Starý kontinent už pridlho obchádza prízrak afrického moru ošípaných. Tento vírus je síce na človeka neprenosný, ale ľudia pod dojmom záplavy informácií o chorobe, pre ktorú vykántrili vo svete už milióny ošípaných, dávajú diviačine košom.
Strach je silnejší ako ubezpečenie veterinárov, že ulovené diviaky prehliadli a ich mäso je bezpečné. Opakuje sa situácia z prelomu druhého a tretieho tisícročia, keď v Európe vrcholila choroba šialených kráv. Epidémia sa vtedy začala šíriť z Veľkej Británie, zasiahla Francúzsko, Nemecko, Českú republiku a napokon aj Slovensko. Výsledkom bolo neľútostné vybíjanie stád dobytka a útek spotrebiteľov od hovädziny.
BSE, teda choroba šialených kráv bola akoby symbolickým klincom do rakvy slovenského chovu hovädzieho dobytka. Dnes má hovädzie mäso najnižší podiel na spotrebe, ročne len čosi viac ako päť kilogramov na obyvateľa, oproti vyše 20 kilogramom hydinového a vyše 30 kilogramom bravčového mäsa. Strach, že ľuďom po konzumácii hovädzieho "zmäkne mozog ako kravám a zošalejú“, prispel pred 20 rokmi k tomu, že sa ľudia od neho odvrátili.
Pravda, bol tu ešte jeden, v skutočnosti silnejší, dôvod, ktorý spôsobil dramatický pokles spotreby hovädzieho mäsa. Po prudkom znížení dotácií a zrušení zápornej dane z obratu, ktorými štát do roku 1989 podporoval jej spotrebu, sa hovädzina stala najdrahším mäsom na slovenskom trhu. Za odklonom spotreby bola teda kombinácia faktorov, a tie zohrali svoju negatívnu rolu aj teraz, keď ľudí plaší akákoľvek zmienka o nebezpečných chorobách zvierat.
Ani cena nepredáva
<A>Tlak na vedomie spotrebiteľov sa pritom stupňuje, opäť vyčíňa vtáčia chrípka, a aby toho nebolo dosť, celý svet sa začal triasť pred novým vírusom, ktorý je tiež spojený so svetom zvierat – koronavírusom. Nečudo, že spotrebiteľ úchytkom zbierajúci informácie z médií je vystrašený a správa sa opatrne.
Slovensko sa s africkým morom ošípaných vyrovnalo na európske pomery relatívne rýchlo. Brusel mu vrátil štatút bezpečnej krajiny, pretože ohniská moru v chove domácich ošípaných (celkove 11 nakazených zvierat v okresoch Trebišov a Michalovce) sa podarilo v priebehu jesene 2019 zlikvidovať a súčasne poľovníci výrazne obmedzili populáciu diviakov, ktoré sú prirodzenými šíriteľmi infekcie.
Vlani bolo odlovených 66-tisíc diviakov, o 15-tisíc viac ako v roku 2018. Spomedzi nich bolo nakazených 32 zvierat, ďalších desať pribudlo v januári tohto roku. "Mor je v prírode stále prítomný a poľovníci aj chovatelia ošípaných musia byť maximálne obozretní,“ komentoval situáciu ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Jozef Bíreš. Tieto slová odzneli počas nedávneho stretnutia poľovníkov s ministerkou pôdohospodárstva Gabrielou Matečnou a veterinármi v Kvetoslavove, kde štát odovzdal poľovníckym združeniam ďalšiu várku chladiarenských boxov na prechodné uskladnenie diviakov, kým v špecializovanom laboratóriu vo Zvolene urobia analýzy odobratých vzoriek. Ak sa ukážu negatívne, úlovok sa uvoľní a môže ísť do distribúcie, v opačnom prípade putuje do kafilérie obsah celého boxu, kde možno uložiť desať ulovených diviakov.
V celej krajine bolo zatiaľ rozdistribuovaných 550 takýchto mobilných chladiarní. Spôsob, akým sa Slovensko usiluje dostať šírenie afrického moru medzi diviakmi pod kontrolu, inšpiroval, ako povedala ministerka Matečná, na obdobný postup aj Nemecko.
Zdá sa teda, že veterinári našli spôsob, ako si poradiť s chorobou tak, aby narobila čo najmenšie škody a mäso z úlovkov nevyšlo nazmar. Lenže zvrátiť správanie ľudí nie je jednoduché. Ani pokles cien, keď kilogram diviačieho mäsa s kožou stojí teraz v špecializovaných predajniach okolo 1,20 eura, nezvýšil spotrebu.
"Nikdy nebol lepší čas na kúpu a konzumáciu diviačieho mäsa ako teraz,“ ubezpečuje spotrebiteľov Imrich Šuba, riaditeľ Slovenskej poľovníckej komory. Onen lepší čas znamená pokles cien mäsa z diviakov. Jeho odrazu prebytok. Jeden z nákupcov diviny povedal, že už nevie, čo si má s ním počať. A po druhé, mäso z úlovkov je preverované ako nikdy predtým, ľudia by sa teda nemali ničoho obávať.
Mor a historická pamäť
Ako to však býva, čím viac spoločnosť presvedčujete, že všetko je v poriadku, tým je nedôverčivejšia. Možno to súvisí s historickou ľudskou pamäťou, mor v rôznych obdobách sa po stáročia spájal so smrteľnými epidémiami, ktoré odstrašujúco prerieďovali mestské aj vidiecke populácie. Ani lacné diviačie mäso napriek ubezpečeniam odborníkov, že je po každej stránke v poriadku, nevie presvedčiť spotrebiteľov, aby ho viac kupovali.
"Na svoju škodu,“ mieni Imrich Šuba.
Správanie väčšiny slovenských spotrebiteľov opísal jeden z nákupcov diviny takto: "Keď vidia každý týždeň v správach niečo nové o africkom more ošípaných, radšej si kúpia bravčové stehno v reťazci za štyri eurá kilo než mäso z diviaka. Neopúšťa ich panika. A pritom, aký to paradox, nepýtajú sa na pôvod mäsa, ktoré je v reťazcoch z dovozu. Je im to jedno, obchod ho ponúka v akcii. Zľava je pre nich osvedčená tutovka.“
Aké je vôbec postavenie diviny na slovenskom jedálnom lístku? Stojí tam na okraji, v podstate ide o príležitostné mäso, pretože s výnimkou teraz lacného diviaka je divina pre väčšinu priemerne zarábajúcich občanov drahá.
"Pre obyčajného Slováka je jelenie mäso luxus. V praxi to vyzerá tak, že zákazník si kúpi kilogram jelenieho orezu, ktorý stojí sedem eur, ale navarí z neho 30 litrov guláša, lebo mäso pomieša s lacnejším bravčovým z obchodu,“ opísal pragmatizmus súčasníkov zdroj, ktorý nechcel byť menovaný. Jelenie stehno, kilogram sa predáva po 11 až 12 eur, alebo jelenia či danielia šunka po 20 eur je pre bežného smrteľníka mäsom z kategórie snov.
Strach z konzumácie diviačieho mäsa zrejme vyrieši až čas. Vo chvíli, keď téma afrického moru zmizne z médií, sa situácia dostane do rovnováhy. Spomeňme si na roky 2003 a 2004: choroba šialených kráv sa vyparila zo stránok novín a televíznych obrazoviek a ľudí prestala strašiť. Platí staré známe príslovie: Zíde z očí, zíde z mysle.
Kým sa tak stane, bolo by žiaduce optimalizovať populáciu diviakov na území celého Slovenska. Napriek minuloročným zvýšeným úlovkom prevláda medzi odborníkmi názor, že čriedy diviakov sú premnožené. To priznal aj prezident Slovenskej poľovníckej komory Tibor Lebocký, ktorý súčasne dodal, že za posledných desať rokov sa lov diviakov zvýšil koeficientom 2,3. Denzitu, teda hustotu výskytu diviakov, ktoré už obchádzajú aj niektoré okrajové sídliská veľkých slovenských miest, treba teda znížiť.
Narušená rovnováha vzťahov
<A>Znižovanie populácie diviakov treba robiť uvážene. Pripomína to Imrich Šuba, riaditeľ Slovenskej poľovníckej komory. Sú územia, kde je väčší a kde, naopak, nižší výskyt diviakov. K tým premnoženým oblastiam patria napríklad revíry v okresoch Levice, Veľký Krtíš alebo niektoré časti územia Rimavskosobotského okresu. Napospol ide o okresy hraničiace s Maďarskom. U južných susedov vlani zaznamenali 1¤400 prípadov afrického moru ošípaných medzi diviakmi.
Hranice s Maďarskom, ale aj Ukrajinou a Poľskom sú pre Slovensko pri šírení afrického moru ošípaných najzraniteľnejšie. Ani v jednej z týchto krajín sa za posledných päť rokov nepodarilo dostať infikované čriedy diviakov pod kontrolu. Česi sa s africkým morom pred dvoma rokmi v okrese Zlín vyrovnali nekompromisne. Zavolali si na pomoc aj profesionálnych armádnych ostreľovačov a v kritickom území diviaky jednoducho vystrieľali. Bolo to drastické, ale nateraz účinné.
Problém šírenia moru a vôbec ďalších nákaz, ktoré vychádzajú z prostredia divo žijúcich zvierat, je podľa všetkého zložitejší. Súčasné premnoženie diviakov dávajú poľovníci do súvislosti s inou nákazou, klasickým morom ošípaných. Ten sa naposledy v nebezpečnom rozmere vyskytol na Slovensku v roku 2008 a za obeť mu padlo v okrese Levice vyše 20-tisíc ošípaných. Keďže podobne ako pri africkom more boli prenášateľmi diviaky, rozbehli sa na ne poľovačky.
Cieľom bolo dosiahnuť zníženie ich populácie, ale objavil sa aj vedľajší efekt. Zvýšený lov podľa Imricha Šubu viedol k narušeniu hierarchie v čriedach diviakov, kde majú kľúčové postavenie staršie diviačice. Pri poľovačkách boli ulovené aj vodkyne stád, ktoré sa v nich starali o to, aby sa do reprodukcie nedostávali mladé samice. Narušenie hierarchie v čriedach, ktoré sa začalo o desaťročie skôr, ako prepukol súčasný problém s africkým morom ošípaných, mohlo byť podľa Šubu jednou z príčin premnoženia diviakov. Do reprodukčného cyklu sa totiž dostali aj mladšie zvieratá, ktoré ešte nemali privádzať potomstvo.
Prostredie, v ktorom žijú zvieratá, sa mení. Stav populácie zveriny zaiste súvisí aj so spôsobom lovu, a to nielen pri diviakoch, ale aj pri vysokej zveri, kde niektorým lovcom ide viac o hodnotu trofeje, ako o budúcnosť čriedy. Šírenie nákazy však môže byť spojené aj s celkovým spôsobom obhospodarovania krajiny, rozširovaním niektorých plodín na úkor iných. Návrat k rovnováhe treba teda začať tým, že zmeníme pohľad na prírodu a krajinu, že poľnohospodárstvo aj poľovníctvo budeme vnímať vo všetkých vzájomne sa ovplyvňujúcich súvislostiach. Vzťahy, ktoré sa dlho vyvíjali, boli narušené. Dostať ich do vzájomného súladu nebude jednoduché. Africký mor ošípaných uštedril nielen Slovensku lekciu, z ktorej si treba vziať ponaučenie.