Aký je výsledok summitu v Bratislave?
Neutrálny. Nie je to ani veľký úspech, ani neúspech. Splnil nízke očakávania, ktoré sa s ním spájali. Spočívali v tom, že európski lídri sa mali otvorene porozprávať, mali urobiť prvú diagnózu problémov, ktorými EÚ trpí. Podarilo sa im to. Jedna hlavná vec však nevyšla. Politici pred summitom hovorili, že jedným z najväčších problémov EÚ je nedôvera občanov v európsky projekt. V tomto smere zatiaľ lídri neprijali žiadne body, ktoré by túto otázku riešili.
Aj slovenský premiér Robert Fico viac ráz pred summitom zdôraznil potrebu lepšej komunikácie s občanmi. Prečo lídri dvadsaťsedmičky nakoniec týmto smerom nevyslali silnejší signál?
Dôvod, prečo sa to nestalo, je asi ten, že politici majú príliš rozdielne predstavy, ako má EÚ komunikovať. Problém je, samozrejme, aj v tom, že lídri sú schopní v Bruseli sa podpísať pod takmer čokoľvek. Potom však prídu domov, urobia tlačovku a hovoria niečo úplne iné. Tento zásadný problém sa ešte zväčší, ak na budúci rok vyhrá prezidentské voľby vo Francúzsku Marine Le Penová. Veľa lídrov využíva úniu ako fackovacieho panáka. Robia všetko proti tomu, aby sa obnovila dôvera občanov v úniu.
Dá sa možno povedať, že sú v EÚ politici, ktorým súčasná situácie vyhovuje? Že majú v podobe únie toho fackovacieho panáka?
Áno. Jednoznačným príkladom je maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý, ako som povedal, v Bruseli väčšinu vecí podpíše. Potom sa vráti domov a hovorí, že EÚ je najväčšie zlo a môže za všetky problémy. Stále sa divím, že napriek tomu, ako sa Orbán zahráva s ohňom, Maďari stále pomerne veria v úniu. Možno aj to mu umožňuje hrať dvojakú hru. Je to veľmi nešťastné. Na summite sme formálne jednotní a päť minút po stretnutí zase všetci presadzujú svoje postoje a pohľady.
Taliansky premiér Matteo Renzi sa nezúčastnil na spoločnej tlačovke nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda.
Rozumiem Renziho frustrácii. Pre Taliansko je zásadná vec solidarita, ktorú žiada pri prerozdeľovaní utečencov. Nedá sa to však dosiahnuť. Stredoeurópske krajiny sa v tomto úplne zasekli. Viac-menej to pochopila aj nemecká kancelárka Merkelová, Hollande i Európska komisia. Predpokladám, že v súvislosti s prerozdelením utečencov už nebude na stredoeurópske štáty vyvíjaný taký nátlak. Renziho to extrémne frustrovalo. Nebolo však šťastné, že taliansky premiér staval všetko na jednu kartu.
Čo z Bratislavskej deklarácie by konkrétne mohlo prispieť k navráteniu dôvery ľudí v EÚ?
Nie ja tam toho veľa. Pozitívne na vyhlásení je, že sa sústredí na niekoľko zásadných vecí. Bude však veľmi záležať na tom, ako bude vyzerať nasledujúcich šesť mesiacov. V deklarácii nie sú konkrétne rozhodnutia. Je o odhodlaní ich urobiť a vykonať ich v krátkom čase. Keby sa to podarilo, únia by sa pohla o krok ďalej. Ale ako som povedal, chýba mi tam zásadný bod, teda opatrenia smerujúce k obnove dôvery ľudí. A nie je v nej ani jednota, teda niečo, keby sa politici zaviazali, že nebudú úniu obviňovať zo všetkého na svete. Najmä nie za veci, za ktoré EÚ nemôže. Na druhej strane, keby niečo také politici aj sľúbili, aj tak by to asi nedodržali. Tak pravdepodobne preto nič také v deklarácii nie je.
V jednom z bodov dokumentu sa lídri sústredili na hospodársku situáciu. Práve ekonomická kríza, okrem migrácie, je asi tým hlavným problémom, ktorý ľudí trápi. Vieme sa v jej riešení pohnúť v nasledujúcich šiestich mesiacoch?
Nie som optimista. EÚ toto deklaruje neprestajne. Po roku 2009, po kríze v eurozóne, to zdôrazňovala ešte viac. Na európskej úrovni sme však dosiahli veľmi málo. Ak neberieme do úvahy rozvoj eurozóny. Som veľmi skeptický, že by sme niečo viac dokázali v nasledujúcich šiestich mesiacoch, že by únia a lídri členských krajín vytvorili nejaký zázračný plán, ktorý by dokázal „nakopnúť“ hospodárstvo. Možno by stačilo sústrediť sa na agendu Európa 2020 a do bodky ju napĺňať. Alebo možno nie do bodky, ale držať sa jej čo najviac. Možno jediné konkrétne opatrenie, ktoré v deklarácii vidím, je zvýšenie investičného plánu predsedu eurokomisie Jeana-Claudea Junckera. Európa naozaj potrebuje investovať do moderných technológií, do vzdelávanie. V opačnom prípade sa nepohneme ďalej. Nemôžeme staviť na to, že budeme manufaktúrou.
Predpokladáte aj istú flexibilitu vo fiškálnej oblasti? Čo sa týka Paktu stability rastu, tak to do istej miery naznačil Juncker vo svojom prejave o stave EÚ.
Formálne kritéria Paktu stability a rastu sa nebudú meniť. Musíme si však uvedomiť, že zatiaľ žiadna krajina EÚ nedostala pokutu, nebola potrestaná za nedodržiavanie paktu. Do istej miery sme už v tejto oblasti flexibilní. Nevidím možnosť, že by sa to ešte viac uvoľnilo. Stále je tu hrozba, že sa môže vrátiť kríza v eurozóne. Pakt stability a rastu má najmä chrániť spoločnú menu. Keby sme ho nejakým spôsobom uvoľnili, trhy by asi reagovali veľmi zle. Vidím však možnosť úpravy paktu v oblasti investícií.
Ako by to mohlo vyzerať?
Investície by mohli byť určitým spôsobom vyňaté z kritérií pre deficit. Keď krajiny investujú do budúceho hospodárskeho rozvoja, nepotrestali by sme ich. Samozrejme, nesmie ísť o nezmyselné veci. Máme tu príklad Španielska či Chorvátska, aj keď to nie je v eurozóne, ktoré to s investíciami prepálili. Takmer im to položilo ekonomiky. K úprave paktu v oblasti investícii by však mohlo dôjsť. Budú to náročné rokovania. Ale vidíme signály, že aj Nemecko si začína uvedomovať, že len s reštriktívnou politikou sa nepohneme ďalej. A že aj úsporné oparenia majú veľký podiel na tom, v akom stave je únia, a najmä na vzťah občanov k nej.
Čo by bol po šiestich mesiacoch pozitívny výsledok bratislavského procesu?
Musíme naplniť aspoň tých pár konkrétnych opatrení, ktoré sme v deklarácii sľúbili. Je to napríklad európska pobrežná a pohraničná stráž. Musíme prijať rozhodnutie o navýšení Junckerovho investičného balíka. Pozitívne bude, keď v najbližších šiestich mesiacoch žiadna krajina neohlási referendum o vystúpení z EÚ.