„Také strany, aké máme aj v tejto kampani, ktoré nemajú žiadneho zahraničného partnera a nemôžu sa začleniť do žiadnej frakcie, ktorá vytvára podstatu politiky v europarlamente, sú zatúlané ovce spod Tatier a nemajú tam žiadnu váhu,“ povedal Horský v rozhovore pre Pravdu.
Ako by ste zhodnotili slovenskú kampaň do Európskeho parlamentu?
Nevybočila z rámca všeobecných zvyklostí ani neprekročila medze politickej kultúry. Vyhli sme sa volebným škandálom, čo je pozitívne. Na druhej strane kampaň bola do veľkej miery mdlá. Vyhýbala sa kľúčovej otázke, či treba viac alebo menej integrácie národných štátov v EÚ. Príznačné tiež je, že naše strany a ich a kandidáti, ktorí deštruujú integračné úsilia, sa snažili tieto úmysly zakryť odmietaním euroskepticizmu dovolávaním sa eurorealizmu.
Mala kampaň taký náboj a tému, ktorá mohla pritiahnuť pozornosť ľudí?
Treba vysvetliť, že v Európskom parlamente nemáme opozíciu a koalíciu, ale väčšinové konsenzuálne rozhodnutia. Je to aj v Európskej rade a v Európskej komisii. Predovšetkým premiéri sa nebiľagujú, ale rokujú, kým nedosiahnu dohodu. Tento typ politiky na Slovensku zatiaľ dostatočne nereflektujeme. Je prirodzené, že témy neboli vyostrené, musíme však prijať, že do veľkej miery boli aj nudné.
Ako sa majú vlastne voliči pri urnách rozhodovať, komu dať hlas?
Bude ešte dlho trvať, kým témy európskej politiky budú súčasťou našej vnútornej politiky. Občan to totiž ešte stále nevníma. Vo voľbách by sa mal orientovať na demokratické strany a je jedno, či sú to strany eurooptimistické a eurorealistické strany na ľavici alebo pravici. V rámci týchto strán má však volič právo i povinnosť preferenčnými hlasmi vyslať do Bruselu odborne zdatné osobnosti a nie kandidátov, ktorí rozprávajú mimo témy.
Obstojí argument, že v 751-člennom europarlamente má Slovensko len 13 poslancov, preto ich vplyv je veľmi malý?
Táto argumentácia je mätúca a nepravdivá. Máme pomerné zastúpenie na počet obyvateľov takisto ako iné malé a stredné krajiny. Dokonca veľké krajiny ako Nemecko sa môžu cítiť ukrátené. Hlavné je, že Európsky parlament je jedna z troch rozhodujúcich inštitúcií, kde sa vytvára politická vôľa a jeho váha stále rastie. Nesmieme zabudnúť ani na Európsku radu a podiel slovenského premiéra, ani na Európsku komisiu a podiel nášho komisára na tvorbe európskej politiky. Najrozhodujúcejšie je, že 13 našich poslancov má váhu len vtedy, ak sa začlenia do príslušnej parlamentnej politickej frakcie. Také strany, aké máme aj v tejto kampani, ktoré nemajú žiadneho zahraničného partnera a nemôžu sa začleniť do žiadnej frakcie, ktorá vytvára podstatu politiky v europarlamente, sú zatúlané ovce spod Tatier a nemajú tam žiadnu váhu.
V Európe silnie hlas euroskeptikov najmä v Holandsku, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii i v Grécku. Ako sa to môže prejaviť na budúcnosti EÚ?
V tejto etape európskej politiky sa prvýkrát rázne ozýva hlas tvrdých Európanov. Je to podnietené migračnou politikou, nerovnakým ekonomickým rozvojom a finančnou sanáciou niektorých štátov, čo je pociťované ako nespravodlivosť. Preto nás v budúcnosti čakajú uvážlivejšie hlasy o integrácii a verejnosť bude venovať výraznejšiu pozornosť aktivitám eurokomisie a europarlamentu.
Na jednej strane je Slovákom vlastný eurooptimizmus, zároveň však nechodia k eurovoľbám. Zostane im vlastná blízkosť k európskej integrácii?
Dnes sa zabúda, že po páde Berlínskeho múru Slováci okrem túžby po demokracii chceli vyšší životný štandard, hospodársky a sociálny rozvoj a zároveň žiadali väčšie medzinárodné zviditeľnenie Slovenska. Toto posolstvo je aj posolstvom predošlých generácií. Preto aj spoločenský a politický regres, ktorý Slovensko postihol počas vlády mečiarizmu, má tak jednoznačné vyústenie do želaní všetkých politických strán okrem autokratov, aby sme boli zviditeľnení v Európe. Strany a politici, ktorí tomu bránili a boli prekážkou vstupu do Európy, upadli do zabudnutia. Preto žiadna relevantná strana na Slovensku nemá program typu euroskeptického francúzskeho Národného frontu, holandskej Strany za slobodu alebo britskej strany UKIP. Je teda dobré, že táto kapitola je za nami.
Ako si teda vysvetliť, že sa nízka účasť stáva tradíciou?
Koľko politikov či analytikov, toľko vysvetlení. Kloním sa ku skupine, ktorá hovorí, že v domácich pomeroch dovidieť na konsenzuálny spôsob politického rokovania v EÚ je odborná záležitosť. Europarlament, Európska rada a Európska komisia musia ísť bližšie k občanovi, ktorý je zdrojom legitimity politickej moci. Ak sa tak nestane, európska politika sa nám bude zdať nudná, a preto aj tá nízka účasť.
Pomohlo by vyššej účasti, keby sa spolu s voľbami do europarlamentu konalo aj druhé kolo voľby prezidenta?
Tento problém vidím oveľa širšie. Volebnej účasti by predovšetkým pomohol rozvoj občianskej spoločnosti, hodnôt ľudských práv a demokracie, rozvoj organizácií tretieho sektora. Občianske sebauvedomenie, ktoré je nízke, je prvým dôvodom slabej volebnej účasti. Na prvý pohľad sa zdá, že napríklad župné voľby a komunálne voľby by mohli byť spojené, pretože tam ide o regionálne programy. Je otázne, či voľby do europarlamentu a prezidentské voľby by takéto spojenie v praxi potvrdili.