nezastavíme, táto pôda nám raz bude chýbať. Už vlastne chýba.

Na pôde sa odohráva všetok náš život, ako by sme ju mali vnímať?

Ako centrum kolobehu všetkých látok v prírode. Veď pôda má okrem iného aj schopnosť premeniť otravné látky na neotravné, preto aj mŕtvoly končia v zemi, toxická látka sa v nej stane netoxickou, pokiaľ, pravda, do pôdy nedodáme cudzorodé látky.

Stali sme sa automobilovou dielňou sveta. Čo viac potrebujeme: Najnovšie automobily alebo každý deň jesť?

To je kľúčová vecná otázka. Všetci vieme, že bez jedla sa nezaobídeme ani deň. Potom je povinnosťou tých, čo sme si zvolili za svojich vladárov, starať o to, aby sme mali čo jesť, najlepšie z vlastných zdrojov.

Prečo je taká potrebná sebestačnosť?

Pred rokmi som bol na jednej diskusii o sebestačnosti v Nemecku. Ozvali sa tam hlasy, že potraviny si nakúpia zvonka a na pôde je lepšie mať parky. Nato sa ktosi spýtal: A čo keď nám Američania či ktokoľvek iný prestanú potraviny dodávať? No tak rozorieme znova lúky a pasienky a budeme hospodáriť, kontroval protivník. Vtedy som sa zodvihol a spýtal: A kto bude vedieť vôbec hospodáriť na pôde? Nastalo ticho a potom potlesk.

Nepriblížilo sa Slovensko nebezpečne k tejto hraničnej situácii?

Obávam sa, že áno. Poniektorí mladí nahlas kričia, dajte nám pôdu, začneme gazdovať, ale obávam sa, že žiadajú najmä 50-tisíc eur na ruku. Nemali sme dopustiť rozpad družstiev, banuje za nimi celý vidiek. V hlavách ľudí vládne chaos, ako sa uberať ďalej. Pochybujem však, že východiskom z marazmu môžu byť drobné farmy, už aj vzhľadom na zmenenú demografiu vidieka, stratu pestovateľských a chovateľských zručností mladých ľudí. Aké stroje sú na poľnohospodárskych výstavách? Malé pre záhradkárov a veľké pre riadnych hospodárov. Všade sa farmy zväčšujú, aj v Poľsku, a my máme ísť opačným smerom?

Vráťme sa k Vianociam. Čo pre teba znamenajú?

Od detstva som ich vnímal ako sviatok rodiny, najposvätnejší deň roka, keď sa všetci zídu k spoločnému stolu. Je to sviatok lásky, ale aj odpustenia a udobrenia. Isteže, spríjemňovali ho aj darčeky. No ako mi roky pribúdajú, zdá sa mi, že materiálna hojnosť a komercia nadobro prebili mravnosť Vianoc.

Čo si dostával?

Pár búrskych orieškov, k tomu košeľu, tričko alebo zimné topánky. Niečo užitočné. Žiadne 40-tisícové hodinky. Spomínam si, že v Nemecku chodil na moje prednášky jeden milionársky syn, skromný chlapec. Po skúške mu hovorím, prepáčte, kolegovia mi vraveli, že ste milionársky syn. On na to, nie som milionársky chalan. Vravím, dúfam, že som vás neurazil tou otázkou. Ako sa to vezme, som syn miliardára. A ja som si zrovnával v hlave, prečo to chlapča bolo najlepší študent v krúžku. Išli sme si neskôr kdesi spolu vypiť a rozpovedal mi, ako ho vychovával jeho starý otec. "Tvoj prastarý otec založil firmu, ktorú zveľadil starý otec, ja som pokračoval a teba nechovám preto, aby si o to prišiel, musíš byť najmúdrejší zo všetkých.“ Nuž nestaneme sa všetci miliardármi, ale vzdelávajme sa, je to cesta k múdrosti.

Čo by si odkázal dnešným mladým ľuďom, ktorým sa žije určite lepšie, ako sa žilo tebe.

Len to, že rodičia, strýčkovia raz zomrú, politickí priatelia odídu a nemôže ich nik okrem nich samých držať nad vodou. Nikdy som neuvažoval nad protekciou, vytváral som pracovné príležitosti pre veľa ľudí. Preto ešte raz každému vravím, spoliehaj sa na svoju vlastnú hlavu. Neľutujem nič, čo som robil, všetko sú to vynikajúce skúsenosti, bol som na najvyšších pozíciách, ale čestne vyhlasujem, nikdy som neprijal funkciu, na ktorú som nemal. Kariérne postupy boli vždy viac-menej nie že proti mojej vôli, ale nie z mojich iniciatív a nie preto, že som si za ne platil.

Dnes všetci hovoria o zmene. Ako zmeniť seba samého?

Každý má právo žiť ako človek, keď sa ako človek narodil. Nikto z nás nie je po pôrode ani luterán, ani katolík, ani pravoslávny či mohamedán. Všetci máme vštepené jedno, zanechať za sebou potomstvo, a to nemôžem urobiť s priateľom, ani priateľka s priateľkou. Je nám vlastné postarať sa o deti – potomstvo. Bohužiaľ sme odkázaní v istom čase na to, aby sa potomstvo postaralo o nás, ale súčasný uponáhľaný život to deťom nedovoľuje. Viem, deti nás majú veľmi rady, aj ľutujú, že sa o nás nemôžu starať, lebo žijeme kdesi ďaleko, v malom meste či dedine kdesi na periférii, radi by sme boli spolu. Rozhodne nie je čas vracať sa k viacgeneračnému bývaniu, tento náš život je úplne iný a naozaj sa staráš sám o seba.

Čiže jedna vec, keď už si sa chlapče či dievča narodili, tak žite len z roboty, ktorá vás uživí. A ešte čosi, nazdávam sa, že je povinnosťou každej ženy a muža splodiť potomstvo, len vtedy má život zmysel, ak budeš potrebný pre ľudstvo. Neži intrigami ani krádežou, ale prácou. Som pedológ a nepoučujem druhých ľudí, ako sa majú liečiť, ale v pedológii pokiaľ niečo viem, tak je to nie moje chvastúnstvo, lež moja povinnosť odovzdať to mladším ľuďom.

Akademik SAV Juraj Hraško

(14. 5. 1931)

  • Rodák z Točnice, vedec pôdoznalec, zakladateľ VÚ pôdoznalectva a ochrany pôdy, ktorý viedol od roku 1959 do roku 1989.
  • Bol hosťujúcim profesorom na Univerzite Fridricha Wilhelma v Bonne.
  • Bol členom prezídia Medzinárodnej pôdoznaleckej spoločnosti a prvý podpredseda jej sekcie o pôde a prostredí.
  • Je čestným profesorom Univerzity v Charkove.
  • Vo vláde Jozefa Moravčíka bol ministrom životného prostredia.
  • V rokoch 1999 až 2002 bol veľvyslancom Slovenska vo Švajčiarsku.
  • V roku 2001 mu udelili Rad Ľudovíta Štúra I. stupňa za celoživotné dielo.
#poľnohospodárstvo #pôda #Juraj Hraško
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku