Európa na rázcestí

Jedna z definícií strednej Európy znie, že je to priestor medzi Ruskom a Nemeckom. Pripomína to francúzsky politológ Jacques Rupnik v súvislosti s krízou na Ukrajine. Niekdajší poradca prezidenta Václava Havla však tiež dodáva, že Nemecko je zakotvené v Európskej únii. Eurovoľby sú teraz jednou z príležitostí, ako budovať spoločný európsky priestor.

24.05.2014 10:00
Jacques Rupnik Foto:
Francúzsky politológ a historik Jacques Rupnik
debata (5)

Verili ste v časoch najhoršej finančnej krízy v rokoch 2011 až 2012, že voľby do Európskeho parlamentu sa uskutočnia vo všetkých krajinách EÚ? Hrozilo, že vypadne Grécko a možno aj ďalší.
Samozrejme, všetci sme intenzívne prežívali krízu, ktorá sa, mimochodom, ešte neskončila. Ale neveril som, že by sa Európska únia či eurozóna rozpadli. Všetci si uvedomovali, že cena, ktorú by sme zaplatili, by bola oveľa, oveľa vyššia než prípadné hypotetické a nikdy nedokázané výhody rozpadu. A nehovorím len o cene vyjadrenej v peniazoch, ale aj o tej politickej. Prinútilo to všetkých správať sa zodpovedne. No trvalo to príliš dlho, odpoveď na krízu bola váhavá. Zdá sa, že nakoniec jedni boli ochotní finančne pomôcť pri riešení krízy. A tí druhí boli zároveň ochotní, alebo lepšie povedané boli prinútení prijať úsporné opatrenia. Malo to mimoriadne veľké sociálne dosahy.

Len tak sa dala prekonať kríza?
Nevedel som, ako to celé bude fungovať. Dúfal som, že budeme jednotnejší. No ako to už často býva v európskej politike, riešenia nachádzame postupne. Prostredníctvom kompromisov. Má to však jednu chybu. Pri kríze sme nehovorili jednotne. Problémy, ktoré sme mali, prišli do Európy z amerického Wall Streetu. Ale rozpory, ktoré kríza rozvírila, dostali na povrch lacné argumenty. Kto na koho dopláca, kto za to môže, ako sa správajú „lakomí severania“ k „lenivým južanom“. Počúvali sme všetko možné. Narúša to spoločné európske prepojenia. Je potom veľmi náročné nájsť spôsob, ako zostať jednotní.

Ako sa to prejavuje teraz, keď Európania volia?
Po tom, čo sme niekoľko rokov riešili podobné otázky, je odrazu ťažké pokojne vnímať európske voľby. Znamenajú totiž, že by sme mali hľadať spoločné politické odpovede. Dali sme do pohybu populistické, nacionalistické a národovecké sily. Dnes hýbu celou Európou. Na rôznych stupňoch je to viditeľné všade. Priamo to súvisí s krízou a sťažuje to hľadanie európskej demokracie či povedzme spoločného európskeho verejného priestoru.

Čo pre vás znamená spoločný európsky verejný priestor?
Európania žijú v situácii, ktorá je trochu schizofrenická. Naše ekonomiky a mnohé ďalšie odvetia, ale najmä ekonomiky, sú európsky prepojené. Dokonca aj medzinárodne spojené. Naše politiky však zostávajú na úrovni národných štátov.

Je to schizofrénia?
Hovorím tomu tak. Všetci, samozrejme, vedia, alebo by mali vedieť, že to tak je. A mali by to povedať nahlas. Počas krízy si to mnohí uvedomili.

Kedy nastal ten moment?
Mohli ste hlasovať vo vašej krajine za nejakú vládu. Boli to vaše demokratické voľby. Potom ste zistili, že medzinárodná ekonomická kríza núti vlády prijímať niektoré opatrenia. Nepohodlné, pre verejnosť ťažko stráviteľné kroky. Aj to je schizofrénia. Politici doma vysvetľovali, že s tým nemôžu nič robiť, lebo im to vnucuje Európa. Aj keď to tak nebolo, lebo v skutočnosti išlo o tlak finančných trhov. To bola podstata krízy. Ale politici aj na európskej úrovni zase tvrdili, že doma nemôžu naplno povedať niektoré veci. Že o ekonomickej a finančnej kríze rozhodujeme s ostatnými Európanmi, najmä v eurozóne. Že si úplne nevládneme. Suverenita, tak ako sme ju chápali v 19. storočí, je veľmi odlišná od suverenity, ktorá funguje v Európe v 21. storočí. Máme spoločne zdieľanú suverenitu. Schizofrénia teda spočíva i v tom, že doma hovoríte, že nám niečo vnucuje Európa. V Bruseli zase tvrdíte, že doma nemôžete otvorene povedať, čo robíme. Voliči by to vraj nestrávili.

Čo sa s tým dá robiť?
Hľadanie spoločného európskeho verejného priestoru je pokusom prekonať schizofréniu, o ktorej hovorím. Znamená to otvorene povedať, že sme súčasťou globalizovaného sveta 21. storočia. V ňom Európa poskytuje patričný rozmer pre možnosť rozhodovať či spolurozhodovať o niektorých kľúčových veciach. Týkajú sa ekonomiky, financií, ale napríklad aj životného prostredia. Je to zdieľaná suverenita. Pokiaľ je európska úroveň v týchto otázkach rozhodujúca, tak si to vyžaduje aj európsku politiku. Nemôžeme stále tvrdiť, že ekonomika je európska, ale politika je národná. Musíme sa vymaniť z tejto schizofrénie. Nevyhnutne potrebujeme európsku dimenziu politiky.

Ako si to predstavujete?
Na to nestačí, aby sa občas zišli predsedovia vlád alebo prezidenti. Vyžaduje si to, aby európske inštitúcie – tá preklínaná bruselská byrokracia – boli kontrolované a transparentné. A aby mali demokratické zázemie a legitimitu. Na to existuje Európsky parlament. Eurovoľby sú jednou zo vzácnych príležitostí, keď majú Európania počas kampane možnosť vzájomne diskutovať o spoločných problémoch. Potom im hlasovanie ponúka príležitosť priamo ovplyvniť spôsob, akým vyberú budúceho predsedu Európskej komisie (EK).

Je to teraz prvý raz.
Áno, nehovorím, že nám spoločný európsky priestor takto padne z neba. Je to však proces, akým sa vytvára. Nikdy neboli naše politiky také prepojené s európskou politikou. Vidieť to najmä v krajinách, ktoré platia eurom. Slovensko patrí do tohto jadra. Každý deň má takmer každé rozhodnutie aj európsku dimenziu. Niekedy je to, samozrejme, negatívne. Ale aj kríza spôsobila, že vieme viac o Grécku, Portugalsku či Španielsku. Ľudia z týchto krajín zase vedia viac o tom, ako sa na nich dívajú druhí, ako sa rozhoduje o niektorých otázkach v Európskej únii. Aj takto vzniká spoločný európsky priestor. Neviem, či na Slovensku vysielali debaty kandidátov na šéfa eurokomisie. Bolo ich niekoľko, videl som dve a napodiv sa mi zdali zaujímavé.

Skutočne?
Dôležité bolo už to, že sme sa k tomu dopracovali. Bolo jasné, že je tam predstaviteľ konzervatívnej pravice Jean-Claude Juncker, zástupca sociálnej demokracie Martin Schulz, reprezentanti liberálov, zelených i radikálnej ľavice. Všetci mohli vidieť, že nie je jedna jediná európska politika, ktorú niekto vnucuje, a ktorej nitky ťahá iba bruselská byrokracia. Nie je to tak. Vidíme rôzne možnosti európskej politiky.

Sú však tieto možnosti naozaj až také rôzne? Najmä Juncker a Schulz ako predstavitelia dvoch najsilnejších európskych strán sa na mnohom zhodli. Nie som si istý, či voličom ich názory môžu pripadať až také rozdielne.
V poslednej debate vystúpil predstaviteľ radikálnej ľavice Alexis Tsipras. Povedal, že pochádza z Grécka a že jeho krajinu používali v minulých rokoch ako pokusného králika v rámci európskeho experimentu, ako riešiť krízy. Môžem vám povedať, že to bola silná káva. Bol to však dobrý podnet do diskusie. Potom si vypočujete iné názory, aj keď nehovorím, že debaty boli dokonalé. Máte pravdu v tom, že ak sa pozrieme na pravý a ľavý politický stred, tak rozdiely veľké nie sú. Mám na mysli najumiernenejšie krídla sociálnej demokracie a kresťanskej demokracie. Je to však pripomienka, že celé európske snaženie, od jeho zakladateľov po druhej svetovej vojne až po dnešok, malo dva hlavné piliere: kresťanskú a sociálnu demokraciu.

Je to stále tak?
Tieto dve politické skupiny sú si asi najviac vedomé toho, aký krehký je európsky projekt. Je potrebné hľadať konsenzus. Bez ohľadu na to, z ktorej strany bude predseda EK. Európa vždy stála na kompromise, nie na matematicky vyjadrenom väčšinovom princípe. Vždy išlo a ide o ustavičné hľadanie zhody. Sociálni a kresťanskí demokrati to dobre vedia. Chápu, že bez ohľadu na to, kto bude zvolený, nikto nebude mať väčšinu v europarlamente. Musíte hľadať kompromis a koalíciu. Radikálnejšie názory sa objavujú, keď ideme viac naľavo, ale aj napravo, kde vidíme nástup nacionalisticky orientovaných populistov. Je to veľká sila a uvidíme, ako sa prejaví. No je pravdou, že populizmus sa živí práve tým, keď je v EÚ konsenzus príliš silný.

Ako sa to prejavuje?
Hlavným argumentom populistov a najmä pravicových nacionalistov je, že stredové strany majú približne rovnaké názory, čím sa akoby vyprázdňuje politika. Vraj je to voľba, kde sú možnosti rovnaké, len v trocha v inom balení. Populisti tvrdia, že sa nezaujímajú o proces tvorenia politických rozhodnutí, ale o politiku ako takú. V ich podaní ide o hlasné, krikľavé prejavy. Sú vraj zástupcami ľudu. Príkladom je Beppe Grillo v Taliansku a jeho Päťhviezdičkové hnutie.

Populisti neponúkajú skutočné riešenia, majú však do istej miery pravdu v tom, že politika je vyprázdnená?
Majú pravdu v tom, že európska politika bola dlho taká, že víťazom bol spomínaný proces, ale nie samotná politika. Mnohí sa držia toho, že politika zostala na národnej úrovni, rozhodovanie však prichádza z Európy. Zase sme pri schizofrénii, ktorú som už spomínal. Populizmus je zviditeľnením skutočného problému. Môžeme to riešiť tak, že radikálov budeme ignorovať alebo im nadávať. Lenže s tým dlho neuspejeme. Mali by sme ich výčitky vziať vážne a snažiť sa vytvoriť podmienky pre európsku politiku. Znamená to pokus o otvorenie debaty, že na určité problémy neexistujú riešenia magicky vyrobené bruselským technokratom. Odpovede môžu byť rôzne. Nehovorím o náhrade domácej politiky, ale o jej posunutí na európsku úroveň.

Môže to fungovať?
Martin Schulz je nemecký sociálny demokrat, robil však kampaň takmer všade. Francúzski socialisti, samozrejme, odporúčajú hlasovať za svojich poslancov. Keby však vyhrali, budú si priať, aby bol Schulz predsedom Európskej komisie. Rovnako to platí pre pravicové strany v prípade Junckera. Pokus o prepojenie domácej a európskej politiky je najvýraznejšou odpoveďou na nástup populizmu. Rodí sa však vo veľmi nepriaznivej situácii. Politici sa ho snažia presadiť v podmienkach, keď pre krízu minulých rokov vládne voči Európe skepsa a averzia. O tom je celé hnutie Rozhorčených.

Je výsledkom toho aj isté rozdelenie Európy na sever a juh?
Určite áno. Je veľmi ťažké hovoriť o spoločnej európskej politike, keď v únii vidíme rôzne delenia. Dvadsať rokov sme sa snažili  prekonávať rozdelenie na Východ a Západ. Bol to hlavný cieľ celej politiky po roku 1990. Vyústila do rozšírenia Európskej únie. Do značnej miery sa predstavy splnili. Nevravím, že sme to zvládli všade rovnako, ale pozrite sa na úžasnú transformáciu strednej Európy. Cez krízu sme však zistili, že existuje aj iné delenie. Sever a Juh. Pocit súdržnosti sa mimoriadne oslabil. Na Severe sa hovorilo o doplácaní na „lenivých južanov“. Tí zase mali pocit, že im veľmi tvrdým spôsobom niekto vnucuje akúsi radikálnu, antisociálnu politiku. V Španielsku je takmer polovica mladých ľudí bez práce. Môžete im donekonečna hovoriť, že všetky opatrenia sme robili, aby sme zachránili euro. Myslíte, že im to ich situáciu spríjemní?

Nie.
Samozrejme, že sú nahnevaní na euro, Európu. Zjednodušene povedané na Nemecko, ktoré stotožňujú s politikou, ktorá podlieha aj požiadavkám finančných trhov. Sme v situácii, v ktorej je veľmi ťažké vytvárať súdržnosť. Napätie medzi Severom a Juhom je dnes silnejšie než rozdiely medzi Východom a Západom. Zaujímavé je, že krajiny stredovýchodnej Európy sa cítia bližšie k Nemecku, ako ku krajinám na juhu Európy.

Prečo si myslíte, že napätie medzi Severom a Juhom je silnejšie, ako bolo medzi Východom a Západom? Krajiny strednej Európy prešli náročným transformačným procesom, a keď Schulz povie v debate, že Európania nemôžu vyžiť z tisíc- či dvetisíc eur, tak to Slovákov so mzdou 350 eur asi zarazí.
Nepovedal by som, že ste čelili len úsporným opatreniam. V minulom desaťročí zaznamenalo Slovensko hospodárky rast.

Bolo to však dané mimoriadne tvrdými reformami.
Predovšetkým to bolo dané priaznivým kontextom Európskej únie, ktorá je ťahúňom slovenskej ekonomiky. Slovensko zaviedlo veľmi nízku rovnú daň. Prilákalo investorov, ktorí z neho vytvorili platformu pre automobilový a iný priemysel. Mali ste aj desaťpercentný hospodárky rast. Slovensko i iné krajiny v regióne získavajú tiež veľa prostriedkov z eurofondov. Poľsko dostalo v minulom rozpočtovom období z EÚ 100 miliárd eur. Nie sú to zanedbateľné peniaze. Je to kľúč k pochopeniu vašej transformácie. Nehovorím, že sa na nej nepodieľali aj reformy jedných či druhých. Tieto snahy by však nestačili bez podmienok, ktoré som práve spomenul. Na juhu Európy sa kumulovali problémy, ktoré sa znásobili krízou, a ich riešenie bolo veľmi tvrdé a náhle. Krajiny za to zaplatili veľkú sociálnu daň.

Je to úspešný proces?
Bude to ešte bolieť, nie sme na konci. Ale prekonať krízu je možné. Stredná Európa niekedy zabúda, ako ťažila a ťaží z toho, že je v únii. Ekonomiky v krajinách ako Poľsko či Česko ťahá Západ. Je zaujímavé, aj keď nie úplne prekvapujúce, že tie krajiny, ktoré prešli ekonomickými zmenami, majú veľmi malé pochopenie pre problémy krajín na juhu Európy. Pocit solidarity chýba. Keď Poľsko vstupovalo do EÚ, hovorilo, že prináša solidaritu. Veľmi sa to však neprejavilo, keď iným tieklo do topánok. Nemyslím to však ako výčitku. Je to pripomenutie faktu, že každý žiada solidaritu len vtedy, keď ju potrebuje. Východná Európa zažila komunizmus, ale čo keď máme teraz problém na juhu Európy? Na druhej strane solidarita, samozrejme, neznamená vyhadzovanie peňazí daňových poplatníkov.

Môžu tieto pochopiteľné národné pocity riešiť aj európske voľby?
Všade počúvame, že za všetko môže Európa, Brusel. Chápem, že politici podliehajú tomuto lacnému pokušeniu. Mali by však vysvetľovať, prečo je Európa prepojená a prečo sa tomu v dnešnom svete nevyhneme. Do Európskeho parlamentu by strany nemali posielať vyslúžených politikov na dôchodok, ako do nejakej trafiky. Mali by to byť ľudia, ktorí majú vo svojom konaní aj európsky rozmer. Je potrebné ukázať, že hlasovanie do EP je vážne. Druhým problémom sú médiá.

Aké sú vaše výhrady k nim?
Menej to sledujem na Slovensku, ale každý deň čítam českú a poľskú tlač, aj iné. Čo sa popísalo papiera v českých novinách, čo sa nahovorili v rádiách o nátierkovom masle a nejakých žiarovkách. Každý z nás môže vymenovať aspoň tucet nezmyselných európskych nariadení a regulácií. Buď sa tomu zasmejeme, alebo si zanadávame či mávneme rukou. Nie je to však podstata volieb do europarlamentu. Európa sa nachádza na rázcestí. Už sme hovorili o probléme krízy eura. Skutočne hrozilo, že nastane rozpad EÚ. Riešime túto vnútornú krízu. Musíme jasne povedať, že ak chceme spoločnú menu, tak to znamená aj jednotnú fiškálnu a rozpočtovú politiku. Je to tlak na prehĺbenie integrácie. Ale objavila sa tiež druhá kríza. Vonkajšia. A ňou je Ukrajina.

Má priamy dosah na budúcnosť Európskej únie?
Čo sa deje, je predsa za našimi dverami. Priamo sa nás to týka, priamo to súvisí s asociačnou dohodou, ktorú EÚ navrhla Ukrajine. Je to výzva pre Európanov, či sú schopní mať spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a energetickú politiku. Sú to veľké otázky aj pre európske voľby. Aké riešenia kto navrhuje. Nemecko sa rozhodlo, že už nechce jadrovú energetiku. Ale plynovod má z Ruska. O týchto problémoch musíme viesť spoločnú debatu. Opakujem, že sú to kľúčové otázky pre eurovoľby. Napriek tomu o nich málo počujete. Namiesto toho hovoríme, že Brusel nám nechce uznať nátierkové maslo. Je to i problém toho, aby sa médiá viac zaoberali Európou a aj navzájom na tom viac spolupracovali. Ďalej je tu otázka občianskej spoločnosti a aj jej prepojenia vo východnej a v strednej Európe so západnou. Je to tiež proces.

Čo by malo zaznieť v kampani pred európskymi voľbami?
Rád by som počul otvorené vyjadrenie, že EÚ čelí vnútornej a vonkajšej kríze. Pre nájdenie riešení je potrebné ísť voliť. Nanešťastie tieto slová od politikov príliš často nepočujem.

Stredná Európa je v EÚ, ale s ukrajinskou krízou akoby sa vrátila minulosť. Na jednej strane silné Nemecko, na strane druhej ambiciózne Rusko. Sú namieste obavy z tohto vývoja?
Tento problém existoval, existuje a vždy bude existovať. Stačí sa pozrieť na mapu. Jedna z definícií strednej Európy znie, že je to priestor medzi Ruskom a Nemeckom. Samozrejme, môžem vám povedať množstvo definícií. Rusko sa však vracia ako mocnosť, ktorá si myslí, že potrebuje opäť vytvoriť svoju sféru vplyvu v takzvanom blízkom zahraničí. Je to veľmi zrejmé, vidíme to na príklade Ukrajiny. Je to taký oneskorený postimperiálny syndróm. Rusko teda prichádza na scénu. Na strane druhej je ekonomicky veľmi silné Nemecko, ktoré je však politicky zakotvené v Európe.

To je iné, na rozdiel od histórie?
Je to veľký rozdiel. Obával by som sa, keby kríza eura viedla k zmene európskeho integračného procesu. Keby sme zredukovali EÚ na zónu voľného obchodu, ako si to napríklad želal český exprezident Václav Klaus. Európsky projekt je však politický projekt. Na začiatku založený na nemecko-francúzskom partnerstve. Tento vzťah sa dosť zmenil. Nemecko má najmä v ekonomických otázkach hlavné slovo, ale vo sfére politiky sa to nedá povedať. V zahraničnej politike, pri intervencii v Líbyi Nemecko hlasovalo v Bezpečnostnej rade OSN s Čínou a Ruskom. Pri otázkach Sýrie alebo Mali je Berlín neviditeľný.

Nemecko vnímate najmä ako ekonomickú mocnosť?
Pri bezpečnostných otázkach je Nemecko trpaslík. Mnohým Európanom tento stav vyhovuje.

Možno by sme sa začali báť, keby to bolo inak.
Asi sa nezačneme sťažovať na to, že Berlínu chýba silná armáda, ktorá presadzuje svoj vplyv. Nemecko je kľúčovou krajinou geograficky, ekonomicky, počtom obyvateľov, ale je to štát zakotvený v európskom projekte. Pokiaľ ide o bezpečnostnú a obrannú politiku v Európe, sú tu iné krajiny, ktoré zohrávajú asi dôležitejšiu úlohu. Platí to aj do budúcnosti. Keď ste sa pýtali na obavy týkajúce sa Ruska a Nemecka, tak dianie na Ukrajine ich vzbudzuje. Čo sa však týka Berlína, túto otázku riešime tým, že sme spolu v Európe. A musíme sa ešte viac snažiť, aby tento projekt fungoval. <PE>

Jacques Rupnik (63), francúzsky politológ, historik

  • Narodil sa 21. novembra 1950 v Prahe, jeho otec pochádza zo Slovinska, matka je Francúzka.
  • Študoval politológiu a históriu na Sorbone, politológiu na Parížskom inštitúte politických vied (Sciences-Po), sovietske štúdie na Harvardovej univerzite, doktorát má zo Sorbony z histórie medzinárodných vzťahov.
  • V rokoch 1974 – 1975 pôsobil ako vedecký pracovník Ruského výskumného centra na Harvardovej univerzite.
  • Spolupracoval s BBC World Service ako expert na východnú Európu, bol výkonným riaditeľom Medzinárodnej komisie pre Balkán, pracoval tiež pre Carnegieho nadáciu pre medzinárodný mier.
  • V rokoch 1990 – 1992 bol poradcom prezidenta Václava Havla, od roku 2007 je poradcom Európskej komisie.
  • **V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ pre výskum ** v Centre pre medzinárodné štúdie a výskum Sciences-Po v Paríži.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Jacques Rupnik